Prezentácia po ôsmej erotické poviedky

Volám sa Klára a mám dvadsaťdeväť rokov. Každé ráno o ôsmej vchádzam do výťahu na Androvom námestí, v ruke káva z automatu, v hlave zoznam úloh, ktoré by vydesili aj armádu. Pracujem v reklamnej agentúre Spark & Flame na dvanástom poschodí – sklo, betón, výhľad na Dunaj a Staré Mesto, ktoré sa v noci leskne ako šperkovnica. Dnes je štvrtok, devätnásty október, a my máme presne dvadsaťštyri hodín na to, aby sme zachránili najväčší tender roka: rebranding siete luxusných kaviarní "Čierny kohút". Ak to pokazíme, môžeme si hľadať novú prácu. Ak to vyhráme, budeme hrdinovia. A ja mám pocit, že dnes sa stane niečo viac. Tomáš sedí oproti mne už od siedmej. Kreatívny riaditeľ, tridsaťštyri, vysoký, tmavé vlasy, ktoré si neustále prehrabuje, keď mu niečo nejde. Oči má sivé ako búrkové nebo a úsmev, ktorý mi vždy pripomenie, že nie sme len kolegovia. Prvýkrát sme sa stretli pred rokom na pitchi pre automobilku. Ja som mala čísla, on príbeh. Odvtedy sme tím. A odvtedy... viac. Nočné e-maily o tretej ráno. "Káva alebo spánok?" píše. "Ty," odpovedám. Smiech v kancelárii, ale nikto netuší, že to nie je len vtip. Ráno sa začína ako vždy. Prídem o ôsmej, v čiernej puzdrovej sukni, bielej blúzke s výstrihom, ktorý je "profesionálny, ale nie nudný", a v lodičkách, ktoré ma zabíjajú po štyroch hodinách. Tomáš už sedí za stolom, v tmavom obleku bez kravaty, rukávy vyhrnuté. "Dobré ráno, šéfka dát," pozdraví ma s úsmevom. "Dobré ráno, pán nápadov," odpovedám a nakloním sa k nemu, aby som mu podala flashku. Naše prsty sa dotknú. Nie náhodou. Cítim teplo jeho kože. "Dnes to musíme dať," povie. "Viem. A ty mi dlžíš kávu." "Ak vyhráme, pozvem ťa na večeru. Nie v kantíne." Srdce mi preskočí. To nie je prvýkrát, čo to hovorí. Ale dnes to znie inak. Celý deň je chaos. Beháme medzi open-spaceom a konferenčnou miestnosťou, tlačíme grafy, upravujeme slogany, hádame sa o farbách. O tretej popoludní sme sami v miestnosti, ostatní na obede. Skúšame slide po slidu. Ja stojím pri projektore, on sedí za stolom. "Tu by sme mohli pridať emóciu," hovorí a vstáva. Pristúpi ku mne. Jeho rameno sa dotkne môjho. "A tu... tu by sme mohli byť odvážnejší," zašepká a jeho prst prebehne po mojom zápästí. Cítim husiu kožu. "Tomáš..." začnem. "Čo?" "Ak to pokazíme, stratíme prácu." "A ak to neurobíme... stratíme niečo iné." Pohľady sa stretnú. Ticho. Len tikot hodín. O ôsmej večer odídu poslední kolegovia. Ostávame len my, notebooky, flipchart a vôňa kávy z automatu. Dvere sú zamknuté. "Skúsime to ešte raz?" pýta sa a otvára slide s logom. Stojím pri projektore, on sedí za stolom. Keď sa nakloním, aby som ukázala graf, jeho ruka sa dotkne mojej – nie náhodou. Cítim teplo jeho prstov na mojom zápästí. "Klára," povie potichu, "už to ďalej nevydržím." Zatvorí notebook. Vstanem. Krok. Druhý. Stojíme tvárou v tvár, medzi nami len stôl a mesiace nevyrozprávaných slov. "Celý deň som myslela na to, ako vonia tvoj krk," priznám. Usmeje sa, chytí ma za pás a pritiahne k sebe. Bozk je pomalý, hlboký – ako keď sa konečne napiješ po celom dni v púšti. Jeho jazyk sa dotkne môjho, ruky mi kĺzajú po chrbte, pod blúzku. Rozopne gombík. Druhý. Tretí. Blúzka padá na zem. Pod ňou mám čipkovanú podprsenku – čiernu, ako sukňa. "Krása," zašepká a bozkáva ma na krk, na kľúčnu kosť, až sa mi podlamujú kolená. Posadím ho na stôl. Rozopnem mu opasok, pomaly, aby som cítila každý zips. Nohavice klesnú na zem. Jeho