Túžba nás spojila erotické poviedky

V bare bolo teplo a ticho sa lepilo na sklo pohárov. Hudba hrala tak akurát nahlas, aby rozhovory zneli ako tajomstvá. Prišla neskoro, s vlasmi ešte trochu vlhkými z vonkajšieho vzduchu, a keď si sadla oproti mne, mala ten pohľad, ktorý človeka spomalí.

"Zasa si prišiel skôr," usmiala sa.

"Chcel som mať čas pripraviť sa," povedal som a zasmiali sme sa obaja, akoby sme sa poznali dlhšie než len pár stretnutí. Nešlo ani tak o slová. Skôr o to, ako si prstami krúžila okrajom pohára, ako mi občas ušla pozornosť na jej pery, keď dopila víno a jemne si ich navlhčila.

Rozprávali sme sa o hlúpostiach – o práci, o tom, ako mesto večer zmäkne, o detských spomienkach na leto. Lenže medzi vetami rástlo niečo iné. Vzduch sa napĺňal otázkami, ktoré sa nepýtajú nahlas. Čo by sa stalo, keby som sa naklonil bližšie? Keby som prestal hrať na slušnosť a priznal, že mi jej blízkosť vibruje v hrudi?

Keď sa zasmiala, položila mi ruku na predlaktie. Trvalo to len sekundu, no stačilo. Zrazu som vnímal každý centimeter kože, každý pohyb, každé zaváhanie. Povedala, že chce ísť von – "len na chvíľu". Vychádzali sme pomaly, ako keby sme nechceli prerušiť kúzlo.

Vonku bola noc čistá a studená. Ulica prázdna, lampy kreslili na chodník dlhé tiene. Zastala a otočila sa ku mne. "Tak čo?" spýtala sa ticho.

"Tak..." začal som, ale zvyšok vety sa stratil v tom, ako sa ku mne priblížila. Bozk bol najprv opatrný, skúšavý, potom úprimný, hladný po pokračovaní. Jej prsty mi vošli do vlasov a ja som si uvedomil, že sa usmievam – do bozku, do noci, do vlastnej odvahy.

"Poď," zašepkala.

A keď sme sa pohli, už to nebolo o bare ani o ulici. Bolo to o tom elektrickom tichu medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa konečne prestali tváriť, že nevedia, po čom túžia.