V meste je super. Pokiaľ tam bývate od malička a máte tam kamarátov a zázemie. Horšie to býva, keď sa musíte odsťahovať. Zo Žiliny, kde sme bývali 12 rokov, teda mojich 12 už v máji naši povedali, že keď skončí školský rok, budeme sa sťahovať. Bol som dosť smutný a zúfalí. Vôbec sa mi nechcelo odísť niekam a navyše ešte na vidiek. Stalo sa. 8. júla prišiel kamion a sťahováci. Naložili všetko čo sme mali v byte a odišli. My, teda mama, oco, brat a ja sme sadli do auta a vyrazili za nimi. Šli sme dosť dlho pokiaľ sme prišli do jednej , celkom peknej dediny. Zastali sme v jednej tichej bočnej ulici čo patrila k dedine ale bola asi kilometer za ňou. Naokolo polia, ďalej bolo vidno les. Za jedným polom sa niečo lesklo. Oco povedal, že to je rybník. Nebolo to tam špatné. Na tej ulici bývali rodiny, čo mali aj deti. Staršie aj mladšie odo mňa. Boli, tam dvaja chalani čo mali toľko čo ja. Od septenbra som mal byť ich spolužiak. Zoznámili sme sa pomerne dosť rýchlo. Volali sa Miro a Miloš. Na druhý deň sme ja brat šli von. Trochu preskúmať okolie. Dal som si nohavice, tričko, botasky. Brat mal podobné. Bolo dosť teplo. Vonku sme stretli Mira aj Miloša. Boli vyzlečený. Miro mal teplákové kraťase a Miloš adidasky. Obaja boli super opálený. Pozdravili sme sa a oni dvaja sa začali rehotať. Vraj vypadáme ako keby sme šli do kostola. Ten je vraj na opačnej strane. Dotklo sa ma to. Brat sa len trošku zamysle a otočil sa na Miloša.
-"Dobre si opálený." povedal a rukou ho pohladil po chrbáte. -"Čo si teplí?" rehotal sa Miloš. Miro ma sledoval čo budem robiť. Okríkol som brata a šli sme domov. Cestou som mu hovoril, že nemám pri nich dobrý pocit. Ale brat to bral jedným uchom dnu a druhým von. Doma sme sa vyzliekli. Brat ostal v slipoch a ja som si natiahol tiež také teplákové kraťase. Tričká sme si nedávali. Po asi pol hodine sa mi zdalo, že je nejaké podozrivé ticho. Brat nebol doma. Tak som šiel a hľadal som ho. Prešiel som tam, kde sme stretli Mira aj Miloša. Zdalo sa mi,že počujem smiech. Tak som pridal do kroku a šiel tým smerom. A ono to bolo tak. Smiech bol stále viac a viac počutelný. Až potom som si uvedomil, že to sa smeje môj brat. Napokon som ich objavil. Môj brat ležal nahatý natiahnutý na tráve priviazaný za ruky a nohy o štyri kolíky. Miro sedel pri ňom a šteklil ho pod pazuchami a na bokoch. Miloš mu sedel pri nohách a chytal ho na vajciach. To som už vedel že je zle. Vedel som, že brat, ale aj ja sme šteklivý na celom tele. Aj na vajciach. Vybehol som na nich. Obaja sa rýchlo postavili. Nestihol som nič urobiť, lebo Miro mi hneď vrazil päsťou do brucha. A potom Miloš ma kopol kolenom medzi nohy. Sadol som si do trávy a bolo mi do plaču. Oni stáli a pozerali na mňa. -"Tvoj brat je teplí." povedal Miro. -"Museli sme skúsiť, či sa mu to páči." dodal Miloš. Ale výbavu má riadnu. Koľko má rokov." spýtal sa Miro.
Totiž, ja aj brat máme fakt veľmi slušné výbavy. Vtedy, ja ako skoro 13 ročný mal som ho v kľude 10 cm a keď mi stál mal 17 cm. A bráško, mal 11 rokov a mal ho tiež pekého. iný chlapci v jeho veku mali maličké sotva 5 centimetrové pipíky a on ho mal skoro ako ja. V kľue mal 7,5 cm a keď mu stál mal 15cm a bol hrubší od môjho. Ale ako som bol spomenul, boli sme tam aj strašne citlivý.
-"Má jedenásť." povedal som.
-"Čo ti jebe?" čudoval sa Miro. Má ho velkého ako ja. Zato bude trpieť. A zasa sa nahol nad brata a prehrabával mu prstami vajcia. Brat sa začal okamžite smiať.
-"Nechaj ho!" skrýkol som na neho.
-"Sklapni, lebo dopadneš rovnako." povedal mi Miloš. Chcel som ešte niečo povedať, ale to sa už obaja vrhli na mňa. Miro si mi sadol na hruď a kolenami mi pritlačil ruky. Potom mi ich natiahol a tam boli dva kolíky s motúzmi. Priviazal mi ich. Miloš mi takto priviazal nohy. Potom mi Miro stiahol kraťase až na členky. Miloš sa hneď pustil do práce. Skúšali kde všade som šteklivý. Rozkrok si nechali naposledy.
-"Ci boha, aj ty ho máš riadneho." ufkal Miro.
A potom Miloš mi šteklil gile a Miro mi ho začal honiť. Chcel som kričať aby to nerobil, ale dokázal som sa iba smiať. Po nejakom čase, som začal cítiť stupňujúci sa pocit blížiaceho sa výstreku. Stvrdol mi ako kameň a ešte viac sa napol. A potom som už len cítil ten krásny moment kedy to už nejde vydržať a začalo mi v ňom bláznivo cukať. Doslova tancoval v Mirovej dlani. A potom striekal a striekal. Miloš mi aj prestal štekliť vajcia. Obaja sa dívali s vyvalenými očami.
