Letná zastávka s Francúzkou erotické poviedky

Je leto v meste. Asfalt sála teplom, ulice sú plné pomalých krokov a otvorených okien. Na parkovisku medzi panelákmi stojí obytné vozidlo, ktoré tam nezapadá a to prerobený nákladiak, ošúchaný, plný nálepiek z krajín, ktorými prešiel. Nie je to len auto, je to pohyblivý dom. Práve ním cestovali Európou.

Z nákladiaka vystupujú dvaja. Jej kamarát prvý, potom ona Francúzka. Čierne vlasy zapletené do dredov, stredná postava, pohyb prirodzený, istý. Nič nehrá. Len sa rozhliada po cudzom meste, akoby si ho chcela zapamätať celé naraz.

Zoznámili sme sa práve cez neho. Cestovali bez pevného plánu, len s časom a cestami, ktoré sa rozhodli sledovať. Pozval som ich k sebe domov. Býval som vtedy v meste a všetko sa odohrávalo medzi ulicami, dvorom, krčmou a bytom, kde sa dalo prespať bez otázok.

Navaril som im guláš. Poctivý, hustý, pomaly ťahaný. Kuchyňa rozvoniavala cibuľou a korením, okná boli otvorené dokorán, zvonku doliehal mestský hluk. Jedli potichu, potom sa usmievali. Hovorili, že taký ešte nemali. Nabrali si druhý raz. A v tom obyčajnom geste , že im naozaj chutil sa niečo uvoľnilo. Medzi nami všetkými, ale najmä medzi mnou a ňou.

Potom sme sa presunuli do kopcov nad mestom. Krátky únik z ulíc, ktorý sa rýchlo zmenil na poriadnu makačku. Trasa bola dlhšia, než sa zdala na mape, stúpanie neodpúšťalo a slnko pieklo bez milosti. V ten deň sme toho nachodili dosť, ešte viac, než by si cudzinci na výlete naplánovali.

Videl som na nich, že to nie je prechádzka. Dych sa im skracoval, krok ťažkol, pot tiekol po chrbte. Jej kamarát občas zastal, ruky v bok, a smial sa, že toto v sprievodcoch nepíšu. Ona išla ďalej, pomalšie, ale vytrvalo. Nepotrebovala dokazovať nič, len prejsť cestu.

Nehovorila veľa, ale v tichu bolo cítiť sústredenie a námahu. Keď sme sa konečne dostali hore, sadli sme si do trávy bez slov. Nohy pálili, ale výhľad stál za to.

Večer sme sa vrátili späť do mesta a navrhol som ísť na pivo. Jej kamarát odmietol, bol unavený, vrátil sa do nákladiaka zaparkovaného medzi domami a zaspal skôr, než sa mesto ponorilo do tmy. My dvaja sme šli do krčmy.

Malá, tichá, drevo, tlmené svetlo. Remeselné pivo, výborné. Také, ktoré chutí ešte lepšie, keď sa pije pomaly a predsa nie dosť pomaly. Veľa sme kecali. Alkohol nám stúpol do hlavy. Vtedy som ešte žúroval, dnes už žijem maximálne zdravo, ale vtedy bol ten večer presne tam, kde mal byť.

Smiech bol hlasnejší, pohľady dlhšie. Keď sa dotkla môjho predlaktia, nezostalo to bez odozvy. Keď som sa nahol bližšie, neuhla.

Cestou domov sme išli pešo mestom. Ulice boli prázdne, lampy hádzali mäkké svetlo na chodník. Blbli sme. Smiali sa bez dôvodu. Bozk prišiel prirodzene, bez otázky. Nie hltavý. Skôr zvedavý. Jeden, potom druhý. Zastavili sme sa uprostred ulice, akoby okolo nás mesto na chvíľu prestalo existovať.

Niekde medzi smiechom, bozkom a krokom do tmy stratila podprsenku. Vtedy nám to prišlo neskutočne vtipné. Až na ďalší deň sme ju hľadali a našli ako tichý dôkaz, že tá noc sa naozaj stala.

Prespala u mňa doma. Ráno bolo pokojné. Svetlo cez okno, tlmené zvuky mesta, ticho, ktoré už nepotrebovalo dotyky. Sadli sme si oproti sebe a vysvetlili si to jednoducho, úprimne, že to bol len flirt. Krásny, letný, skutočný, ale nič viac. A práve preto taký čistý.

Na ďalší deň pokračovali ďalej. Prerobený nákladiak sa pohol, pomaly zmizol medzi ulicami a cestami za mestom. Ostali sme v kontakte. Správy, fotky, správy z ciest.

A niečo z toho večera v nej zostalo, možno kopce nad mestom, možno guláš, možno ten pocit ľahkosti. Začala robiť turistiku. Zlepšila kondíciu.

O pár rokov neskôr ma pozvala k sebe do Francúzska. Keď sme šli spolu do hôr, videl som to na vlastné oči. Silná. Vytrvalá. Tá istá žena, len s iným tempom.

A ja som vedel, že niektoré príbehy nemusia pokračovať, aby boli dôležité. Stačí, že sa odohrali v správnom čase. A že sa naozaj stali.