Vianoce na chate erotické poviedky

Občas sa treba zastaviť. Zhlboka sa nadýchnuť a na chvíľu rozbiť deň, ktorý sa len tvári ako život.

Vianoce k tomu priam nabádajú. Niečo končí, niečo sa hrá na začiatok. Bilancovanie, spomienky, ticho. Rovnaké ako vlani. Rovnaké ako vždy. A viem, že ak teraz nič neurobím, raz už to neurobím vôbec.

Viem aj to, že v tom nie som sám. Že na druhej strane je rovnaké váhanie, rovnaká opatrnosť. Túžba, ktorú si obaja strážime, akoby sa mohla rozbiť len tým, že ju pomenujeme.

Zvečerilo sa. Mesto je sychravé a špinavé, biele zostali len hrebene hôr v diaľke. Svetielka ani čačina to nezachránia. Ruky sa mi trasú, keď posielam printscreen malej chatky v horách.

"Ideme?"

Sme v inom svete. Od parkoviska mierne stúpame smerom k lesu. Pod nohami to vŕzga a lúče popoludňajšieho slnka postriebrujú bielu pláň. Odráža sa od veľkých okien prízemnej chatky, ktorá pôsobí nenápadne, akoby tu stála odjakživa.

Ťukám heslo, vyberám kľúče. Konečne za nami zaklapnú dvere. Ticho je náhle a hutné.

Chatka je vlastne moderný, no prekvapivo útulný mobilný dom. Jednu stenu tvoria francúzske okná, za ktorými sa les pomaly chystá na súmrak. Obývaciemu priestoru kraľuje veľká posteľ na jednej strane a menšia sedačka pri kozubovej piecke na druhej. Vošiel sa sem aj kuchynský kút s barovým sedením a kúpeľňa.

Nie je to luxus, ale nič tu nechýba. A už vôbec nie televízor či internet. Dokonca aj malý stromček si našiel svoje miesto.

Dnu je príjemne teplo. V piecke ešte tlejú uhlíky a vzduch vonia drevom. Zhadzujem bundu a skláňam sa ku košu. Prsty mi prechádzajú po drsnej kôre polien, akoby som si nimi potreboval niečo overiť. Vydržia až do rána. Musia.

Keď sa narovnám, stojíš predo mnou. Príliš blízko na to, aby to bolo náhodné. Obtiahnuté rifle kopírujú krivky tvojich stehien a bokov, vlnený pulóver nemôže skryť tvoju plnú ženskosť. Zlatisté vlasy ti splývajú až na prsia a uvedomím si, že sa na ne pozerám dlhšie, než by som mal.

Nepohneš sa. Len stojíš a dýchaš. Vidím, ako sa ti pri nádychu jemne vzdúva hruď. Medzi nami je ticho, husté a napäté, akoby stačil jediný dotyk, aby sa roztrhlo.

V tvojich modrých očiach nie je otázka. Je tam súhlas, stále opatrný, ale prítomný. Rovnaký ako ten môj. Uvedomím si, že ak teraz uhnem pohľadom, všetko sa vráti späť — do bezpečia, do chladu, do toho istého života.

Neurobím to.

Zdvíham ruku. Dlaň sa nežne dotýka tvojej tváre. Chcem cítiť teplo tvojej pokožky, pulz tvojho dychu, každý jemný pohyb.

Pohľady sa stretnú. Je v nich všetko, čo sme sa ešte neodvážili vysloviť.

Pomaly sa nakláňam. Naša blízkosť je nebezpečná, vzrušujúca, naplnená každou čakajúcou sekundou. Pery sa konečne spoja. Dlhý bozk, ktorý nie je náhoda, ale rozhodnutie. Chutíš po malinách a káve; každý pohyb pier, každý jemný závan dychu — všetko nás spája.

Zrazu neexistuje ticho zimy ani praskot ohňa. Je len to, čo je medzi nami. Tu a teraz.

Objímem ťa. Pevne, bez váhania, akoby som ťa už nechcel pustiť. Tvoje telo sa pritlačí k môjmu a v tom okamihu viem, že to nie je len gesto blízkosti, ale priznanie. Cítim ťa celú — teplo, mäkkosť, napätie pod pokožkou.

Ruky si nachádzajú toho druhého, prirodzene, iste. Medzi nami už niet priestoru, len telo na telo. V tvojom objatí je čosi naliehavé, takmer hladné, a ja cítim, ako sa mi dych skracuje, ako rastie moje vzrušenie.

Cítim tvoje zvedavé dlane pod tričkom. Moje ruky kĺžu hore stehnami na zadoček. Zabáram prsty do jeho oblín a pritiahnem si ťa ešte k sebe, ešte pevnejšie.

Niet cesty späť.
Pritiahneš si ma bližšie a ja ochotne súhlasím. Telo si pamätá skôr než rozum. Dych sa zrýchľuje, cítim, ako sa chveješ.

Moje ruky putujú vyššie, pod svetríkom, pomaly — chcem si zapamätať každý centimeter tvojho tela. Reaguješ na dotyk ticho, ale jasne, jemným pohybom bokov, tlakom tela, ktorý ma povzbudzuje.

Bozk sa prehlbuje. Už nie je len nežný, je hladný, netrpezlivý. Prstami sa mi zachytíš do vlasov a pritiahneš si ma akoby si chcela skrátiť aj tú poslednú vzdialenosť, ktorá medzi nami ešte zostala.

Opierame sa jeden o druhého, o sklenenú stenu, o čokoľvek, čo nás udrží. Svet sa zúžil na dych, dotyk, teplo. Na ten okamih, keď sa túžba prestane skrývať a telo si začne brať to, po čom celý čas potichu volalo.