-"Ty kokóóós. To čo bolo." Udivene vyhukol Miloš.
-"Daj, teraz ja." a doslova odsotil Mira. Schmatol mi ešte státe napnutého vtáka a začal honiť. Pritom sa díval na neho. Miro kľačal pri nás. Brácho bol stále priviazaný a tiež sa len díval, čo mi robia. Potom sa Miro pozrel na brata. Prisunul sa ku nemu.
-"Urobíš mi to čo Maťovi?" spýtal sa bráško. Miro mu začal jemne hladkať gule. Brácho sa začal strašne smiať. Videl som Miloša ako sa začal usmievať. Totiž, stvrdol mi ešte viac ako bol. Vzrušoval ma bratov smiech a Miloš mi ho držal jemnejšie ako Miro a nehonil mi ho velmo rýchlo. A to bolo omnoho krajšie. No a to všetko spôsobilo, že som sa urobil rýchlejšie ako pri Mirovi. Potom mi ho pustil a to som sa čudoval, odviazal ma. Obaja sme pozreli na Mira. Ešte stále jednou rukou hladkal bráškove gule a druhou mu ho honil.
-"On ešte nemá geco, aj keď ho má velkého." povedal Miloš. Miro prestal. Nechal ho tak. Potom ho odviazali. Potom sme všetvi štyria sedeli v tráve. Mlčanie prerušil brácho, Keď sa pýtal Mira prečo mu prestal masírovať kkt.
-"Keď chceš, môžeš ho vymasírovať ty mne." povedal Miro a vyzliekol si kraťase. Brácho sa hneď vrhol na jeho vtáka. Potom ho usmernil ako to má robiť, pohodlne sa natiahol a nechal si ho vyhoniť. Miloš pozrel na mňa. Potom si stiahol aj on trenky. Vyhonil som mu. Strašne pri tom vzdychal a híkal. Potom mi povedal,
-"Ty kokos, ty si mi to robil ako baba. Ani tá by mi ho nehonila nežnejšie."
Od toho dňa ja, bráško, Miro, aj Miloš sme sa stretávali každý deň. celé leto. V septembri začala škola. Prvý deň som spoznal všetkých spolužiakov. To sme boli v siedmom ročníku. Všetci chalani tvorili jednu bandu. Boli siedmi. Ja som bol ôsmi. Miro bol vodca. Všetci ho museli poslúchať. V jeden deň, na záchodoch, keď odišli všetci starší chalani sme tam zostali len my ôsmi.Miloš, neviem prečo, povedal všetkým chalanom, že mám dievčenské ruky a že viem super honiť. Chalani sa na mne smiali. Cítil som sa strašne trapne a chcel odísť. Ale zdrapli ma a Miro mi povedal, že musím prejsť prijímacím ceremoniálom. A že začnem hneď. Vytiahol si vtáka. Pred všetkými. A rozkázal mi vyfačiť ho. Nechápal som prečo to robí. Prečo ma ponižuje pred všetkými. Na šťastie začalo voniť. Po poslednej hodine snažil som sa utiecť. Chytili ma. Všetci šli so mnou do jedného areálu. Bola tam záhrada a starý kaštiel. Tam ma chalani chytili. Miro si stiahol nohavice aj boxeky. Vypučl mi vtáka a musel som ho pred všetkými vyfajčiť. Potom sa takto postavil Miloš. Ten bol Mirov zástupca. A potom postupne sata kto popostavovali všetci. Medzi sebov sa bavili, že som fakt dobrý. že to robím doslova nežne ako ženská. Keď som vyfajčil posledného Miro mi povedal.
-"Je nás sedem. Na každý deň, budeš mať jedného. A celý školský rok! Rozumel si?"
Rozumel. Každý deň som mal vyfajčiť jedného. Keby som to neurobil, strestali by môjho brata. To mi povedal Miloš. Nemal som na výber. Ak som nechcel, aby všetci siedmi každý deň ušteklili môjho brata,tak som každý deň, či už v škole alebo vonku jedného vždy vyfajčil. Až raz, volal sa Denis, chcel, že mi ho vyhoní. Ale milí Denisko si ho najprv vychutnával. Bolo to strašne strašné, stáť, nebrániť sa a nechať si chytať tak citlivé gule. Okrem toho mi aj končekom prsta brázdil od žaluďa po koreň na dolnej časti vtáka. A robil mi to dovtedy, až som sa urobil. Najhoršie to bolo tesne pod žaluďom. Keď mi to na druhý deň urobil druhý chlapec a na tretí deň ďalší, došlo mi, že Denis to povedal všetkým. Preto som to začal robiť chalanom aj ja. Skôr ako som im začal fajčiť, som im šimral pod žaluďom. Takto to šlo skutočne celý rok. Cez leto Miro aj s Milošom ma prvý krát pretiahli. Vymrdali. A potom ma preťahovali celé leto. Okrem toho sa začali venovať aj môjmu bráškovi. Ten s radosťou chodil za nimi.
Nakoniec sa stalo to, že jedného dňa nám oco oznámil, že sa zasa budeme sťahovať. To už nečakal do konca školského roka. Odišli sme náhle, rýchlo, bez rozlúčky. Neviem čo je s chalanmi. Ja a bráško mlčíme o našom zážitku v dedine. Len niekedy, si ich spolu vzájmne pošteklíme, vyhoníme, vyfajčíme. A spomíname.
Komentáre