Lekcia pre pani profesorku erotické poviedky

Konečne ma povýšili.
Moja práca, trpezlivosť a najmä dokonale zvládnuté umenie povedať správnu vetu správnemu človeku v správnej chvíli konečne priniesli ovocie. Niektorí tomu hovoria politika. Ja tomu hovorím talent.

Moja šéfka vo mne jednoducho videla schopného manažéra. A ja som ju nemal v úmysle sklamať. Aspoň nie hneď.

Pridelila mi oddelenie s dvadsiatimi zamestnancami. Dvadsiatimi odborníkmi na prestávky, kávu a nekonečné debaty o tom, ako sa pracovať vlastne nedá. Mojou úlohou bolo jediné – zvýšiť produktivitu.
Jednoduché zadanie. Aspoň na papieri.

Na oddelení však so mnou nesúhlasil prakticky nikto. Neboli len sklamaní. Boli poriadne nahnevaní.
Pred časom totiž spoločnými silami vyštvali môjho predchodcu. Mysleli si, že po jeho odchode príde ich favoritka Martina. Že konečne budú mať za šéfku niekoho, kto ich pozná, chápe a hlavne nebude od nich chcieť priveľa.
Lenže život má občas výborný zmysel pre humor.
Martina to miesto nedostala.
Dostal som ho ja.

A kto je Martina?
Teda... pani Martina.
Moja bývalá triedna učiteľka z gymnázia.

Tá istá pani učiteľka, ktorá mi kedysi s úplne vážnou tvárou navrhovala trojku zo správania a dokonca vyhadzov zo školy. A nebyť toho, že môj otec každú stredu hrával tenis s riaditeľom gymnázia, možno by sa jej sen aj splnil.

Život je zvláštna hra.
Hovorila, že zo školstva odišla kvôli peniazom.

Samozrejme.

To sa hovorí vždy lepšie, než priznať, že románik so zástupcom riaditeľa sa nakoniec neutajil tak dobre, ako si obaja predstavovali.

Prvý deň som prišiel v obleku, ktorý stál viac ako mesačná výplata polovice toho oddelenia.
Nebola to náhoda.
Ľudia si totiž rešpekt nezaslúžia. Rešpekt sa vytvára. A najlepšie sa vytvára drahým oblekom, kvalitnými hodinkami a sebavedomým úsmevom. V korporáte totiž často nerozhoduje to, čo máte v hlave. Rozhoduje to, čo máte na sebe.

Zvolal som poradu.
Postavil som sa pred nich, usmial sa presne tak dlho, aby to nepôsobilo nacvičene, a povedal vetu, ktorú som si pripravoval celý víkend.

"Viem, že tu prebehli veľké zmeny. Ale jedno vám môžem sľúbiť...

Budem vás počúvať."

Na chvíľu nastalo ticho.
Niektorí dokonca prikývli.
Klamal som, samozrejme.
Ale znelo to nádherne.

Na druhý deň sa stalo presne to, čo som očakával.
Desiati z dvadsiatich zamestnancov náhle ochoreli.
Zaujímavé, ako sa chrípka dokáže šíriť rýchlosťou svetla vždy, keď príde nový šéf.
Len som sa pousmial.
Presne s tým som počítal.
Boli čitateľní ako šlabikár pre prvákov. Keď ľudia nemajú odvahu povedať vám do očí, čo si myslia, náhle ich začne bolieť chrbát, koleno alebo psychika.
Nebolo to spontánne.
Niekto to zorganizoval.
A ja som veľmi dobre vedel kto.

V skutočnosti nebola problémom tá desiatka ľudí na maródke.
Problémom bola žena, kvôli ktorej tam neprišli.
Každé stádo má svojho pastiera. A keď chcete zmeniť smer stáda, nemusíte presviedčať všetky ovce.
Stačí si poradiť s pastierom.
A Martina bola ich pastier.
Možno si myslela, že hrá šach.
Lenže si nevšimla jednu drobnosť.
Ja som tú partiu začal hrať o niekoľko ťahov skôr.

Môjho predchodcu som navštívil na psychiatrii.
Áno, čítate správne. Muž, ktorý roky riadil ľudí, teraz nedokázal rozhodnúť ani o tom, či si dá k obedu polievku. Irónia je niekedy až dojímavo presná.
Ale bol ochotný rozprávať. A ja som mal trpezlivosť počúvať.
Poskytol mi niečo cennejšie než akýkoľvek personálny spis — povedal mi, kto je pracant, kto je podlizovač, kto bonzák, kto sa bojí konfliktov a kto je zranený natoľko, že pre trochu uznania predá aj vlastnú babičku.
Jeden z nich zapadal do môjho plánu dokonalejšie než ktokoľvek iný.

