Utorková noc v purpurovom svetle erotické poviedky

Bol to jeden z tých pekných letných dní. Normálni ľudia vtedy zväčša sedia v práci a ticho závidia každému, kto môže tráviť čas niekde pri vode alebo v prírode. Lenže ja som výnimka. Ako brigádnik pracujem len občas, niekedy vôbec, a tak sa len bezcieľne potulujem dňom, ktorý mi mizne pred očami. Ani som sa nenazdal, slnko zapadlo a zostala len tma. Bežný človek by takýto večer využil príjemnejšie, no ja sa ako zombík motám po meste. Nemám čo robiť, v hlave absolútne prázdno. Všetci kamoši sú niekde preč, niet komu zavolať, s kým zájsť von. Bary sú zatvorené, diskotéky cez týždeň nežijú – veď kto by už žúroval v utorok v noci?

Z letného večera dýcha mierny chlad a mne zrazu skrsne v hlave bizarná myšlienka. Čo tak skúsiť niečo netradičné? Chcel by som niečo zažiť, vytrhnúť sa z tejto letargie. Auto mám zaparkované neďaleko. Bývam síce na dedine, no prišiel som do mesta len kvôli bezcieľnej jazde. Čo tak posunúť sa o dům ďalej, do vedľajšieho mesta, a zažiť niečo úplne iné? Sadám za volant, štartujem a veziem sa do neznáma.

Auto nechávam na okraji cesty. V hlave mi prebleskne úzkosť – dúfam, že mi nikto neprepichne gumy, nemám totiž rezervu a netuším, ako by som sa v tomto stave dostal uprostred noci domov. Pešo obchádzam oplotenú budovu s kamerovým systémom. Všade sú objektívy a všetko halí ťažké, červené podsvietenie. Čo mi to vlastne napadlo? Veď už je takmer polnoc. Ísť do bordelu? Alebo poctivejšie – do nočného klubu, aby sme ostali v slušnej rovine.

Najprv tam krúžim ako totálny hlupák, netušiac, kde je vchod. Nakoniec objavím masívne čierne dvere so zvončekom. Zazvoním. Čakám, minúty sa vlečú a ja už strácam nádej, že mi vôbec otvoria. Vtom cvakne zámok. Privíta ma červený koberec a interiér utopený v purpurovom svetle. Vchádzam hlbšie, až kým nedorazím do menšej miestnosti s pár kreslami. Je tu absolútne prázdno a ticho, atmosféru dotvára len tlmená hudba v pozadí. Bez nej by to tu pôsobilo až príliš sterilne. Sadám si a objednávam colu – keď už som tu, nech mám aspoň niečo sladké na upokojenie nervov.

Dievčatá prichádzajú postupne. Ako prvá sa objaví staršia, plnoštíhlejšia dáma s bujným dekoltom. Pôsobí milo a príjemne, na tvári jej hrá úsmev, no objektívne to nie je môj typ. Za ňou kráča o niečo tmavšia, potetovaná dievčina v zelených bikinách, s pekne tvarovaným zadkom. Je maličká, odhadom tak meter päťdesiat, možno šesťdesiat. Tá už vyzerá k svetu, tú by som bral. Ako posledná prichádza ďalšia drobná, štíhla slečna. Pôsobí hrozne zlato a hneď od prvého momentu mi padne do oka.

Všetky tri sa usadia vedľa mňa, no nálada na bode mrazu. Ja som paralyzovaný stresom zo svojej premiéry a ony tiež neprejavujú veľké nadšenie. Vidia, ako sa mierne trasiem – sčasti zo stresu, sčasti z nočného chladu, ktorý sa mi dostal pod kožu cestou z auta. Sedím tam, uprene na ne hľadím a neviem si vybrať.

Ticho preruší ich otázka: "Kúpiš nám drink?"
"Mohol by som," odpovedám váhavo, "ale koľko vlastne stojí?"
Som predsa len študent na brigáde. Nezarábam zle, no rozhadzovať nemôžem. Keď človek živí auto, prvá výplata padne na benzín a servis. Zostane vám polovica. Bývam síce u rodičov, čo je fajn zázemie, no človek musí prispieť na domácnosť, čo peňaženke opäť pustí žilou.
"Pozval by som vás, ale som na suchu," priznávam s úškrnom.
Reakcie na seba nenechajú dlho čakať. Tá staršia s bujným poprsím s úsmevom povie, že to nevadí. Potetovaná čiernovláska hneď utrúsi uštipačnú poznámku a tá najmladšia sa len záhadne pousmeje.
Prelomím ľady a pýtam sa priamo: "Aké tu máte vlastne ceny? Nech som v obraze..."