Služobná cesta erotické poviedky

"Ach.."

Vzdychol som si a zaklapol notebook. Prešiel som si prstami po tvári a snažil sa zobudiť v sebe tie posledné mozgové bunky, ktoré sa ešte snažili pracovať. Dlhý deň na služobnej ceste ešte zďaleka neskončil a projekt musí byť odovzdaný už zajtra. Síce je ešte len niečo po ôsmej večer, ja mám však pocit akoby bolo nadránom. "Investície pre klientelu na zlepšenie vzťahov" je téma, ktorá mi nedáva spávať už niekoľko týždňov. Snažím sa vymyslieť, ktorá z týchto možností má pozitívny dopad na spoločnosť a do čoho by sa oplatilo investovať. Zasekol som sa na bode, kedy ma nevie napadnúť, čo by mi spravilo radosť. Problémy v práci som totižto vždy riešil takto – keď som dostal zadanie na vypracovanie nejakého plánu, uvedomil som si, že dosť často môžem seba uviesť ako príklad. Keď som bol zrovna nešťastný zo vzťahu a vypracovával som plán o zavedení nových opatrení v práci, kvôli relaxu – vedel som, že najlepšie bude dopriať pracovníkom wellness víkend s ich polovičkami. Ja som si ho síce neužil, ale bol to nápad, ktorý môj nadriadený odmenil pekným bonusom. No teraz – som v koncoch. Postavím sa a prejdem do kuchyne snažiac sa trošku sa posilniť kávou🡕 . Púšťam automat na kávu🡕 , volím hrúbku kávových zŕn, množstvo a vyberám hrnček z poličky. Letmo sa pozriem von oknom na prehnane osvetlenú budovu hneď oproti môjho hotela a zamrznem – na chodníku sa na mňa pozerá nejaká postava.

Žena.
Pozerám sa na ňu a.. prisahal by som, že sa pozerá na mňa. Striaslo ma, pretože v Poprade som bol len dva krát, zakaždým na rande s Danielou. Keď som sem teraz šiel opäť, avšak na služobnú cestu, nebudem klamať že ma nenapadla. Samozrejme otázky typu "ako sa asi má," alebo "či je šťastná". Úprimne, otázka či je ešte stále v Poprade ma nenapadla. Pozeral som sa na záhadnú postavu a bál som sa pohnúť, aby mi táto fatamorgána nezmizla. Môže to byť ona? Videl som ju len pár krát a aj to bolo asi tri roky dozadu! Otočil som sa, aby som podišiel ku dverám, pri ktorých bol vypínač. Vypol som svetlo a vrátil som sa k oknu. Nebola tam. Zazmätkoval som, začal som sa pozerať po celej dĺžke chodníka, priblížil som sa k oknu a začal som panikáriť. Ak to bola ona a videla ma, prečo ušla? Je vydatá? Bojí sa, že by som ju mohol ohroziť? Bojí sa, že.. ma má rada natoľko, aby kvôli mne opustila manžela? Tých otázok, čo sa mi vyrojilo v hlave bolo zrazu toľko, že som sa musel rozžmurkať a zatriasť hlavou. A to mi zjavne pomohlo, pretože som na poslednú chvíľu zahliadol tajomnú dámu vojsť do osvetlenej budovy oproti hotela. Srdce sa mi rozbúchalo ako splašené a takmer mi vyskočilo z hrude, keď som zdvihol pohľad na budovu a uvedomil si o akú budovu sa jedná. To jediné, čo mi prišlo najlogickejšie bolo rýchlym pohybom kávovar vypnúť, vziať kľúče, mobil a peňaženku, pri dverách do hotela bundu🡕 a vyraziť na nočnú šichtu.
Stál som na chodníku pred podnikom a snažil som sa prehovoriť sám seba, aby som vstúpil. Mal som pocit, že moje srdce si práve užíva death metalový koncert a môj dych zredol, akoby som sa práve šplhal na Chopok. Ruky sa mi potili, tak som si ich takmer stále utieral o rifle – no moja zvedavosť bola predsa len väčšia. Vydýchol som a otvoril som dvere podniku s názvom "Macík".
Svetlo vo vnútri podniku bolo úplne tlmené. Príde mi, že keby som si trošku privrel oči, nevidel by som nič. Hneď pri vstupe si ma premeral asi dvojmetrový, statný chlap v čiernych okuliaroch. Absolútne som nechápal ako si ma v tej tme a ešte i v okuliaroch všimol, ja by som nevidel ani zvuky. Pristúpil som k nemu a vyťahoval som si peňaženku, aby som mu mohol ukázať občiansky preukaz. Pozrel sa naň, na mňa, znova naň. Trvalo to asi 10 sekúnd, kým mi ho opäť vrátil a ja sa nečudujem. Vypočítať vek po tme musí byť náročné. Prikývol a ukázal mi rukou, aby som postúpil ďalej do dlhej chodby. Pousmial som sa, vložil som si občiansky preukaz naspäť do nohavíc a vykročil som.