Ing. Laco Plakač.
Po rozvode. Manželka ho podviedla a pri delení majetku ho pripravila takmer o všetko. Okrem hrdosti.
Aj tá však už mala poriadne praskliny.
Sklamaný zo života.
Sklamaný zo žien.
Presne taký muž, ktorý zúfalo potrebuje, aby mu niekto povedal, že ešte stále za niečo stojí.
Našiel som si ho ešte pred nástupom do funkcie.
Sedel vo svojej obľúbenej krčme a po štvrtom pive práve vysvetľoval výčapníkovi, prečo sú všetci ľudia svine.
Prisadol som si.
Nepresviedčal som ho.
Len som mu ponúkol príležitosť.

"Potrebujem pravú ruku. Niekoho, na koho sa môžem spoľahnúť. A pravá ruka bude za svoju lojalitu dobre odmenená. Povýšenie. A slušný bonus."
Dlho nepremýšľal.
Ľudia si často myslia, že rozhodujú peniaze.
Nie.
Najlacnejšie sa kupuje nádej.
A zlomení ľudia jej cenu nikdy nevedia správne odhadnúť.

Laco sa osvedčil na sto percent.
Pochopil to presne tak, ako to má byť pochopené. V pracovnom kolektíve, aj keď sa všetci navonok tvária, že sú jedna rodina, každý ťahá sám za seba. On to pochopil rýchlejšie než väčšina — a to sa cení.
Behom týždňa som mal na stole devätnásť spisov. O každom jednom podriadenom. Devätnásť fasciklov. Na každého niečo. A na pár z nich dosť na to, aby si mohli začať baliť stôl.

Nahrávky, kto čo povedal a o kom. Záznamy o neplnení pracovných povinností, o dochádzke, dokonca o priamom poškodzovaní firmy. Návody, ako sabotovať pracovné úlohy, nahrané slovo od slova.
Vo svojej kancelárii som si z nich spravil devätnásť kôpok.
Pekne veľkých.
Bol som nadšený.

Musím sa priznať, že zo všetkého najviac ma pobavili prezývky, ktoré mi dali.
Laco ich poctivo zapisoval.
Niektoré boli úprimne slabé.
Sopel v obleku.
Prd produktivity.
Čakal som od dospelých ľudí väčšiu kreativitu.
Niektoré sa mi však celkom páčili.
Armani.
Napoleon.
To už znelo podstatne lepšie.
Ale jedna prezývka ma nadchla.
Gamechanger.
Vraj to mysleli ironicky.
Lenže irónia je zvláštna vec.
Občas povie pravdu skôr, než si to jej autor uvedomí.
Gamechanger.
Presne to som bol.
Hra sa naozaj menila.

Plán bol pritom až smiešne jednoduchý.
Vždy vyhodiť jedného.
Prijať niekoho nového zvonku.
Počkať, kým sa zaučí.
A potom vyhodiť ďalšieho.
Takto postupne, jedného po druhom.
Až kým na oddelení nezostanú ľudia, ktorí prišli pracovať, a nie odsedieť si osem hodín.
Ľudia tomu hovoria reštrukturalizácia.
Ja tomu hovorím záhradníčenie.
Keď chcete, aby záhrada rozkvitla, nestačí ju polievať.
Občas treba vytrhať burinu.
A čím skôr, tým lepšie.

Najlogickejšie bolo začať s Martinou.
Materiálu na jej vyhadzov som mal viac než na kohokoľvek iného.
Stačil jeden podpis.
Jeden jediný.
Lenže bol tu jeden problém.
Martina sa mi páčila.
Vlastne...
Páčila sa mi vždy.
Už na gymnáziu, keď som sedel v poslednej lavici ako študent a ona stála pred tabuľou ako moja triedna učiteľka.
Mala postavu, ktorú si človek všimol, aj keby nechcel.
Nebola vysoká.
Dlhé tmavé vlasy.
Veľké okuliare, ktoré jej dodávali prísny výraz, hoci pod nimi sa občas objavil úsmev, aký som u nej nikdy nevedel pochopiť.
Vždy bola dokonale upravená.
Nie vulgárne.
Len presne natoľko, aby si každý muž v miestnosti uvedomil, že je žena.
A každý muž v miestnosti si to uvedomil.
Vrátane mňa.
Vtedy som bol len jeden z mnohých chalanov, ktorí sa za ňou otáčali.
Dnes som bol jej nadriadený.
A musím priznať, že tá predstava mala niečo do seba.
Pôvodne som si ju chcel nechať.
Len som ešte nevedel, ako ju otočiť vo svoj prospech.

