Lekcia pre pani profesorku 2 erotické poviedky

Pred Vianocami vraj čas plynie najpomalšie. Deti odrátavajú dni do Ježiška a ja som odrátaval hodiny do pondelka.

Každý sa teší na niečo iné.

Čakalo ma veľa práce. A rozhodol som sa začať tým najjednoduchším. Dať výpoveď Martininmu milencovi.

Paradoxne, práve na neho som toho mal najmenej. Nepatril medzi tých, ktorí firme škodili. Práve naopak. Bol to jeden z mála ľudí, ktorých odchod oddelenie skutočne pocíti.
Vedel som to ja.
Vedelo to celé oddelenie.
A vedela to aj Martina.

A keďže to bolo jej želanie, rozhodol som sa jej vyhovieť. Nebol som predsa úplne necitlivý.

Volal sa Peter.

Ing. Peter Vlčko. Chlap, ktorého fascikel bol žalostne tenký v porovnaní s ostatnými devätnástimi. Skoro ma to mrzelo.

Skoro.

Dvere sa otvorili a Peter vošiel s obvyklým sebavedomím. V ruke držal zložku, no môj pokyn, aby sa posadil, ho na moment vyviedol z miery.

Sadol si

"Máme na stole zmenu v organizačnej štruktúre," začal som. "Tvoja pozícia sa ruší."

Ani sa nepohol.

"Zaujímavé," povedal pokojne. "Práve ja mám najlepšie čísla na oddelení."

"To je pravda."

"Tak prečo ja?"

Neodpovedal som priamo. Namiesto toho som pred neho posunul papier.

"Ponúkam ti dohodu. Odchádzaš dnes. Vyčerpáš si zvyšnú dovolenku, formálne ešte mesiac bežíš v systéme. Zatiaľ ti nájdem miesto na inom oddelení. Dôstojné, bez šumu."

Peter sa oprel a založil ruky.

"A keď poviem nie?"

"Potom to bude okamžitá výpoveď. S odôvodnením, ktoré si sám dobre vieš predstaviť."

Zasmial sa. Nahlas, úprimne, akoby som práve povedal dobrý vtip na firemnom večierku.

"Vieš čo, Armani," povedal, Ak ma chceš vyhodiť, musíme sa rozprávať o veľmi, veľmi peknom odstupnom.
Inak si užijem každý deň výpovednej lehoty a ešte si podám sťažnosť na inšpektorát práce, len tak, pre zábavu."

Bol si istý sám sebou. To sa mi na ňom páčilo. Bolo mi jasné, že Martina by si nezačala len tak s hocikým. Škoda, že som mu tú istotu musel v priebehu nasledujúcich desiatich sekúnd zobrať.

Neodpovedal som hneď. Ticho je vo vyjednávaní často ten najpresvedčivejší argument.

Potom som sa naklonil k spisu.

"Vieš, Peter, rád by som ti vyhovel." Otvoril som fascikel, hoci som ho v skutočnosti ani nepotreboval.

Podal som mu jeden papier. Bola tam jeho dochádzka. Niekde bolo zaznačené, že odišiel skôr z roboty, inde že prestávka trvala dlhšie, než mala. Z obedu prišiel o pätnásť minút neskôr, atď.
Všetko podčiarknuté červeným zvýrazňovačom.

Pozrel naň a zasmial sa.

"To má byť dôvod na okamžitý vyhadzov?"

Chvíľu som počkal, kým sa dosmeje.

Podal som mu druhý papier.
S dochádzkou Martiny.
S tými istými číslami odchodov a príchodov.
Podčiarknuté tou istou červenou.

Potom som pomaly prešiel pohľadom na jeho ľavú ruku, ktorá ležala na stole. Zlatý krúžok sa jemne zaleskol vo svetle kancelárskej lampy.

Urobil som krátku pauzu a pozrel som mu priamo do očí.

"Peter, poďme si ušetriť čas. Ani jeden z nás nechce, aby sa tu riešili zbytočné škandály. Určite by nebolo príjemné, keby sme ako oficiálny dôvod tvojho neštandardného odchodu musel verejne prepierať mimomanželský pomer na pracovisku. Nehovoriac o tom, aký dopad by to malo na tvoje manželstvo... a, samozrejme, na

Martinu."

Petrov úsmev zamrzol. Ruka s obrúčkou sa nebadane stiahla zo stola smerom do lona.


"To je absurdné," povedal, no v hlase už nemal tú istotu ako pred minútou.

"Áno, to je absurdné," povedal som vážnym hlasom. ""Robiť z pracoviska miesto pre vaše aféry."


Krátko som sa odmlčal.