penis je už tvrdý, vystupuje z boxeriek ako pozvanie. Kľaknem si na koberec – ten istý, po ktorom ráno prechádzajú šéfovia. Uchopím ho do ruky, cítim teplo, pulz. Olíznem špičku – slaná, mužná. Vezmem ho do úst, pomaly, hlboko. Jeho žaluď sa mi opiera o podnebie, cítim, ako sa napína, ako sa mu trasú stehná. Druhou rukou si vyhrniem sukňu, stiahnu nohavičky – len tak, aby mi viseli okolo stehien. Prsty mi kĺzajú po klitorise, vlhkom, horúcom. Kruhujem okolo neho, pomaly, potom rýchlejšie, cítim, ako sa mi steny sťahujú, ako sa blíži môj orgazmus – rýchlo, prudko. On ma zdvihne. Ruky pod zadkom, nohy okolo jeho pása. Položí ma na stôl. Rozopne mi podprsenku. Jeho ústa na mojom prsníku – jazyk krúži okolo bradavky, zuby ju jemne štípu, potom silnejšie, až sa mi z úst vydere sten. Druhá ruka mi kĺza medzi nohy – dva prsty vo mne, pomaly, hlboko, potom tretí, roztiahne ma, krúti vo mne, až sa mi točí hlava. "Si mokrá ako dážď," povie a bozkáva ma na stehno, na vnútornú stranu, až k môjmu klitorisu. Jeho jazyk je tam – rýchly, presný, olizuje ma, cmúľa, zatiaľ čo prsty ma držia otvorenú. Stonám hlasno, ruky mi padajú na jeho hlavu, tlačím ho bližšie. Orgazmus príde ako blesk – trasiem sa, sťahujem sa okolo jeho prstov, voda mi steká po stehnách. Potom vstúpi – pomaly, centimetre za centimetrom. Jeho penis je hrubý, tvrdý, roztiahne ma až na hranu bolesti a rozkoše. Stôl pod nami vŕzga, projektor bliká na stene. Priražím bokmi, on ma drží za zadok, prsty zarýva do mäsa. Rytmus sa zrýchľuje. Cítim ho celého – tvrdého, horúceho, môjho. Jeho gule narážajú do mňa, zvuk mokrého plesknutia sa miesi s naším dychom. Keď príde orgazmus, zakryjem si ústa jeho ramenom, aby nikto nepočul. On ma nasleduje – teplá vlna vo mne, stisk, uvoľnenie, jeho semeno sa mieša s mojou vlhkosťou, steká po stole. Ešte dýchame ťažko. On ma zdvihne, položí na koberec pri okne. Výhľad na nočné Bratislava – svetlá, Dunaj, hrad. "Chcem ťa ešte raz," zašepká. "Pomalšie." Ležím na chrbte. On ma bozkáva – krk, prsia, brucho, stehná. Jeho jazyk medzi mojimi nohami – pomalý, presný, ako keby ma študoval. Olizuje ma odspodu hore, zastaví sa na klitorise, cmúľa ho, zatiaľ čo dva prsty vo mne krútia, hľadajú bod, ktorý ma roztrhne. Stonám. Prsty mi zarývam do jeho vlasov. Keď sa vracia hore, jeho penis je opäť tvrdý. Vstúpi do mňa zboku, noha mi prehodená cez jeho bok. Pomaly. Hlboko. Oči v očiach. "Milujem, ako sa na mňa pozeráš," povie. "Milujem, ako sa ma dotýkaš," odpovedám. Druhý orgazmus príde ako vlna – pomalý, hlboký, rozlievajúci sa celým telom. Jeho meno mi unikne z úst ako modlitba. On ma nasleduje – tentokrát vonku, na mojom bruchu, teplé kvapky ako dôkaz. Ležíme na koberci, pozeráme na mesto. "A čo zajtra?" pýtam sa. "Zajtra... zajtra prídeš o ôsmej," usmeje sa a bozkáva ma na čelo. "A donesieš kávu." Obliekame sa, zbierame papiere. Prezentácia je zajtra o desiatej. Ráno sme v oblekoch. Ja v novom kostýme, on s novou energiou. Prezentácia prebehne bezchybne. Klient tlieska. Šéf nás objíma. Keď odídu, Tomáš ma chytí za ruku pod stolom. Nikto nevidí. "Zajtra večera?" zašepká. "Nie v kantíne," odpovedám. Usmeje sa. A ja viem, že to nie je len o večeri. O týždeň neskôr stojíme na streche agentúry, fľaša vína, Bratislava pod nami. "Pamätáš si ten stôl?" pýta sa. "Pamätám si každý centimeter," odpovedám. Bozká ma. Nie ako kolega. Ako muž. A ja viem, že prezentácia po ôsmej nebola len o klientovi. Bola o nás.