Chodba bola dlhá a úzka, ozývala sa v nej tlmená hudba a všetko smrdelo tak parfém🡕 ovo. Nie nepríjemne, ale intenzívne. Chodbu lemovalo veľa závesov a ja som si vedel predstaviť, čo sa za nimi asi deje, nenabral som odvahu do niektorého z nich nakuknúť. Navyše, keď som sa asi v strede chodby pootočil, videl som sekuriťáka pozerať sa na mňa. Alebo len mojim smerom – fakt neviem, bola tam fakt tma a ja by som prisahal že tie okuliare má na sebe preto, aby si v práci mohol pospať. Pousmial som sa, chcel som mu i zakývať, ale neviem, či by tento môj pokus o vtip pochopil, tak som sa radšej len otočil ďalej po chodbe a vstúpil do jediných otvorených dverí, ktoré boli na konci. To čo je za nimi, som absolútne nečakal. Za dvermi sa rozprestierala obrovská tanečná sála, s vystúpeným pódiom v tvare srdca a s tromi striptérskymi tyčami, okolo ktorých sa vlnili ženy. Hudba sa zrazu zdala hlasnejšia a vôňa dosť zintenzívnela. Na ľavej strane bol bar, za ktorým stáli dve ženy rozprávajúce sa zo zákazníkmi a – boli hore bez. Preglgol som, pretože ak by ma tu niekto videl z práce, asi by som mal čo vysvetľovať. Podišiel som ku baru a snažil sa nadviazať očný kontakt s jednou so slečien. Pritom som si nervózne poskakoval na mieste, akoby sa mi dalo čúrať. Jedna so slečien si ma všimla, usmiala sa a vykročila ku mne. "Ahoj. Čo si dáš?" Zatykala mi, i keď vyzerala tak o desať rokov mladšie. Pousmial som sa na ňu a začal si klepať do brady. Rozmýšľal som. "Dám si.. no, chcel by som sa spýtať na jednu ženu, ktorá sem pred chvíľou prišla.." začal som a zarazil som sa, pretože úsmev barmanky sa vzápätí vytratil. "Kto si? Si poliš?" Spýtala sa a premerala si ma. Zasmial som sa a inštinktívne som urobil krok vzad. "Nie, hah. Nie som poliš. Nie, som podnikateľ, ale pred chvíľou som z hotelovej izby videl ženu, ktorú si myslím si že poznám. Videl som ju vojsť sem do podniku. Vieš mi pomôcť?" Spýtal som sa prosebne, s malou dušičkou, že to klapne.

"Jasné. Takých tu bolo, čo si chceli odniesť svoje ženy, svoje dcéry. Pozri, všetky ženy čo tu pracujú sú slobodné a všetko je tu legálne, takže ak tu hľadáš svoju dcéru, alebo ženu, to sú tvoje sračky, to si vyrieš doma a ak si poliš, choď radšej preč, kým sa tuná Kárči nenaserie." Dodala a mykla hlavou doprava. Keď som sa otočil, na moje zdesenie stál sekuriťák na konci baru a sledoval ma. Prešiel mnou studený pot a začal som rozmýšľať. Nevypracoval si sa vo firme na tak dôležitý post aby si v tých najväčších chvíľach krízy cúvol. Zdvihol som ruky, ktorými som sa opieral o bar pred seba na znak ústupu, usmial som sa na sekuriťáka a spravil som krok dozadu. Otočil som sa od baru a prešiel si podnik pohľadom. Tanečnice pri tyčiach sa vymenili, aspoň súdiac podľa inej farby nohavičiek. Prešiel som pohľadom po ľuďoch sediacich pod pódiom, či tam náhodou nespoznám svojho šéfa. Asi by to bolo veľmi hlúpe na vysvetľovanie, keby sa deň pred odovzdaním práce obaja nájdeme v erotickom podniku. Nikoho známe som však v dave nevidel. Pozrel som sa naspäť na pódium a premeriaval si ženy pohľadom. Jedna z nich bola čiernovláska, chudá s malými prsiami, z diaľky vyzerala byť o dosť vyššia odo mňa. Tancovala chrbtom ku tyči a vlnila sa ako had. Bolo to príjemné na pohľad. Druhá žena bola blondína, trošku nižšia, s väčšími prsiami a tetovaniami. Zapozeral som sa na ňu a snažil sa zachytiť jej pohľad. Mohla by to byť ona?...

