Snaha o dobrý skutok erotické poviedky

Nikdy by som nepovedal, že práve mna by spalovala snaha spraviť dobrý skutok. V tejto dobe, kde je viac ohovárania než vzduchu, závisti v očiach aj tam, kde by mala byť radosť. Ešte aj účty rastú rýchlejšie než motivácia. Možno som potreboval pocit, že aspoň raz urobím niečo, čo má zmysel. Niečo, čo nie je len o mne.

Napísal som pár poviedok, pár myšlienok o tom, ako sa ešte stále dá veriť v dobro. Nemyslel som si, že si to niekto všimne. No práve tam na tej netradičnej zoznamke sa objavila správa.

Ona.

Údajne staršia, elegantná dáma. Vek neuviedla presne. Zato jej slovník prezrádzal skúsenosti a úsmev medzi riadkami. Písala, že by prijala moju pomoc. Že by potrebovala niekoho šikovného. Len vraj nemá ako sa odvďačiť.

Napísal som bez váhania, že mi to neprekáža. Že rád pomôžem s čímkoľvek bude treba. Odpísala rýchlo, až príliš rýchlo na niekoho, kto si nie je istý. Dohodli sme sa na sobotu. Domáce práce. Úplne bežné. Okná, podlahy, kúpeľňa. Praktické a nevinné veci.

Keď som stál pred jej domom, písal som jej: Som tu.

Dvere vchodu sa otvorili a po schodoch ku mne kráčala žena, ktorá mala do obyčajnosti tak ďaleko ako hviezda k cestnému lampášu. Na sebe mala jemný župan a pod ním iba košieľku, čo skrývala práve to nevyhnutné. Každý jej krok bol ako elegantný úvodník k poviedke, ktorá sa ešte len začne.

Pozdravila ma tónom hlasu, v ktorom bolo rovnako tepla ako skrytej výzvy. Zaviedla ma hore. Jej byt voňal čistotou a niečím, čo pripomínalo nedeľné ráno aj polnočnú fantáziu zároveň.

Hneď za dverami si pomaly rozviazala župan a nechala ho vkĺznuť do mojich predstáv tým najjednoduchším spôsobom. Zavesila ho na vešiak, akoby nič. Zadok však vystrčila tak, že som na sekundu zabudol, prečo som sem vôbec prišiel.

Usmiala sa cez plece. Vraj: "Dúfam, že mi teraz neutečieš. Ešte si nezačal a už by to bolo nedokončené.”

Moje hrdinstvo sa pokúsilo odpovedať: "Ja nikdy neutekám pred úlohou, ktorú chcem splniť.”

Len sa uškrnula a v tom uškrnutí bolo presne to, čo mi vysvetlilo, že ona je tu v plnej kontrole. Že ja som iba hráč, ktorý si myslí, že vie pravidlá. Ona si len upravovala hraciu plochu.

Ukazovala mi, kde sú čistiace prostriedky, kde mop. Pri každom kroku sa jej látka košieľky jemne nalepila na telo spôsobom, z ktorého sa mi zdalo, že vzduch už v miestnosti nepatrí mne.

"Tak. Kde by si chcel začať” opýtala sa, pričom sa o mňa nevinne obtrela bokom. Akože náhodou. Možno to bol len pohyb, o ktorom by sa dalo tvrdiť, že je prirodzený. No cítil som každé milimetrové priblíženie.

"Asi... okná?” vydýchol som a sám som počul, ako málo presvedčivo to znelo.

"Výborná voľba” odvetila a jej ruka jemne prešla po mojom zadku. Zrazu som mal pocit, že umývanie okien môže byť najintímnejšou domácou prácou na svete.

Každý jej krok za mnou, každý drobný dotyk a úsmev spôsobil, že ostych ma začal pomaly opúšťať. Začal som chápať, že táto žena vie presne, čo robí. Jej hra mala pravidlá nahlas nevyslovené, no dokonale zrozumiteľné.

A ja som už pomaly zabúdal, že som sem prišiel iba pomáhať.

Začal som umývať prvé okno. Snažil som sa sústrediť na sklo, no periférny zrak mal iné plány. Ona sa pohybovala po miestnosti ako mačka po mäkkom koberci. Hravá, nenútená, s telom, ktoré si užívalo vlastnú prítomnosť. Každé jej gesto mi potvrdzovalo, že toto je žena, ktorá v živote preskočila dosť prekážok na to, aby sa už nehanbila za svoje túžby.