"Takže, Peter. Ušetri nám obom trápnosti."

"Moja ponuka stále platí."

Vzal do ruky dohodu.

Dlho si ju prezeral.

Potom vzal pero.

Podpísal.

Položil ho späť na stôl.


Zdvihol som telefón.
"Martina, môžeš vojsť."
Postavil som sa.
Peter tiež vstal a vzal si svoj výtlačok dohody.
Natiahol som k nemu ruku.
Pozrel na ňu.
Usmial sa.
Na okamih som si myslel, že mi ju podá.
Namiesto toho zdvihol prostredník takmer až pred moju tvár.
Usmial som sa.
Čakal som malé divadlo.
A prišlo presne načas.
Peter sa otočil a vykročil ku dverám.
Vo dverách sa minul s Martinou, ktorá práve vošla dnu.

Pohľadom hľadal jej pohľad. Hlavou jej naznačil pozdrav.

Martina ho ignorovala. Odvrátila od neho hlavu, ako keby to bol úplne neznámy človek.

Presne to som čakal.

"Zamkni dvere," povedal som Martine.

Peter odišiel, ešte sa v dverách na moment obzrel.

Martina, bez toho, aby sa naňho čo i len pozrela, zavrela dvere a zamkla.

Mala na sebe jednoduché čierne šaty na ramienkach, ktoré jej siahali tesne pod kolená. Zvýrazňovali postavu, no nepôsobili nápadne. Vlasy mala rozpustené a v ruke držala čiernu kabelku.

Oprel som sa o stôl a zložil si sako.
Ukázal som na stoličku.
"Sadni si."
Sadla si.
"Peter dnes končí."
Na jej tvári sa nepohol ani jediný sval.
"Jeho agendu prevezmeš ty. Ivana bude prvých pár týždňov pracovať s tebou, dovtedy, kým sa nezorientuje."
Vzal som zo stola životopis.
"Ivana Nováková. Dvadsaťštyri rokov. Ekonomická univerzita. Bez praxe."
Prešiel som očami zopár riadkov.
Štipendium.
Erasmus v Holandsku.
Červený diplom.
Životopis vyzeral presne tak, ako majú vyzerať životopisy ľudí, ktorí ešte nikdy nepracovali.
Na pohovore vraj pôsobila sebavedomo.
Tak to aspoň napísalo HR.
Usmial som sa.
Sebavedomie býva na pracovisku jedna z najkratšie trvajúcich vlastností.
Posunul som papier k Martine.
"Nebude to jednoduché. Ale zvládneš to."
Chvíľu som listoval v poznámkach.
"Rozpracovaný projekt pre Delta Group dokončíš podľa plánu. Ostatné úlohy si rozdelíte s Ivanou. Nové veci zatiaľ neberte, kým neuzavriete to, čo už máte rozbehnuté."
Martina len mlčky prikývla.
Dobre."
Odložil som papiere na kraj stola.
"Kedy príde tá nová?" spýtala sa.
"O desiatej."
Pozrela na hodinky.
"Tak to mám ešte čas na kávu."
Postavila sa.
"Ešte nie."

Pritiahol som si ju k sebe a rukou nahmatal zips na chrbte jej šiat.

"Káva môže počkať.”

Pozrela sa mi do očí.

"Myslela som si."
Usmial som sa.
"Ty sa učíš rýchlo."
Martina sa len slabo usmiala.
"Nemala som veľmi na výber."
Krátko sa odmlčala.
"Tie dve výplaty?" spýtala sa bez emócie. "Stále mi neprišli na účet."
Usmial som sa.
"Sú pripravené. Čakajú už len na potvrdenie."

"Zips ticho povolil a šaty sa zosypali k jej chodidlám. Zostala odhalená – kontrast čiernej spodnej bielizne, jemných samodržiacich pančúch a lesklých lodičiek bol neskutočne zvodný."

Pomaly som jej prešiel dlanami po bokoch a nasával teplo jej pokožky. Otočil som ju ku mne chrbtom a ona bez slova pochopila – predklonila sa a pevne sa dlanami zaprela o okraj stola."

Prstami som zachytil čiernu čipku a stiahol nohavičky nadol, až ostali visieť okolo jej kolien. Jej husté, prirodzené lono bolo opäť plne odkryté.

Jedným plynulým pohybom som uvoľnil zapínanie podprsenky.

Zostala tam predo mnou takmer nahá — v lodičkách, pančuchách a ohnutá cez stôl.

Dokonalý obraz podriadenej, ktorá veľmi dobre vie, kto v tejto miestnosti určuje pravidlá.