A potom ten okamih prišiel sám.
Martina mi priniesla výplaty na podpis.
Bežná rutina.
Papiere.
Pečiatka.
Podpis.
Nič, čomu by človek venoval druhú myšlienku.
Ja som však druhé myšlienky mával rád.
Všimol som si, že niečo nesedí.
Dve mená.
Dvaja zamestnanci, ktorých som na oddelení nikdy nevidel.
Nepovedal som nič.
Pokojne som všetko podpísal a len tak mimochodom povedal:
"Do banky to dnes odnesiem ja."
Na okamih sa na mňa pozrela.
Naozaj len na okamih.
Stačilo to.
V jej očiach sa prvýkrát objavilo niečo, čo som dovtedy nevidel.
Strach.
Hneď nato sa usmiala, prikývla a odišla.
Ten krátky pohľad mi však prezradil všetko.
Keď sa za ňou zavreli dvere, tak som si výplatné listiny ešte raz dôkladne prezrel.

Mŕtve duše.

Dvaja zamestnanci, ktorí už dávno neexistovali.
Ich výplaty však každý mesiac poslušne odchádzali na tie isté účty.
Usmial som sa.
Nie preto, že som odhalil podvod.
Ale preto, že som konečne našiel to, čo som celé dni hľadal.

Páku.

Od tej chvíle som už Martinu nepotreboval vyhodiť.
Musel som sa pousmiať.
Nie nad tým podvodom.
Nad tým, že si bola istá, že som príliš hlúpy na to, aby som ho odhalil.
Ľudia si často myslia, že ich zničia vlastné chyby.
Omyl.
Zničí ich presvedčenie, že sú múdrejší než všetci ostatní.
Martina neprehrala preto, že kradla.
Prehrala preto, že ma podcenila.

Vzal som pero.
Pokojne, bez najmenších výčitiek, som prepísal čísla oboch účtov na svoje.
Potom som dokumenty vložil do obálky a odoslal ich do banky.
Niektorí ľudia hovoria, že príležitosť klope na dvere len raz za život.
Podľa mňa neklope.
Len čaká, či ju máte dosť rozumu využiť.
Martina mi práve darovala niečo oveľa cennejšie než svoju dôveru.
Darovala mi dôvod, prečo už nikdy nebude môcť hrať proti mne.
Len ona o tom ešte nevedela.

Počkal som.
Nepovedal som jej ani slovo.
Len som čakal, kým si všimne, že peniaze tentoraz na účet neprišli.
A sledoval som ju.
Zmena bola okamžitá.
Zmizol jej bezstarostný smiech, ktorý sa dovtedy niesol celým oddelením.
Zmizli aj tie večné ironické poznámky, ktorými pri každej porade nenápadne podrývala moju autoritu.
Zrazu bola tichšia.
Oveľa opatrnejšia.
Dokonca sa ku mne začala správať milšie.
Až podozrivo milo.
Ľudia sú zvláštni.
Kým si myslia, že držia karty oni, rozdávajú úsmevy svojim kolegom.
Keď však zistia, že karty drží niekto iný, začnú sa usmievať na neho.
Vyzeralo to, akoby sa snažila zistiť, čo viem.
A ja som sa snažil, aby to nezistila.
Každý deň bez odpovedí bol pre ňu horší než ten predchádzajúci.
Strach má totiž jednu úžasnú vlastnosť.
Keď mu nedáte odpoveď, začne si ju vytvárať sám.
A fantázia býva vždy krutejšia než realita.
Ja som si to len potichu vychutnával.
Čakal som.
Ako kuchár, ktorý vie, že dobré mäso netreba uponáhľať.
Stačí počkať, kým zmäkne samo.
A Martina práve začínala mäknúť.

Ten moment prišiel v piatok popoludní, keď na oddelení zostávali už len prázdne stoličky a vypnuté monitory.
Zavolal som si ju do kancelárie.
Zavrela za sebou dvere sama — nemusel som ju o to ani požiadať. Naučila sa to rýchlo.
Položil som pred ňu jeden jediný papier.
Nepovedal som nič. Len som sledoval, ako jej oči prebehnú po číslach a menách, ktoré poznala lepšie než ktokoľvek iný na svete.

Zbledla.

"Sadni si," povedal som.

Sadla si.

A ja som konečne pochopil, prečo ľudia platia toľké peniaze za drahé hodinky a dobré obleky. Nie kvôli tomu, ako vás vidia iní.
Ale kvôli tomu, ako sa vy sami cítite, keď sedíte na správnej strane stola.
"Máme problém," povedala napokon. Hlas sa jej triasol, no snažila sa, aby to znelo pokojne.

"Nie," odpovedal som.

"Ty máš problém."

Neodpovedala.

Len na mňa pozerala.
Bolo fascinujúce sledovať, ako rýchlo sa z človeka stratí sebavedomie.
Ešte pred týždňom ma za chrbtom volala Sopel v saku.
Teraz sa bála vysloviť jediné slovo.

"Dal som si tú námahu a prešiel som výplaty za posledných päť rokov."

Na chvíľu som sa odmlčal.

"Vieš, čo je na číslach krásne? Nikdy neklamú."

Vzala do ruky papier, ale ruky sa jej už mierne triasli.