"Pôjde ti to nádherne” poznamenala a oprela sa o stenu tak, že košieľka ešte viac odhalila dlhé nohy. "Mladé ruky vedia spraviť zázrak.”

Prehltol som, možno až príliš nápadne. Usmiala sa. Zachytila každý detail.

"Nech sa páči, ak by si sa prehrial” podala mi studený nápoj, no urobila to spôsobom, pri ktorom jej prsty zľahka prebehli po mojich. Tak nevinne... až to bolelo.

Keď som dočisťoval posledný ťah, prikročila bližšie. Veľmi blízko. Jednou rukou chytila rám okna tesne pri mojej. Vzduch sa odrazu premenil na niečo husté, priveľmi nabité a priveľmi teplé.

"Vyzerá to, že tu budeme musieť... poriadne vyčistiť aj tie nižšie časti” povedala, a uhla bokom tak, že sa jej telo jemne šuchlo po mojom chrbte.

Môj hlas si vzal prestávku, ktorú som nemal v pláne.

"Možno by som... mohol pokračovať v obývačke” podarilo sa mi zo seba dostať.

"Ako si želáš” prešla okolo mňa, no pri tom mi ukradla ten najjemnejší, najprovokujúcejší dotyk bruškom svojich prstov po páse. Tvárila sa, že si to ani neuvedomila. Jasné. Presne to chcela.

Koberec v obývačke bol perfektný. Nebol na ňom ani smietok. No ona trvala na tom, že treba povysávať. Podala mi vysávač. Keď som sa zohol, aby som ho zapol, ona sa načiahla presne v tej istej chvíli.

Jej hruď sa oprela o môj chrbát. Nádych. Výdych. Jemné posunutie bokov. Všetko akoby mimochodom.

"Pozor, nech si niečo nezhodíš” povedala s úsmevom, ktorý by rozbil aj ľadovec.

A presne vtedy sa stalo čosi úplne "náhodou”.

Moje tričko sa zachytilo o rúčku vysávača, keď ma jemne postrčila, a zrazu som ho mal vyhrnuté až nad brucho. Ona akože pomáhala uvoľniť látku a popritom priložila dlaň na moju kožu. Studený dotyk. Teplý zámer.

"Si veľmi šikovný” zašepkala, až príliš blízko môjho ucha.

Položila mi ruku na rameno a prešla po ňom pomaly dolu, až k lakťu, nechala si čas, nech každá sekunda vytvára nový elektrický impulz v celom mojom tele.

"Ešte toho veľa ostáva...” pokračovala tichým hlasom, v ktorom boli dvere otvorené aj zamknuté zároveň.

Už som nevedel, či upratujem byt alebo sa nechávam rozoberať na kúsky ženou, ktorá presne vie, kedy má zostať decentná a kedy má jedným pohľadom zhodiť hranice na zem.

A presne tam som začínal pomaly padať.

Chcel som sa sústrediť na vysávanie. Úprimne. Fakt som sa snažil. Lenže keď niekto ako ona stojí o krok za tebou a robí zo vzduchu nástroj svojho zvádzania, logika prehráva už pri rozcvičke.

"Vieš čo, poď sem na chvíľočku.” Jej hlas ma zavolal tak jemne, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. "Ukážem ti, čo by bolo dobré spraviť ďalej.”

Postavil som vysávač nabok a otočil sa. Ona už stála tesne pri mne, ruky založené za chrbtom, košieľka na tele ako tajomstvo natiahnuté špendlíkom túžby. Pozerala sa mi priamo do očí, no na perách mala úsmev, ktorý sa vôbec nepozeral do očí. Ten sa pozeral oveľa nižšie.

"Kúpeľňa.” vyslovila to slovo tak, že znelo nebezpečne príťažlivo. "Tam sa vraj skrýva najviac práce.”

Krivka jej chrbta pri otočení vyzerala ako pozvánka. Nasledoval som ju. Samozrejme.

Kúpeľňa bola čistá. Až neprirodzene. To ma okamžite zmiatlo.

"Naozaj to tu treba...” začal som, no zastavila ma jedným zdvihnutým obočím. A potom sa oprela o zárubňu tak, akoby pózovala pre obraz, ktorý by si historici šepkali s červenými ušami.

"Videl by si, koľko vecí si ľudia nevšimnú, keď sa nepozerajú správne.” povedala. "Potrebujem tu niekoho, kto má dôkladné ruky. A trpezlivosť.”