Zozadu som jej vzal plné prsia do dlaní, zľahka ich stlačil a poťažkal ich váhu. Potom som stvrdnuté, tmave bradavky uchopil medzi prsty, jemne za ne potiahol a stlačil.
V tichej kancelárii to vyvolalo len jej ostré zasyčanie.

"Bolí to, Martina?" pošepkal som jej zozadu do vlasov a prstami ešte trochu pritvrdil.

"Alebo sa ti to začína páčiť až príliš na to, aby si si to priznala?"

Neodpovedala. Len zrýchlene dýchala a rukami sa ešte pevnejšie zaryla do hranatého okraja stola.

Zašiel som celou dlaňou na jej chlpatý rozkrok. Okamžite zareagovala – bez jediného slova roztiahla nohy ešte viac od seba, aby mi poskytla lepší prístup.


Na prstoch som hneď ucítil jej teplú vlhkosť.
Telo klamalo oveľa horšie ako jej slová.

Maska prísnej profesorky sa opäť rozpadala priamo pod mojimi rukami.

Rozotrel som jej vlhkosť po klitorise a jemne zatlačil. Martina zaklonila hlavu a z hrdla sa jej vydral tichý, no hlboký vzdych, ktorý rýchlo zanikol v prázdnom priestore kancelárie.


Rozopol som zips a uvoľnil svoj tvrdý, žilnatý penis, naliaty krvou a nedočkavosťou. Chytil som ju za ruku a položil jej dlaň priamo na môj úd.
Bez zaváhania ho stlačila v dlani a pustila sa do pomalého, pevného dráždenia.

Kým ma mala v dlani, druhou rukou som sa hral s jej lonom. Prostredníkom som pomaly vkĺzol do jej vlhkej pošvy a plynulým pohybom ju začal pripravovať na to, čo malo prísť.

"Tak čo, Martina?" pošepkal som jej zozadu do vlasov, kým moje prsty pracovali v jej vnútri.

"Chceš ho tam konečne celeho... alebo sa mám s tebou takto hrať do nekonečna?"

Martina zaklonila hlavu, boky sa jej neovládateľne pritisli k mojej ruke a ticho, no s jasným stiahnutím hrdla vyhŕkla:
"Prestaň rozprávať... a daj ho tam už."

Priložil som penis k jej pošve a sledoval, ako žaluď hladko vkĺzol dnu. Pomaly som ho zasúval hlbšie a hlbšie, potom som ho takmer celý povytiahol a znova vnikol do jej teplej hĺbky.

Žiadny zhon. Presne nastavené tempo, pri ktorom si mala uvedomiť každý jeden centimeter mojej prevahy.


Oči mi zbehli vyšie, na jej análny otvor s tmavšou pokožkou okolo. V tej sekunde som si naslinil palec, priložil ho na to citlivé miesto a plynulými, krúživými pohybmi ho začal dráždiť.

Martina sa reflexívne pokúsila chytiť moju ruku a odtiahnuť ju.

Namiesto odpovede som jej druhou dlaňou pleskol po nahom zadku.

Zareagovala okamžite. Ruku stiahla späť, a oboma dlaňami sa chytila okraja stola ešte pevnejšie než predtým.

Nechal som palec ponoriť sa celý dnu a okamžite som nasadil tvrdé, nekompromisné tempo.

Búšil som do nej bez prestávky. Masívny drevený stôl pod náporom našich tiel ticho vŕzal a Martina sa celá triasla. Všetok jej niekdajší chlad bol preč — hlasno vzdychala a neovládateľne reagovala na každý jeden príraz.

Sledoval som jej chrbát, jej zatnuté prsty na stole a ten dokonalý obraz totálnej odovzdanosti.

Keď sa podo mnou roztriasla v prvom orgazme, zastavil som. Nechal som v nej penis zasunutý naplno a bez meškania som začal pripravovať jej anál.

Naslinil som si dva prsty, no nešlo to podľa mojich predstáv.

Rýchlo som očami prebehol po jej otvorenej čiernej kabelke na stole.

Siahol som dnu a okamžite vytiahol presne to, čo som hľadal – krém.

Bol v malej červenej fľaštičke Vichy.

Pousmial som sa.

Ženské kabelky sú naozaj bezodné úložisko užitočných vecí.

Nabral som si ho štedro na prsty a bez meškania ich zapracoval dnu. Vzápätí som už namierený penis plynulo pritlačil k jej análne mu otvoru.
Martina pri prvom tlaku silno skríkla od prekvapenia.


Ignoroval som to.