"Škoda pre firmu je približne stoosemdesiattisíc eur."

Neodpovedala.

"To už nie je pracovný problém."
Naklonil som sa bližšie.
"To je problém pre políciu. Prokuratúru. A možno aj pre sudcu."

Nechal som slová chvíľu visieť vo vzduchu.

"Neviem, koľko za to dávajú."

Pokrčil som plecami.

"Desať rokov? Pätnásť? Ty budeš vedieť lepšie. Ja nie som právnik."

Pozrel som sa jej priamo do očí.

"A vieš, čo je na tom najkrajšie?"

Opäť mlčala.

"Predstav si, že s týmto zajtra vojdem za našou riaditeľkou."

Usmial som sa.

"Takýto objav človeku v kariére celkom pomôže."

Na chvíľu som sa oprel v kresle.

Usmial som sa.

"Vieš, nad čím práve rozmýšľam?"

Chvíľu som mlčal.

"Čo by asi povedala moja profesorka z gymnázia, keby ma dnes videla."

Pozrel som sa jej priamo do očí.

"Bola by na mňa hrdá?"
"Povedz mi, Martina..."
"Bola by si na mňa hrdá?"

Mlčala tak dlho, že som si už myslel, že neodpovie vôbec.
Potom sa jej hlas konečne vrátil. Tichý. Zlomený.

"Čo chceš?"

Tentoraz to však nebola otázka.
Bol to prejav kapitulácie.
Prvýkrát, odkedy som ju poznal, som v jej hlase nepočul sebavedomie.
Len strach.
Oprel som sa pohodlne do kresla.
Nikam som sa neponáhľal.
Nechal som ticho robiť svoju prácu.
Ticho je zvláštna zbraň.
Čím dlhšie trvá, tým viac si v ňom druhý človek začne domýšľať to najhoršie.
A ja som chcel, aby si predstavila úplne všetko.
Peniaze ma nezaujímali.
Jej lojalitu som už mal.
A práve preto sa bála ešte viac.
Nevedela totiž, čo od nej vlastne chcem.
Až potom som sa usmial.
Teraz už totiž nerozhodovala ona.
Rozhodoval som ja.
A vedel som, že si to konečne uvedomila.

"Vyzleč sa," povedal som.

Pozrela na mňa, akoby si nebola istá, či počula správne.

"Čo si povedal?"

Jej zelené oči za okuliarmi boli v tej chvíli ešte väčšie než zvyčajne.

Neuhol som pohľadom.

"Počula si dobre."

Nechal som chvíľu ticho.

"Začni sa vyzliekať."

Chvíľu mlčala.
Potom sa pousmiala. Nebol to však jej obvyklý úsmev.

"Vieš," povedala tichým hlasom, "kedysi som ťa brala ako rozmaznaného puberťáka, ktorý sa nevie spratať do kože. Všetky problémy, ktoré si narobil, za teba vyžehlil tvoj zazobaný tatko a ty si sa na tom ešte bavil."

Na chvíľu sa odmlčala.

"Vedela som, že z teba nikdy nič dobré nevyrastie."

Pozrela sa mi priamo do očí.

"Ale mýlila som sa."

Tentoraz sa odmlčala dlhšie.

"Z teba vyrástlo ešte niečo horšie."

Neodpovedal som.
Nemusel som.
Mala pravdu — a jej pravda mi v tej chvíli lichotila viac než akákoľvek pochvala od šéfky.
Potom som sa naklonil o niečo bližšie a povedal:

"Tak čo navrhuješ? Čo mi môžeš ešte iné ponúknuť?"

Pozrela na mňa dlhšie, než som čakal.

"Ty si sa vôbec nezmenil," povedala.
"Len si konečne dostal moc robiť to, čo si vždy chcel."

Vstal som a prešiel k oknu.
Chvíľu bolo ticho.
Potom som sa otočil späť k nej.

"Ale teraz nejde o mňa."

"Ide o teba."

Položil som pred ňu papier, ktorý som mal pripravený.

"Máš dve možnosti."

"Prvá je veľmi jednoduchá. Zajtra ráno odovzdám všetky podklady právnikom a potom už budeš vysvetľovať ty."

Usmial som sa.

"Druhá je, že zostaneš."

Na chvíľu som sa odmlčal.

"A všetko toto ostane len medzi nami."

Chvíľu na mňa len pozerala.
Spracovávala, čo som jej práve ponúkol.
Nebola to síce ponuka, ktorú by si človek dal do pracovnej zmluvy.
Ale bola to ponuka.
A v jej situácii celkom dobrá.
Potom sa zhlboka nadýchla.

"Vieš, ako sa tomu hovorí?"

povedala potichu.

"Vydieranie."

"Vydieranie?" pousmial som sa. "Nie, Martina. Len trochu tvrdší personálny manažment. Ten býva najúčinnejší práve na problémy, ktoré sa zdajú neriešiteľné."