Konečne mám v dlaniach tvoje prsia. Sú mäkké a zároveň pevné. Cez tenučkú čipku cítim každý nádych, každý záchvev tvojho tela aj už dávno stvrdnuté bradavky.

Tichý ston sa ti vyderie niekde z hĺbky duše. Zakloníš hlavu a moje pery sa dotknú tvojej šije. Pomaly sa vlníš, trieš lonom o moje stehno. Cítim tú horúčosť aj cez rifle.

Pomaly sa od teba odtiahniem len natoľko, aby som ti mohol pretiahnuť pulóver cez hlavu. Chvíľu mi to trvá, akoby som sa nechcel ponáhľať, akoby každá sekunda navyše mala svoju váhu. Keď vlna konečne skĺzne dolu, odhalí plnú krásu tvojich pŕs v čiernej pavučinke. Najprv sa do teba vpíjam pohľadom, potom prstami — do kyprých bielych oblín v kontraste s tmavou čipkou.

Nahrávam si ťa do pamäte. Každý centimeter, každý povzdych, každú vôňu aj chuť. Takúto si ťa budem pamätať ešte dlho.

Vyzliekaš mi tričko. Bez slov. Bez gest, ktoré by to urýchľovali. Stojíme oproti sebe nahí natoľko, aby bolo cítiť teplo kože, dych, jemné chvenie.

Prstami stúpam po čiernych ramienkach k ramenám, potom dolu chrbtom. Pomaly, ale isto rozopínam podprsenku. Keď mi krásne melóny vyskočia v ústrety, ty sa pritlačíš k mojej hrudi. Bozkávaš ma vášnivo. Jazyky sa stretajú v sladkom, netrpezlivom tanci.

Vzrušenie narastá. Ruky raz odvážne, raz nežné, sledujú krivky, ktoré sa pod nimi chvejú. Pevne stláčajú tvoje prsia. Potom nežne láskajú okraje širokých ružových dvorcov. V mučivo pomalých špirálach až k bradavkám. Trasieš sa. Skláňam sa a beriem sladkú malinku medzi pery a jazyk. Tvoje stony sú čoraz naliehavejšie a aj vo mne rastie vzrušenie, ktoré už nejde potlačiť. Prsty mi klesnú ku gombíkom riflí a horúčkovito s nimi zápasia.

Sťahujem ti rifle pod zadoček a prstami skúmam jemnú pokožku predelenú čiernymi tangami. Znova sa do tej krásy zabáram, keď zrazu preberáš iniciatívu. Viem, že dobre poznáš moju slabosť pre tvoje prsia aj moje fantázie, a predsa ma to zaskočí.

V okamihu som bez nohavíc aj boxeriek. Cítim tvoje prsia na svojich stehnách a dych sa mi zadrhne. Pevne ma zovrieš pri koreni a ja strácam pôdu pod nohami. Musím sa zaprieť o rám dverí, kolená sa mi podlamujú. Vnímam ťa len útržkovito — pohyb, teplo, blízkosť. Znie mi v ušiach vlastný hlas, vzdialený a divoký. Všetko sa zlieva do jedného okamihu, v ktorom sa už nedá nič zastaviť.

Keď sa konečne spamätám, ešte cez hmlu doznievajúcich pocitov sa kochám pohľadom na husté striekance na tvojich prsiach. Navždy si zapamätám ten obraz.

Najväčší pretlak zo mňa opadol, zostala len túžba — hlboký, neuhasiteľný hlad po tebe. Zdvíham ťa do náručia a posadím na barovú stoličku. Nohavice klesajú k zemi, pohyby sú rýchle, nedočkavé. Odťahujem mokré tangá stranou. Zachytím tvoj pohľad. Je rovnaký ako na začiatku — otvorený, odhodlaný, horúci. Bez váhania sa k sebe pritlačíme. Obklopí ma teplo, blízkosť, pulzujúce napätie. Držím ťa pevne, telo sa hýbe v rytme, ktorý si nájde sám seba. Zachytíš sa ma okolo krku, dych sa ti triešti na úlomky vášne. Stony sú čoraz naliehavejšie, prudšie, akoby sa celé tvoje telo sústreďovalo do jediného okamihu. Pevne ma obopneš nohami a ja prestanem myslieť. Len sa na teba tlačím a cítim sťahy tvojho vnútra. Celá sa trasieš ako v kŕči. Nevydržím to a zaplavím tvoje lono.

Svet sa rozplynie. Zostane len tlak, teplo, chvenie a vedomie, že existuje iba toto — tu a teraz.

Teplo pomaly ustupuje. Čas sa znovu nadýchne.

Stojíme pod sprchou, bok po boku. Voda steká po ramenách, po chrbte, po miestach, kde ešte stále cítiť dotyk. Neponáhľame sa. Nehovoríme nič dôležité. Stačí, že sa občas letmo dotkneme lakťom, dlaňou, že sa na seba krátko pozrieme cez paru. Úsmev. Bozk. Ticho, ktoré už nie je prázdne.

V kuchyni sa rozsvieti mäkké svetlo. Obliekame sa pomaly, akoby sme mali času nazvyš. Ty krájaš zeleninu, ja miešam niečo v panvici. Vonia cesnak, olej, bylinky. Okná sú tmavé, za sklom les a noc. Malý stromček v rohu bliká len pre nás.

Občas sa k tebe nakloním, len tak, letmo. Pobozkám ťa do vlasov, na líce. Ty sa usmeješ, bez slov. Všetko podstatné už bolo povedané inde.

Je to obyčajné. A práve preto výnimočné.