V pohári je pravda erotické poviedky

V pohári na stole sa odrážalo ranné svetlo tak, akoby sa aj ono chcelo zúčastniť. Kancelária bola ešte tichá — ten zvláštny, mäkký pokoj predtým, než sa otvorí deň a začne od ľudí vyžadovať výkon, úsmevy, rozhodnutia.

Prišla skôr. Vždy prichádzala skôr. Nie kvôli práci.

Dvere sa ozvali tichým cvaknutím a vzduch sa zmenil. Nič dramatické, žiadny vietor ani filmový moment — len istota, že niekto, koho poznáš naspamäť, práve vstúpil do priestoru, ktorý sa zrazu cíti menší a intímnejší.

"Zase si tu," povedal, akoby ju pristihol pri tajomstve.

Usmiala sa, ale nepovedala nič. V takýchto chvíľach boli slová len výplň. Počítalo sa, že vie, ako sa pozerá, keď sa snaží tváriť neutrálne. Počítalo sa, že ona si všimne jeho ruky — stále trochu studené z rána — a to, ako si odkladá kabát s tým istým pokojom, ktorý sa človek naučí iba pri niekom, komu dôveruje.

Kým sa k nej priblížil, prešiel okolo jej stola, ako keby šiel iba skontrolovať monitor. No prstami prešiel po hrane, o zlomok sekundy dlhšie, než je nutné. Nevinné. A pritom presné.

"Dnes vyzeráš..." začal.

"Ako?" pozrela naňho, vedome pomaly.

"Ako keby si mala plán."

Odpoveďou mu bol pohľad. Ten typ pohľadu, ktorý neprikazuje, len pozýva. Ten typ, ktorý nehovorí "poď", ale "vieš kam".

Nešlo o nič, čo by sa dalo opísať nahlas bez toho, aby sa to pokazilo. Bola to energia, ktorá sa pohla medzi nimi, keď stál bližšie. Keď sa jeho dych zladil s jej dychom. Keď sa jej zrazu zdalo, že aj zvuk klimatizácie sa zmenil na tichý šum, ktorý ich kryje.

Urobil ten maličký krok, ktorý vždy urobil až potom, keď si bol istý, že chce. A ona urobila presne ten maličký krok, ktorý mu to dovolil.

Rukou jej odhrnul prameň vlasov z líca. Jemne, akoby sa dotýkal niečoho, čo má cenu. Jej koža sa zachvela — nie preto, že by to bolo nové, ale práve preto, že to nové nebolo. Poznala ten dotyk a predsa sa naň nikdy úplne nepripravila.

"Máš päť minút," zašepkal, s úsmevom, ktorý bol napoly výzva a napoly starostlivosť.

"Mám päť minút," zopakovala. "A ty?"

"Ja mám celý deň," povedal. "Len ho chcem začať s tebou."

Vtedy sa zasmiala — ticho, do jeho ramena, ako keby sa smiech dal ukryť. Jeho dlaň sa oprela o jej chrbát, presne tam, kde sa človek cíti držaný. A ona sa na okamih prestala tváriť, že je pripravená byť silná pre všetko, čo príde.

To, čo sa medzi nimi odohrávalo, nebolo o rýchlosti. Bolo to o prítomnosti. O tom, že si vedia dopriať chvíľu, ktorá ničomu neodoberá, len pridáva.

Jeho čelo sa dotklo jej čela. Dvaja ľudia, ktorí sa poznajú aj v tichu. A v tichu je niekedy najviac povedané.

"Nechcem, aby si sa ponáhľala," povedal.

"Ani ja nechcem," odvetila. "Len... nechcem, aby nás niekto vyrušil."

Zasvietil mu v očiach ten známy súcitne-nezbedný výraz. "Tak budem tichý."

"Ty?" zdvihla obočie.

"Skúsim," priznal a ona sa znovu usmiala, pretože práve to "skúsim" bolo celé jeho. Úprimné, hravé, živé.

A potom sa to zlomilo do jednoduchosti: do blízkosti, do dychu, do tepla. Do toho, ako sa jej prsty na chvíľu zachytili o jeho košeľu, akoby si potrebovala overiť, že je skutočný. Do toho, ako sa obaja na sekundu zastavili, len aby si zapamätali, že práve toto je ich.

Keď sa napokon odtiahli, kancelária bola stále rovnaká. Stoly, monitory, šanóny. Ale vzduch už nebol ten istý. Akoby v ňom ostalo niečo mäkké, súkromné, ich.

"Teraz práca?" spýtal sa.

"Teraz práca," prikývla, no ešte chvíľu sa neodvrátila.

On jej venoval posledný pohľad — ten, čo človek dáva niekomu, koho chce mať nablízku aj vtedy, keď sa musí tváriť profesionálne.

"Poobede," povedal, akoby to bola samozrejmosť.

"Poobede," usmiala sa.

A keď sa deň konečne rozbehol a dvere sa otvárali, a mená sa volali, a telefóny zvonili, ona si v sebe niesla ten malý ranný zázrak: že niektoré veci sa dejú potichu, a aj tak zmenia všetko.