Pri tom zdvihla ruku k svojej šiji a dlaň posunula dolu po krku až k ramenu. Akoby hovorila: tu sa pozeraj. Tu je čo objavovať.

Vzal som handru. Čistiaci prostriedok. A presne v tom momente urobila ďalšiu "náhodnú” vec.

Kým som sa zohol k vani, vošla bližšie a položila mi ruku medzi lopatky. Jemný tlak. Jej dych pri mojom uchu. Ticho, čo kričalo tú istú otázku ako jej pohyby.

"Vieš, veľmi si vážim tvoju pomoc.” šepkala. "Naozaj veľmi.”

Prešiel mnou celotelový impulz. Jediná ruka dokáže zmeniť gravitáciu keď ju vedie žena, ktorá chápe anatomické skratky do hlavy aj do srdca.

Potom spravila niečo, čo vôbec nebolo náhodné.

Priblížila sa úplne. Jej telo sa na chvíľu dotklo môjho a zošmyklo sa po ňom dolu, len o centimetrík, no dosť na to, aby som v sebe našiel nový tep. Jej prsty mi zľahka narovnali tričko, ktoré bolo stále vyhrnuté, a pozvoľna ho pritiahla nižšie, no nie celkom. Akoby presne vedela, koľko kože nechať odkrytej, aby začala ďalšiu kapitolu namiesto záveru.

"Premýšľam,” povedala a odstúpila na vzdialenosť jedného dychu, "či všetko zvládneš sám. Alebo by si potreboval... asistenciu.”

Jej pohľad na mňa padal ako zamat, ktorý skrýval oceľovú vôľu.

"Zvládnem veľa,” vyšlo zo mňa než jasné, no rozhodne nie pokojné tvrdenie.

"O tom nemám najmenšiu pochybnosť,” prikývla, potom sa otočila a prešla z kúpeľne späť do obývačky na bosých nohách ticho ako myšlienka, ktorá už vie, že bude splnená.

Zostala po nej vôňa a otázka, ktorá ma nútila nasledovať ju.

A každým krokom som chcel, aby pokračovala.

Vyšiel som z kúpeľne za ňou. Už to nebolo o tom, kde je handra a kde mop. Počul som len tlkot vlastného srdca, čo sa snažil tváriť, že všetko kontroluje.

Sedela na kraji gauča. Jedna noha preložená cez druhú, spôsobom, ktorý učia len tajné kurzy zvádzania pre dámy so skúsenosťami. Košieľka sa posunula o niečo vyššie než predtým ( razantne vyššie ). Pri pohľade na mňa sa nedvíhali iba kútiky jej pier... niečo sa v nej zapínalo ako svetlo pri pohybe.

"Zdá sa mi,” začala, veľmi pomaly a pritom skrývala smiech v očiach, "že si už trochu... uvoľnenejší.”

Posadil som sa opatrne vedľa nej. Tak blízko, že moje koleno cítilo teplo jej nohy. Tak ďaleko, že by to ešte mohlo byť považované za slušnosť... pre niekoho bojazlivého.

Ona určite nie.

"Vieš... kedysi som bývala veľmi hanblivá,” povedala, a kým to dopovedala, jej ruka si úplne prirodzene našla miesto na mojom stehne. Len končekmi prstov, aby mohla nechať fantáziu urobiť hlavný ťah.

"A teraz?” spýtal som sa tichšie, než som plánoval.

Naklonila hlavu, ako mačka, čo sa chystá skočiť na pohybujúcu sa korisť.

"Teraz presne viem, čo mám rada... a čo chcem.” Jej hlas bol mäkký, nežný a predsa odhodlaný. "A mám rada, keď muž neuhýba pohľadom.”

Chvíľu sme si hľadeli do očí. Všetko, čo medzi nami ešte viselo, sa začalo rozpúšťať. Ona si to všimla a než som stihol niečo povedať, prstami mi jemne narovnala tričko. Tentoraz nie zo zadu. Spravila to spredu. Zospodu nahor.

Jeden pomalý ťah látky po mojej koži. Žiadna náhoda.

"To tričko ti zavadzia,” poznamenala s úsmevom, ktorý mohol mať vlastný zákon príťažlivosti.

Nepovedal som nič. Nedokázal som.

