Zvrhlý office erotické poviedky

"Od tohto okamihu som vašim šéfom. Čo poviem, to platí. Väčšinu sme si povedali pri našich pohovoroch, ale pre istotu všetko ešte raz ozrejmím." vysvetľoval s prísnym tónom. Už na pohľad pôsobil sebavedomo, skrátka prirodzene vzbudzoval rešpekt. To ešte netušil, že najmenej jeden z jeho zamestnancov prijal túto pracovnú ponuku len preto, že sa mu bál odporovať.
"Máte nejaké otázky?" ukončil svoj monológ. Všetci okamžite sklonili hlavy. Po chvíli ticha našla odvahu najmladšia zo zamestnancov. Nesmelo zdvihla ruku a opýtala sa: "Budeme musieť robiť aj nadčasy?"
Šéf ju prebodol pohľadom. Premeral si ju.
"Petra, čo ti nie je jasné pod pojmom neustále k dispozícii?" spýtal sa jej až sarkasticky.
"Vlastne nič, ale nadčasy nám budete platiť zvlášť, však?" svoju trúfalosť vystupňovala ďalšou otázkou.
"Petra, poď sem ku mne. Názorne vám všetkým predvediem, ako vám spočítam všetko, čo urobíte navyše." vyzval mladú ženu, ktorá váhavo vstala zo stoličky a pomalým krokom prikráčala k šéfovi. Bol od nej asi o 10 centrimetrov vyšší, ale v jeho tesnej blízkosti mala pocit, akoby meral dvojnásobok.
"Petra, koľko zbytočných otázok si mala?"
"Dve?" spýtala sa neisto.
"Presne tak. Vyhrň si tu krátku sukňu."
"Teraz?" vypadlo z jej úst prekvapene.
"Ďalšia zbytočná otázka. Spolu s tou neistou odpoveďou a pomalým príchodom to máme päť."
Zatúžila sa opýtať, ale obávala sa navýšenia počtu.
"No bude to, či to mám zdvojnásobiť."
Okamžite vyhrnula krátku riflovú minisukňu a odhalila svojím kolegom poriadne vykrojené nohavičky.
"Predkloň sa a zapri sa lakťami o stôl."
Petre stúpol tep a začali sa jej potiť ruky. Ovládol ju strach. Bez váhania poslúchla jeho príkaz. Zamestnanci si mohli teraz pozorne obzrieť jej obnažené pozadie a skutočnosť, že jej zadok prekrýva iba tenký tango pásik.
"Aby si si to dobre pamätala, budeš počítať." informoval ju, zatiaľ čo ona na neho vyjavene pozerala. Vystrašená z ďalšieho priebehu, zahanbená z nahoty. Presne to sa mu páčilo. Chytil drevené ukazovátko a bez milosti udrel priamo po zadku. Z úst Petry sa ozvalo zasyčanie, zatiaľ čo zovrela ruky v päsť.
"Petra, nezabudla si na niečo?"
"Jeden." vykríkla nahlas v snahe zvrátiť, čo pokazila.
Prišla druhá rovnako silná rana a tentokrát to už Petra v sebe neudržala a nahlas vzdychla.
"Dva."
Po rane nahlas vzdychla a nohy sa jej podlomili. Chvíľu rozdýchavala, ale hneď, ako to bolo možné, vyriekla: "Tri."
Chcela to mať rýchlo za sebou a hlavne sa obávala, že šéf zvýši počet na dvojnásobok. Nasledujúca ranu ju tak zaštípala, že si podvedome rukami siahla na zadok a snažila sa tak uchrániť ho pred ďalšími ranami.
"Ale, ale, Petra, ruky zostávajú v pôvodnej polohe."
"Prepáčte, pane. Štyri."
"Nie, nie. Toto si ešte raz zopakujeme, nech si to precvičíš."
Petra zaťala zuby a aj päste a s dlhým vzdychom prekonala opätovný úder po zadku. Ten už začínal chytať paprikovo červenú farbu.
"Štyri."
Posledná rana bola najhoršia. Prišla nečakane po dlhšej dobe. Bolela ju ešte predtým, ako dopadna na zadok. Od bolesti odtlačila ťažký konferenčný stôl o niekoľko centrimetrov.
"Dobre, porada skončila. Teraz všetci do práce, nech čo najskôr vidím, za čo vás tu platím.