S pani učiteľkou erotické poviedky

Penzión dýchal do tmy vôňou mokrej čečiny a starého smrekového dreva. Vonku sa hory strácali v bielej stene februárovej fujavice, ktorá nekompromisne uväznila osadenstvo vnútri. V spoločenskej miestnosti, kde dominoval krb z riečneho kameňa, praskal oheň a jeho oranžové záblesky tancovali na stenách obložených tmavým masívom.

Boli tam len šiesti. Igor, majiteľ s dlaňami zvyknutými na prácu v lese, práve otváral fľašu ťažkej frankovky. Jeho žena Jana, s postavou, ktorú vlnený sveter skôr zvýrazňoval, než tajil, roznášala poháre. Atmosféra bola civilná, až kým sa dvere jednej z izieb neotvorili a do miestnosti nevkročila Alena.

22 ročnému Lukášovi, ktorý sedel pri krbe so svojou priateľkou Simonou, sa zastavilo srdce. Ten pohyb, spôsob, akým si odhrnula prameň vlasov za ucho, bol vrytý hlboko v jeho pamäti. Alena. Jeho bývalá učiteľka slovenčiny, žena, kvôli ktorej pred rokmi dobrovoľne ostával na doučovaniach. Dnes však nevoňala po kriede. Mala na sebe čierny kašmírový rolák, ktorý dokonale obopínal jej zrelé krivky. Okuliare jej stále dodávali auru autority, no v prítmí penziónu pôsobili skôr ako dráždivá maska.

"Alenka, poď k nám, cesta je aj tak neprejazdná," ozval sa jej manžel Marek. Marek bol úspešný muž, ktorý sledoval svoju ženu s tichou pýchou, akoby presne vedel, aký účinok vyvoláva v miestnosti. Simona, Lukášova priateľka, pocítila, ako Lukášovo telo stuhlo. Vedela o tom všetko, Lukáš jej o svojej "nedostupnej bohyni" rozprával počas nocí, keď si odkrývali najtajnejšie túžby. Simona sa na Alenu pozrela s dychtivosťou hráčky, ktorá práve dostala do rúk kráľovskú kartu.

"Dobrý večer, pani učiteľka," vyriekol Lukáš hlbším hlasom. Alena zastala. Záblesk prekvapenia vystriedal vedomý úsmev. "Lukáš? Svet je malý. Ale tu mi už môžete hovoriť Alena. Škola ostala v doline."

Víno v pohároch malo farbu tmavej krvi. Simona sa oprela lakťami o stôl: "Viete, Alena... Lukáš mi o vás rozprával. Mal o vás sny, v ktorých ste ho neučili len gramatiku." V miestnosti nastalo ticho. Marek namiesto pohoršenia len pomaly krúžil vínom: "Neboj sa, chlapče. Viem o tom. Moja žena má dar vyvolávať v mužoch disciplínu... aj túžbu ju porušiť." Alena pomaly odložila pohár a pod stolom prešla nohou po Lukášových džínsoch. "A v tých snoch, Lukáš... poslúchal si?"

Lukáš vstal a položil jej ruku na rameno. Cítil pod prstami mäkkosť kašmíru a pod ním horúcu pokožku. "V tých snoch ste ma trestali. A ja som tie tresty miloval." Marek vstal a bez váhania pobozkal Simonu dravým bozkom. "Myslím, že Alena potrebuje dokončiť jednu starú lekciu." Igor stlmil svetlá. Alena sa oprela o masívny stĺp a Lukáš jedným trhnutím roztrhol jej rolák až ku krku.

V žiari krbu sa ukázala jej mliečnobiela pokožka, spotená a voňajúca túžbou. Jej prsia boli plné, ťažké, s dvorcami farby tmavej čokolády, ktoré sa pod Lukášovým dychom stiahli do tvrdých hrozienok. "Nezastavuj sa, Lukáš. Trestaj ma... za to, že som ťa mučila tak dlho." Jej ruka nekompromisne rozopla jeho zips.

V žiari krbu sa telá splietli do živej hradby. Alena sa oprela o stĺp, nohy rozkročené vysoko na Lukášových ramenách. Lukáš do nej vnikal s dravosťou, ktorú v sebe dusil roky. Simona kľačala pod nimi, jej jazyk a prsty obsluhovali Alenu s dychtivosťou, ktorá vyvolávala v profesorke hlboké vzlyky.

Marek už nestál v tieni. Svoju submisivitu vymenil za akciu s hostiteľkou Janou. Kľačali tesne vedľa Aleny, ich spotené telá sa o seba treli. Marek vnikal do Jany zozadu, zatiaľ čo Jana sa nakláňala dopredu, aby mohla svojimi ústami dráždiť Lukáša, ktorý bol v plnom nasadení v Alene. Igor, majiteľ penziónu, fixoval Alenine zápästia k stĺpu nad jej hlavou, čím ju úplne znehybnil pre Lukášov rytmus, zatiaľ čo jeho ústa hľadali citlivé miesta na jej šiji.

V miestnosti nebolo počuť nič, len praskanie dreva a rytmické, mokré údery tiel. Bola to totálna výmena. Pachy potu, vína a živočíšnej túžby sa miešali v horúcom vzduchu. Alena cítila Lukášovu tvrdosť, Marekovu vôňu, Simonine pery a Igorovo pevné zovretie. Všetkých šesť tiel sa pohybovalo v jedinom stroji na rozkoš. Keď prišlo vyvrcholenie, bolo kolektívne a surové. Alena vykríkla Lukášovo meno, no jej výkrik zanikol v Janiných ústach, kým Marek a Igor súčasne dosiahli vrchol so Simonou.

Ranné slnko ostro rezalo vzduch v jedálni. Vôňa kávy prebrala penzión k životu. Alena sedela pri stole, opäť v čiernom roláku, vlasy v dokonalom uzle. Na krku jej však svietila malá fialová otlačenina od Lukášových prstov. Marek jej mlčky podal cukor. Lukáš a Simona sedeli oproti nim s výrazom absolútneho uspokojenia.

"Dáte si ešte kávu, pani učiteľka?" opýtal sa Lukáš s miernym úsmevom. Alena si napravila okuliare a pozrela mu priamo do očí. "Rada, Lukáš. Ale myslím, že dnes už môžeme prejsť na tykanie. V týchto horách si predsa všetci rozumieme." Igor a Jana spoza baru len uznanlivo prikývli. Víchrica skončila, ale šesť ľudí pri stole vedelo, že do mesta sa vracajú iní, než z neho odišli.