Chvíľu na mňa len pozerala.

"Ale veď by som mohla byť tvoja mama."

Pousmial som sa.

"Martina... keby si mala byť moja mama, musela by si ma mať v trinástich."

Na chvíľu sklopila oči.

"A mám doma muža," povedala ticho.

"Áno," prikývol som. "To viem."

"Tak potom nechápem, čo odo mňa vlastne chceš."

"Naozaj?"

Naklonil som sa trochu bližšie.

"Viem minimálne o troch tvojich aférach."

Pozrela na mňa.

"A jednu z nich mám dokonca zdokumentovanú."

Ukázal som na jednu z kôpok fasciklov na stole.

"Takže tvoj manžel nie je práve argument, ktorý by som považoval za nepriestrelný."

Chvíľu bolo ticho.
Potom som sa usmial.

"Ale pokojne si ho nechaj."
"Mne vôbec neprekáža."

Martina skrížila ruky na prsiach.
Oči sa jej zúžili a začala rýchlejšie dýchať. Bolo na nej vidieť, že premýšľa. Hľadala východisko. Možno poslednú možnosť, ako z tejto miestnosti odísť bez toho, aby stratila všetko.
Čakal som.
Nemal som kam ísť.
V tej chvíli som vedel, že stojím pred posledným ťahom.
A ten bol jednoduchý.
Šach mat.
Vtom Martina vyskočila zo stoličky a oboma päsťami udrela do stola.

"Tak dobre, ty sviniar!" vykríkla.

Prvýkrát za celé popoludnie zvýšila hlas.
Ja som zostal pokojne stáť.

"Ale chcem tie dve výplaty, ktoré mi neprišli na účet."

Pozrel som sa na ňu.
Čakal som slzy. Čakal som prosby. Čakal som možno aj nejakú scénu.
Čakal som prakticky čokoľvek.
Len nie to, že bude chcieť peniaze.
Priznávam — na chvíľu ma to takmer vyviedlo z rovnováhy.

Skoro.
Ale potom som si uvedomil jednu podstatnú vec.
Martina predsa nebola v pozícii, v ktorej by mohla vyjednávať.
A mne to zrazu začalo dávať zmysel. Také veci vždy dávajú zmysel, keď im dáte chvíľu a trochu chladnej hlavy.
Vždy som veril, že dobrý obchod je taký, z ktorého odchádzajú spokojné obe strany.
Nie polovičný kompromis.
Skutočná spokojnosť.
To nie je len obchodná fráza. Je to princíp, na ktorom by mal fungovať celý svet — keby sa ho ľudia len naučili správne používať.
A teraz som mal pred sebou príležitosť dokázať, že tomu naozaj verím.
Uzavrieť obchod, z ktorého bude spokojná dokonca aj Martina.
A to už bol, podľa mňa, naozaj dobrý obchod.

Pousmial som sa.

"Samozrejme."
"Dostaneš ich."

Na chvíľu som sa odmlčal.

"Ale vieš, ako to v obchode chodí, Martina.
Žiadna výplata nechodí zadarmo. Tie peniaze si budeš musieť nadrobiť."
Pozrela na mňa a v očiach sa jej na sekundu mihla posledná iskra odporu.

Potom však pomaly a zhlboka vydýchla.
Maska prísnej profesorky, ktorú nosila celé roky, sa definitívne rozpadla.
Zostala len žena, ktorá pochopila, že prehrala.

"Čo presne chceš?" spýtala sa ticho.

"Veď som ti to už povedal."
Pozrel som sa jej priamo do očí.

"Vyzleč sa."

Postavila sa.
Pomaly odstúpila od stola a chvíľu len stála predo mnou.
Ruky sa jej mierne triasli, keď siahla k prvej gombičke na svojej bielej košeli.
Sledoval som ju bez jediného pohybu, pohodlne opretý v kresle.
Zacítil som jej parfum.
Kvetinová vôňa.
Poznal som ju.
Pamätal som si ju ešte zo školy.
Možno práve tá vôňa ma vtedy nútila robiť veci, ktoré boli proti školskému poriadku.
Možno.
Alebo som bol jednoducho idiot.
V každom prípade som si v tej chvíli uvedomil jednu zvláštnu vec.
Niektoré vône človek nezabudne ani po rokoch.

Rozopla prvý gombík.
Potom druhý.
A tretí.
Každé cvaknutie sa mi v hlave ozvalo ako úder metronómu.
Pravidelne.
Presne.
Alebo to nebol metronóm?
Možno moje srdce.
V tej chvíli som si nebol celkom istý.
A úprimne?
Ani som to nechcel zisťovať.

Keď košeľa skĺzla na zem, zostala stáť v čiernej čipkovanej podprsenke. Látka tesne obopínala jej plné prsia, ktoré sa rýchlo dvíhali a klesali.