Držať spočiatku pomalý, kontrolovaný rytmus sa vyplatilo – jej stiahnuté svaly postupne povolili. Akonáhle som pridal na tempe a začal do nej narážať naplno, jej výkrik rýchlo prešiel do prerušovaného, vzrušeného vzdychania.

Rukami som si ju pevne pritiahol za boky k sebe, aby nebol priestor na žiadny ústup.

Stačilo pár nekompromisných, tvrdých prírazov a jej telo zasiahla nová, oveľa silnejšia vlna vyvrcholenia.
Kolená sa jej pod tou náložou okamžite podlomili.

V poslednej chvíli som ju zachytil v páse a celou váhou ju položil bruchom na masívnu dosku stola.

Triasla sa na celom tele a tichou kanceláriou sa niesol jej tlmený krik.

Nepoľavil som ani na sekundu. Búšil som do nej ďalej v zbesilom tempe, kým ma vlastné napätie v podbrušku neprinútilo zatlačiť naplno.

S tichým zavrčaním som zotrval hlboko v nej a v niekoľkých silných pulzoch som ju celú naplnil svojím semenom.

Konečne som z nej vytiahol penis a celý zadýchaný som sa zvalil do svojho koženého kresla.
Pred očami som mal fascinujúci obraz – z jej análneho otvoru pomaly stekala biela tekutina po mokrom, prirodzene chlpatom lone až nadol ku stehnám.

Vedel by som sa na ten výhľad pozerať do nekonečna, no čas nás neúprosne tlačil. Vstal som, upravil si nohavice, zapol zips a zo stola som zobral balíček servítok. Bez slova som ich podal Martine.

Ešte stále sa celá triasla a zhlboka dýchala, no okamžite sa začala utierať. Jej pohľad bol síce zahlmený čerstvým orgazmom, no dobre vedela, že na žiadny oddych tu už nie je priestor.

Začala sa obliekať. Keď si obliekla šaty, otočila sa ku mne chrbtom a ja som jej zapol zips.

Pozrela sa na seba v zrkadle, upravila sa, prišla k stolu a zobrala prázdnu flaštičku od krému.

Silno ňou buchla o stôl.

"Tak, milý Armani... Tento krém nie je na to, na čo si ho použil. Keď budeš chcieť nabudúce niečo takéto, zabezpeč si sám krém, ktorý je na to určený."

"A tento bol nový. Takže očakávam, že mi kúpiš nový."

Otočila sa, odomkla dvere a pri odchode nimi buchla.

Usmial som sa.

Po práci zájdem do drogérie. Kúpim jej ten krém...

S pocitom dobre vykonanej práce som začal upratovať rozhádzané papiere zo stola.

Keď som odložil posledný fascikel, pozrel som na hodiny.
9:57.
O tri minúty príde Ivana.
A s ňou niekto, kto ešte stále veril, že pracovné pohovory rozhodujú schopnosti, pracovitosť a trochu šťastia.
O 9:59 niekto zaklopal na dvere.
"Ďalej."
Vošla mladá žena vo svetlomodrej blúzke, ktorú si zrejme vyžehlila viac než bolo potrebné. V ruke držala priehľadný obal s vytlačeným životopisom, hoci ten jej som už mal dávno na stole.
Asi si myslela, že to robí dobrý dojem.
"Dobrý deň. Ivana Nováková."
Podala mi ruku.
Stisk mala pevný.
Niekto ju pripravil dobre. Možno otec. Možno vysoká škola. Alebo len YouTube video s názvom "Ako urobiť dojem na pohovore”.
"Sadnite si."
Sadla si opatrne, chrbtom vystretá, ruky pokojne položené v lone.
Prvý pracovný deň.
Každý sedí presne takto.
Posunul som k nej pracovnú zmluvu.
"Skúšobná doba tri mesiace. Potom sa rozhodneme, či budeme pokračovať."
"Rozumiem."
Prešla očami po texte.
Tvárila sa, že číta.
Nechal som ju.
Noví zamestnanci zmluvy takmer nikdy nečítajú. Len nechcú vyzerať, že ich nečítajú.
Vzala pero.
Podpísala.
"Zaškoľovať vás bude pani Martina," povedal som a odložil podpísanú zmluvu bokom. "Pozná oddelenie najlepšie. Prvé týždne budete pracovať spolu."
Usmiala sa.
"Teším sa."
Verila tomu.
Na nových zamestnancoch som mal najradšej práve túto vlastnosť.
Presvedčenie, že všetko majú ešte vo vlastných rukách.
Pozrel som na jej podpis.
Pekný.
Úhľadný.
Podpis človeka, ktorý mal pocit, že práve začína kariéru.
V istom zmysle mala pravdu.
Len ešte netušila, aká bude.