Ovoňaj ma erotické poviedky

"Au, bolí ma hlava. Už od rána, ako som vstala. V poslednej dobe zle spávam – prehadzujem sa a ráno sa budím so stuhnutým krkom. Celý deň je to nepríjemné," posťažovala sa Ivana, moja kolegyňa.

Mal som ju rád. Nie tým priamym spôsobom, ktorý sa zvyčajne rýchlo vyčerpá, ale ticho – cez všimnutia, jemnosti a chvíle. Bola štíhla, usmiata, s takou tou príjemnou vôňou, ktorú nedokážeš pomenovať, ale ktorá ti ostane v pamäti dlhšie než meno perfúmu. 38 rokov, pekné oči, pekná postava, pekné nohy. Rúž na perách.

"Ak chceš, môžem ti trochu vymasírovať plecia. Rád to robím, a myslím, že mi to aj celkom ide. Ak ti to nepomôže, určite to neuškodí," navrhol som s úsmevom.

Prikývla. "Dobre, ale len na chvíľu. Nechcem ťa zdržovať."
"Neboj, zarezervujem nám tú malú kanceláriu v rohu. Bude tam pokoj."

Vošli sme dnu a zatvorili sklenené, nepriehladné dvere. Usadila sa na stoličku, chrbtom ku mne. V miestnosti vládlo tlmené ticho, v ktorom bolo počuť aj nádych.

Položil som jej ruky na ramená – najprv váhavo, potom istejšie. Cítil som napätie, akoby jej plecia niesli viac, než len fyzickú únavu. Palcami som viedol krúživé pohyby, jemne, s rešpektom. Dýchala ticho, zhlboka.

Vlasy mala zopnuté, a tým mi nechtiac odhalila niečo krehké – jemné chĺpky na šiji, ktoré sa v odraze svetla takmer strácali. Fascinovali ma.

Masíroval som jej krk a ramená, prechádzal po líniách, ktoré viedli až k uchu. Zastal som, očarený detailom.
"Vieš... máš nádherné uši," zašepkal som. "Nikdy som si nič také nevšimol u inej ženy. Sú... fascinujúce."

Zasmiala sa potichu.
"To mi ešte nikto nepovedal."

Pohol som sa o kúsok bližšie a s tichým nádychom som sa nosom dotkol jej krku. Vdychoval som jemnú vôňu jej pokožky.

Zachvela sa.
"Pán kolega... vy mi tu voniate krk?"
Opäť ten smiech – tichý, rozochvený.
"Už si ani nepamätám, kedy mi to niekto naposledy urobil..."

Prešiel som znova dlaňami cez jej ramená a zastavil sa pri výstrihu blúzky. Jemne som jej rozopol jeden gombík, len natoľko, aby som uvoľnil napäté miesto pod kľúčnou kosťou. Neprotestovala. Práve naopak – zdalo sa, že sa jej dych prehĺbil.

"Môžem pritlačiť trošku viac?" spýtal som sa.
"Môžeš... pritlačiť," povedala – pomaly, zámerne.

Keď som pokračoval, položila svoje ruky na moje a zľahka ich stisla.
"Ďakujem... bolo to úžasné. Úplne som zabudla, aký je to pocit, keď sa ťa muž dotkne. Nežným, vnímavým spôsobom. Vieš... mohol by si sa tým živiť."

Usmial som sa.
"Naozaj? Považujem nad tým... ale, ako sa hovorí, treba predtým veľa trénovať."

Otočila sa ku mne. Oči mala trochu zmäkčené, pohľad pokojný, ale priamy. Bola chvíľu ticho, len nás obklopovalo to zvláštne napätie, ktoré nevzniká z neistoty, ale z porozumenia.

Potom povedala:
"Rada ti s tým pomôžem."