"Pokračuj," povedal som chladne.

Rozopla si sukňu. Látka šuchotala o jej stehná, kým nespadla k nohám. Stála tam len v spodnej bielizni a drahých lodičkách, priamo pred stolom, za ktorým som ešte pred chvíľou podpisoval jej mŕtve duše.
Musel som sa pousmiať.
Lebo teraz predo mnou stála jedna, ktorá bola až príliš živá.

Vstal som. Vyzliekol som si sako, prehodil ho cez kožené kreslo, pomalým krokom obišiel stôl a zastavil sa pri nej.
Tá istá vôňa.
Tá istá pani profesorka Martina.
Len okolnosti sa za tie roky trochu zmenili.

"Na našu spoluprácu,"

pošepkal som jej tesne pri uchu a rukou som jej prešiel po chrbte až k zapínaniu podprsenky. Jedným pohybom som ju uvoľnil.
Zobral som jej prsníky do oboch rúk, jemne ich stlačil a trochu nadvihol. Sledoval som, ako sa pod mojím dotykom opäť napli. Pozrel som sa jej priamo do očí.

"Teraz by si mala ísť na kolená," povedal som ticho, no s jasným rozkazom v hlase.

Len čo si pokľakla, rýchlo som rozopol opasok a vybral svoj vzpriamený úd. Bol tvrdý, žilnatý a v plnej sile pripravený už od momentu, kedy som ju uvidel vo dverách. Chytil som ju jemne za vlasy, naklonil jej hlavu bližšie a nechal ju cítiť sálavé teplo, ktoré z neho vychádzalo.

Martina neváhala ani sekundu, uchopila ho do dlaní a začala s ním pracovať. Po chvíľke dráždenia si ho pomaly zasunula do úst. S hrdosťou som sledoval, ako jej pery tesne obopínajú žaluď a ako jej ústa začínajú kmitať po celej dĺžke. Každú chvíľu ho vytiahla von, pomaly ho olízala od koreňa po špičku a potom pokračovala v hlbokom orále.

Pre toto som vždy mal rád staršie skúsené ženy. Tým nikdy nebolo treba vysvetľovať, ako to majú robiť, a robili to znamenite.

Prerušil som ju a postavil na nohy.
Niežeby sa mi to nepáčilo – jej ústa robili zázraky –, ale chcel som si ju vychutnať celú.

Chytil som ju za boky a vysadil ju priamo na svoj masívny drevený stôl, medzi rozhádzané spisy a devätnásť kôpok s kompromitujúcimi materiálmi. Papiere pod ňou zašuchotali. Rýchlo a dychtivo ma chytila za ramená, akoby sa bála, že stratí rovnováhu.
Moje dlane sa pomaly kĺzali po jej bokoch a keď som jej začal sťahovať posledný kus látky, jemne sa nadvihla.

Keď ostala úplne nahá, na malý moment akoby zastal čas. Sledoval som, ako sa jej hrudník rytmicky dvíha a klesá pri každom hlbokom nádychu.

Prstami som jej prešiel po šiji a pevne, no bez násilia, som ju chytil za vlasy, aby som ju prinútil pozrieť sa mi do očí.

"Už nie si moja učiteľka, Martina," povedal som ticho.

Sklopila pohľad k mojim perám. Strach v jej očiach sa začal miešať s niečím iným – s pohlcujúcim vzrušením z vlastnej porážky. Pochopila, že v tejto miestnosti už nemá žiadnu kontrolu.

Až teraz som si ju naozaj prezrel. Jej veľké, dokonale tvarované prsia sa dychtivo dvíhali a tmavé bradavky smerovali nekompromisne nahor, akoby si pýtali môj dotyk. Nižšie sa jej lono pýšilo hustým čiernym porastom kučeravých chĺpkov.
Dosť ma to prekvapilo.
Vždy som si predstavoval, že bude úplne vyholená.
Nebola.
Priznávam, chvíľu som na to len pozeral.
Ale páčilo sa mi to aj tak.
Možno dokonca viac, než som čakal.

Pomaly som sa k nej priblížil a špičkou žaluďa som zľahka prešiel po celej dĺžke jej lona. Pokožka jej v tej sekunde nabehla husou kožou a miestnosťou sa niesol jej prvý tlmený vzdych.

Martina sa posunula na stole a rukami sa pevne zachytila jeho hrany. Papiere s menami sa pod ňou zosypali na zem, no ani jeden z nás im nevenoval jediný pohľad.

Jej dych bol rýchly, trhaný. Keď som sa nad ňu naklonil, zacítil som, ako sa celá zachvela. Všetok ten chladný odstup a prísnosť, ktorými ma roky terorizovala, v tej chvíli definitívne zmizli.
Rukami som jej prešiel po vnútorných stranách stehien, pomaly, bez ponáhľania. Užíval som si každý centimeter jej pokožky. Cítil som, ako sa jej svaly napli, no namiesto odporu sa mi podvolila a sama mierne roztiahla nohy.