Prebehla dlaňou po mojom boku a kľudným, no absolútne istým pohybom mi ho vyzliekla cez hlavu. Neprehrala ani sekundu. Oči ani raz neuhli. Len tie prsty jemne zadržali látku pri krku, akoby sa uisťovali, že si uvedomujem každý centimeter, ktorý odhaľuje.

"Konečne,” povedala spokojne, "už ťa vidím tak, ako sa mi to páči.”

Prešla prstom po mojej kľúčnej kosti, ďalej na plece a potom nižšie. Nie rýchlo. Každé miesto označila ako územie, ktoré si práve vzala do prenájmu.

"Vieš,” pokračovala, zatiaľ čo jej pery boli od mojich vzdialené len na jeden nesprávny nádych, "človek môže v živote veľa pomáhať druhým. Niekedy však... sa oplatí nechať sa trochu... rozmaznať.”

Jej druhá ruka našla tú moju a odtiahla ju k sebe. Položila si ju na vlastné bedro, presne tam, kde už košieľka pomaly ani nebola.

"Dovolíš mi,” zašepkala, "aby som sa ti poďakovala... po svojom?”

Nič v jej pohľade nezostalo nevinné.

Bolo to priznanie. Výzva. A sľub zabalený v saténe.

Zhlboka som sa nadýchol, lebo bez toho by som v tej chvíli nevládal povedať jediné slovo.

"Ááano,” vyšlo zo mňa koktavo.

Jej úsmev sa pomaly rozšíril, ako keď sa zatvoria dvere miestnosti, kde práve začína úplne nový typ ticha.

Rukou mi prešla po hrudi, zastavila sa pri srdci, aby cítila jeho zrýchlený rytmus. A potom si ma jemne pritiahla bližšie.

Stačilo pár centimetrov. Pár zlomkov sekundy.

A nič z toho už nebolo o oknách, vysávaní či dobrých skutkoch.

To všetko a ešte viac si chcela vziať pre seba.

A ja som bol viac než pripravený nechať ju.

Keď si ma pritiahla, všetko ostatné sa stratilo. Domácnosť prestala existovať ako priestor a premenila sa na kulisu niečoho, čo si plánovala už od prvej správy, ktorú mi poslala.

"Vieš, že som ťa sledovala?” povedala ticho, len môjmu uchu. "Tie tvoje texty. Slová, čo vraj píšeš len tak. Nenápadné, ale ja som v nich cítila, že vieš byť... veľmi pozorný.”

Jemne sa dotkla hrotu môjho nosa špičkou svojho. Trochu detsky, ale s významom, ktorý mal ďaleko od detských hier.

"A žena mojich rokov si veľmi potrpí na pozornosť,” dodala s úsmevom, ktorý poznal odpoveď dávno pred otázkou.

Jej ruka stále spočívala na mojom srdci. Druhou si nenápadne uhladila vlasy, hoci to vôbec nepotrebovala. Skôr sa ma dotkla cez ne, ako keby si sama našla cestu bližšie. Zastavila sa pohľadom priamo na mojich perách.

"Páči sa mi, keď muž nestráca odvahu presne v tej chvíli, keď ju najviac potrebujem.”

Bol som už len túžba v ľudskej podobe. Jedinú vec, ktorú som ešte zvládol, bolo položiť dlaň o trochu pevnejšie na jej pozadie. Prijala to bez zaváhania. Vlastne ešte posunula telo o nepatrný krok, aby som ju cítil ešte jasnejšie.

"A vieš, čo sa mi páči ešte viac?” spýtala sa, a konček jej pery sa dotkol môjho líca ako náhodné zastavenie mrázu na sklenom pohári.

"Keď sa muž nechá viesť ženou, ktorá už presne vie, kam idú obaja.”

Prsty, čo mi pred chvíľou jemne skúmali hruď, skĺzli nižšie. Zastavili sa v mieste, kde sa hranice začínajú lámať do svahu túžby. Jej pohľad sa pritom ani na sekundu nepohol z môjho.

"Ale samozrejme,” povedala mäkkým, hravým hlasom, "nechám ti priestor. Stačí povedať, ak by si sa chcel vrátiť k... mopovaniu.”

V tej chvíli som nedokázal nič.

Jej oči zaiskrili. Víťazstvo bez súťaže. Majstrovstvá zvádzania bez jedinej námahy.

"Výborne,” zašepkala a prešla palcom po mojej spodnej pere. "Tak si to užijeme obaja. Ja ako dáma... ty ako muž, ktorý vie, kedy prestať byť uctivý a začať byť odvážny.”