"Povedz mi, Martina," pošepkal som jej tesne pri perách, kým moje prsty pracovali v jej zarastenom lone.

"Stále som pre teba len sopel v obleku?"

V jej očiach som videl zápas medzi jej hrdosťou a túžbou, ktorú už dokázala len ťažko skrývať.

"Nerozprávaj..." vyprskla ticho, no jej hlas bol zastretý, hrdelný a úplne stratil predchádzajúcu úsečnosť.

Pritlačil som dlaňou na klitoris, zatiaľ čo som končekmi dvoch prstov vošiel do jej pošvového vchodu a začal ju silno dráždiť, čím som z nej okamžite vytlačil hlasný vzdych. Martina zaklonila hlavu, boky sa jej neovládateľne začali dvíhať oproti mojej ruke a prstami sa pevne zachytila stola, neschopná dlhšie skrývať svoju túžbu.

Druhou rukou som jej zovrel prsník a stlačil bradavku, čím som len stupňoval tempo. Martina začala zrýchlene dýchať, jej pokožka bola horúca a mokrá od potu. Nechala sa úplne strhnúť a jej boky začali rytmicky narážať do mojej dlane v jasnom signále, že chce ešte viac.

"Tak čo, pani profesorka," zavrčal som s úsmevom, "chceš ho tam konečne vraziť, alebo sa chceš takto krútiť do nekonečna?"

Martina ma schmatla za zátylok a pritiahla si ma k sebe tak blízko, že som cítil jej horúci dych.

"Už buď konečne ticho... a daj ho tam!"

Namiesto odpovede som do nej vošiel jedným plynulým, pevným pohybom.
Martina hlasno vzdychla a zaklonila hlavu. Prsty na mojej košeli sa jej kŕčovito zaťali, až som počul, ako jemne zaprašťali švy na drahom hodvábe. Bol to kontrast, ktorý ma neskutočne dostával — drahý korporátny oblek, luxusná kancelária a bývalá triedna profesorka, ktorá podo mnou strácala akúkoľvek kontrolu.

Nastavil som tempo. Pomaly, rytmicky, s chladnou kalkuláciou. Sledoval som každý detail jej tváre. Oči mala privreté, pery mierne pootvorené a z hrudníka sa jej pri každom mojom pohybe vydral nepatrný vzdych. Už to nebola hra na mačku a myš. V tej miestnosti existovala len čistá, nefalšovaná dominancia.

Zrýchlil som.

Jej boky sa začali prirodzene pohybovať oproti mojim. Strach a poníženie sa v nej pretavili do niečoho oveľa temnejšieho a intenzívnejšieho. Boli to týždne potláčanej frustrácie, ktoré z nej v tej chvíli tryskali von.

Chytila ma za chrbát, nechty mi zarývala cez košeľu do kože a pritiahla si ma k sebe ešte bližšie.

"Áno..." vyhŕkla zrazu, akoby už nedokázala udržať vlastnú hrdosť.

"Presne tak..."

Jej dych bol čoraz kratší. Cítil som, ako sa okolo mňa jej telo sťahuje v rytme prichádzajúceho vyvrcholenia. Boli to sekundy, kedy maska prísnej ženy padla úplne.
Keď napokon hlasno zasyčala a jej telo sa podo mnou roztriaslo v ničivom orgazme, nechal som sa strhnúť aj ja.

Začal som do nej tvrdo a neohľaduplne búšiť, až kým sa vo mne nevzdula záverečná vlna. Na pár sekúnd zastal čas, keď som jej pošvu naplnil horúcim semenom.

Zostal som na nej ležať, zatiaľ čo z nás oboch pomaly opadával tón šialeného tempa a v tichu bol počuť len náš ťažký, zrýchlený dych.
Keď som sa z nej napokon vysunul, moje semeno zmiešané s jej šťavou z nej voľne vytekalo a kvapkalo na dlážku. Biela tekutina sa pomaly vpíjala do papierov s menami zamestnancov rozhádzaných po zemi. Bol to dokonalý obraz jej porážky – pani profesorka ležala predo mnou úplne odzbrojená.

Prešiel som okolo stola, trochu sa upravil a sadol si späť do svojho kresla.
Podal som jej servítky.

"Nech sa páči."

Vzala si ich a začala sa utierať.
Ja som ju len mlčky sledoval.
Na stole ešte stále ležali papiere, ktoré pred chvíľou rozhodovali o jej osude.
Teraz tam boli len pokrčené a rozhádzané.
Pousmial som sa.
Ešte ráno som si myslel, že dnes budem riešiť personálne problémy.
Nakoniec som vyriešil jeden.
Ten najlepší.

"Teraz sa môžeme konečne vrátiť k práci."

Martina prikývla a chcela sa začať obliekať.

"Martina, stop."
Zastavila sa.

"Ešte sa neobliekaj."

Pozrela na mňa.

"Ešte sme neskončili."

Ukázal som na stoličku oproti svojmu stolu.

"Sadni si."

Chvíľu váhala, potom si sadla.
Oprel som sa v kresle.
Musel som sa pousmiať.
Ja som sedel v kresle oblečený, upravený a dokonale pokojný.
Martina naproti mne úplne nahá.
Práve ten kontrast sa mi páčil.
Ešte pred pár hodinami bola ona tá, ktorá ma kedysi učila, čo sa patrí a čo nie.
A teraz sedela predo mnou a čakala, čo jej poviem.
Ironický vývoj kariéry.
Pre nás oboch.

"Tak prejdime k pondelku. Nastupuje nový pracovník. Mladá absolventka. Bez praxe. Tím potrebuje čerstvý vzduch. Niekoho formovateľného. Čistý papier. Zaučíš ju ty."

Martina prikývla.

"No. Keď niekto prichádza, niekto iný musí von."

Prehrabal som sa fasciklami rozhádzanými po stole a na zemi — ulepenými pozostatkami predchádzajúcej akcie. Vybral som tri a rozostavil ich pred Martinu.

"Tak jedného si vyber."

Všetci traja jej pešiaci, ktorí sa mi pod nohami snažili píliť konár.
Všetci traja ju poslúchali na slovo.
Všetci jej akože kamaráti.

"Vyber si, ktorého zradíš."

Martina sa najprv pozrela na mňa. Potom prešla pohľadom po menách.
Netrvalo jej to dlho. Ako keby si vyberala prílohu k obedu.
Vybrala presne toho, koho som čakal. Nie podľa toho, kto firme škodil najviac. Nie podľa toho, kto pracoval najhoršie. Vybrala podľa toho, s kým spávala.

Martina mala vždy nejakého milenca. Bola v tom konzistentná — jedna z mála vecí, v ktorých bola. Lenže tentoraz jej bol skôr na príťaž.

Bola to síce trochu zmena oproti môjmu pôvodnému personálnemu plánu, ale nie všetky dobré rozhodnutia sa robia v prospech firmy.

Díval som sa na fascikel, ktorý ku mne posunula. Jej prst ešte stále ležal na mene.
Ani sekunda zaváhania.
Ani náznak výčitiek.
Len čistý pud sebazáchovy.
Usmial som sa.

"Dobrá voľba."

Vzala si čas len na výber. Nie na rozmýšľanie.
Spis som si pomaly pritiahol k sebe.

"Vidíš?" povedal som.

"Nakoniec nám to vyjednávanie išlo celkom hladko."

Martina sedela oproti mne a mlčala.
Prvýkrát, odkedy som ju poznal.
Žiadne poznámky. Žiadna irónia. Žiadne profesorské pohľady ponad okuliare.
Autorita je zvláštna vec. Človek si roky myslí, že ju nosí v hlave. Pritom ju často nosí len v situácii.

"To je všetko?" spýtala sa potichu.

"Na dnes áno." Oprel som sa hlbšie do kresla.

"Od pondelka budeš robiť presne to, čo ti poviem. Bez otázok. Bez hier. Bez Martiny, ktorá si myslí, že riadi oddelenie."

Prikývla.

"A nezabudni..." Pozrela na mňa ponad okuliare. "Tie dve výplaty."

Tentoraz som prikývol ja.

"Jasné. Ale vieš, Martina... nič nie je zadarmo." Usmial som sa. "Najbližšie si ich budeš musieť znovu zaslúžiť."

Pomaly vstala. Zo zeme pozbierala svoje veci a obliekala sa mlčky.
Pozoroval som ju. Ľudia sú najúprimnejší práve vo chvíli, keď si myslia, že už prehrali.
Zapla posledný gombík na blúzke, obliekla si sako a nasadila okuliare.
Maska bola späť. Takmer. Len tie oči už neboli rovnaké.

"Pekný víkend, Martina."

Zastavila pri dverách. Neotočila sa, len sotva badateľne prikývla. Potom odišla.
Dvere sa potichu zatvorili. V kancelárii zostalo ticho.
Vstal som a prišiel k oknu. Na parkovisku som o chvíľu uvidel, ako nastupuje do svojho červeného Mercedesu triedy A.

Niektoré služobné benefity sa do výplatnej pásky jednoducho nezmestia.
Motor naštartoval, svetlá sa rozsvietili a o pár sekúnd zmizla.

Nalial som si pohár vody, napil sa a usmial.
A v pondelok nás čakalo ešte veľa práce. Vo firme. Aj po pracovnej dobe.
Niektorí tomu hovoria nadčasy. Ja tomu hovorím motivácia.

Produktivita sa sama nezvýši.