Potiahla ma k sebe bližšie. Na to miesto medzi nás, kde sa rozhoduje, či bude niečo len flirt... alebo sa z toho stane kapitola, ktorá zmení definíciu "dobrého skutku”.

Vzduch medzi nami bol už príliš nabitý, aby sa tváril ako vzduch.

V tichu, ktoré zostalo, zaznelo len jedno jediné rozhodnutie.

Nikto z nás už nechcel brzdiť.

A tak som sa jej nechal viesť.

Do priestoru, ktorý sa už neskrýval v slovách ani v náznakoch.

Do jej hry, kde som práve prestal byť hosťom.

A stal som sa súčasťou presne toho, čo chcela.

Jej dlane mi kĺzali po ramenách a pritom ma pomaly viedla dozadu. Tam, kde mala pripravené miesto pre svoju výhru. Sadol som si. Ona ostala stáť predo mnou... kúsok od kolien. Jej pohľad bol čistý magnetizmus.

"Takto je to už o niečo zaujímavejšie,” prehodila s miernym prikývnutím, akoby hodnotila umelecké dielo. Možno aj hodnotila. Mňa.

Jemne si prstami prešla po ramienku košieľky. Nerozopla ho. Len potiahla o milimeter. Stačilo, aby som si uvedomil, že o tom, ako veľmi sa otvorí, rozhoduje výlučne ona. To jej dodalo ešte väčší šarm.

Pomaličky si sadla obkročmo na moje stehná. Jej ruky sa zapreli zboku o gauč. Naše tváre teraz delil už len jediný nádych. Cítil som pulz, čo nebol len môj.

"Vieš, celé tieto... domáce práce,” začala provokačne, "môžu byť veľmi... príjemné, keď sú dvaja ochotní spolupracovať.”

Jeden prst sa dotkol mojej brady, jemne mi ju nadvihol. Toto nebola prosba. Toto bola pokynová veta v jazyku dotykov.

"Ukáž mi,” pokračovala šeptom, "že si pochopil... čo tu dnes naozaj robíš.”

Nebol priestor pre reči. Pohľad jej očí bol pozvánkou. Jej telo odpoveďou. A moje ruky... tie si konečne našli miesto na jej pevnom pozadí. Nie váhavo. Nie hanblivo. Pevne, presne tak, ako si to bez slov pýtala.

Cítil som, ako sa jemne nadýchla. Ako sa jej telo pritlačilo o kúsok bližšie. Ako keby mi chcela dokázať, že s každým ďalším centimeterom rastie odhodlanie pokračovať.

"Tak,” vydýchla, "presne tak.”

Košieľka sa pri jej pohybe jemne posunula. Nič teatrálne. Stačilo to. Z malej náhody sa stal zámer, ktorý nechal našu predstavivosť bežať dopredu bez brzdy.

Jej prsty sa zaplietli do mojich vlasov a pritiahli si ma ešte bližšie. Chvíľu sa len pohrávali so vzdialenosťou medzi nami. Dráždivo. Skúsené ruky ženy, ktorá vie, že najviac chutí to, čo ešte nie je celkom v rukách... ale už ani nie v diaľke.

"Toto,” zašepkala, "je presne ten druh pomoci, za ktorý sa viem dokonale poďakovať.”

A potom všetko prestalo čakať.

Nosy sa dotkli. Pery si našli cestu bez jediného zaváhania. Ten prvý dotyk nebol jemný z hanblivosti, ale jemný z istoty. Ako niekto, kto presne vie, čo prichádza... a necháva to narásť.

Jej ruky sa presunuli na môj krk. Moje na jej boky. A v tom objatí, kde sa hranice rozpustili ako ľad v horúcom čaji, sa z dobrého skutku stala čistá túžba.

Na chvíľu sa odtiahla. Len o centimeter. Stačilo na vetu.

"Takto si ťa užijem,” oznámila mi ticho do pier. "Presne tak, ako som si ťa predstavovala.”

A potom už žiadne slová neboli potrebné.

Zatiahnuté závesy. Zabudnuté upratovanie. Dvaja ľudia, čo si dali presne to, čo si obaja tajne priali už od prvého dotyku slov.

Zostalo len teplo dvoch tiel. Chuť, ktorá patrila len im dvom. A večer, ktorý sa v jej diároch možno zapísal medzi domáce práce...

...no v mojom medzi nezabudnuteľné.