"Musíš si niečo kúpiť." Prerušila moje rozmýšľanie barmanka.
"Prosím?" Spýtal som sa, pretože som si nebol istý či som počul správne.
"MU-SÍŠ SI NIE-ČO KÚ-PIŤ!" Vyhláskovala mi to a už sa neusmievala. Pozerala na mňa s pohľadom plný odporu, asi som nebol jej obľúbený typ zákazníka. Pousmial som sa a pozrel som sa na poličku za ňou. Keď som si pozrel tie ceny, už som vedel, že jedna priemerná slovenská výplata by sa tu dala nechať za večer.
"Jasné, poprosím.. jedno pivo, iba pivo. Zatiaľ." Pousmial som sa a otočil som sa naspäť na pódium. Potetovaná blondína tam už nebola. Spozornel som a začal som sa otáčať na všetky možné strany. Kam zmizla? Barmanka prešla na druhú stranu baru k pípe, jediná možnosť bol Kárči. Vykročil som k nemu:
"Prosím vás, tá blondína, čo tancovala na pódiu.. kam šla? Kto je to?" Spýtal som sa. Kárči trošku zohol hlavu smerom dolu, aby sa mi zapozeral do očí.
"Neviem." Vyšlo z neho a ja som pocítil úzkosť. Ja ju snáď nikdy nenájdem.
"Prosím. Je to žena, ktorú som tu v Poprade spoznal pred rokmi. Bolo by skvelé ju znovu nájsť, prosím!" Dostal som zo seba, v tom ma však Kárči chytil pod krk a zdvihol ma dobrých 10 centimetrov do vzduchu. Pritisol sa mi okuliarmi na čelo, až som cítil jeho kolínsku a vraví:
"Neviem, kto to je. Identity žien tu nikomu nehovoríme. Byť tebou by som sa na to radšej vyjebal, inak ťa odtiaľto vyjebem osobne. Rozumieš?" A pustil ma. Podlomili sa mi kolená, trošku som stratil balans, no takmer hneď som sa vzpriamil a napravil si bundu🡕 . Mal som chuť na sarkastickú poznámku, bolo by mi jedno, keby ma vyhodil, nevedel som sa však zmieriť s myšlienkou, že by som bol k Daniele tak blízko a pokazil by som to. "Hej poliš." Ozval sa hlas za mnou. Stála tam barmanka s úsmevom a buchla krígeľ piva na podtácku na bare; "máš ísť do päťky." Dodala a odišla. Ja s rukou vo vačku, pripravený vytiahnuť peňaženku a zaplatiť za pivo som len zvraštil pohľad. "Tak poď, kamarát.." ozvalo sa spoza mňa a než som sa stihol vôbec otočiť, už som mal ruku sekuriťáka na ramene a už ma viedol späť na chodbu. Šťastie, že som si stihol aspoň to pivo zobrať.

Prišli sme pred záves s číslom päťky, sekuriťák mi ho rukou odostrel a naznačil pohľadom, aby som vošiel dovnútra. A.. usmieval sa? Chvíľu som sa pozeral na človeka, čo ma ešte pred minútou držal pod krkom, zrazu sa na mňa usmieva. Tu niečo nehrá. Vstúpil som do miestnosti číslo päť, kde opäť, akoby zázračne hudba prestala hrať. Miestnosť bola malá. Teda, bolo to niečo len ako predsieň. Bol tu vešiak, nejaký jednoduchý botník, umývadlo, pár skríň – a dvere. Podišiel som k nim a zaklopal. Dvere sa otvorili a odhalili – tmu. "Doparoma," zanadával som si; "čo stále majú s tou tmou?" Vošiel som do dverí a pošúchal som si oči aby si čím skôr privykli na tmu. Miestnosť bola okrúhla, zdobená ružovými ornamentmi a ružovými lampami. Všetko to malo taký vibe, ako dievčenská izba. Hodne dievčenská izba. Na konci izby stála Daniela. "Ahoj Peter. Rád ťa vidím." Prehovorila a na jej hlase som počul, že sa snaží znieť čo najnormálnejšie. "Nikdy by ma nebolo napadlo, že do takéhoto podniku niekedy pôjdem. A nikdy by ma nebolo napadlo, že ty budeš ten dôvod." Začal som a spravil som k nej krok. Ostala stáť pevne na zemi, ani necúvla. Nesnažil som sa znieť povýšenecky, ani ju karhať, no potreboval som jej to povedať. "Ja tu nepracujem. Ja to tu vlastním. Ako človek - podnikateľ, ktorý sa vypracoval na tak záslužnú pozíciu si ma ovplyvnil viac, než si vieš predstaviť. Asi by som ti to mala oplatiť." Povedala s úsmevom a teraz urobil krok ona. Prekvapilo ma to, nečakal som, že toto bude priateľské stretnutie, keď odo mňa od začiatku len utekala. Nadvihol som obočie a spravil krok i ja.

"Prečo mi to chceš oplatiť? Vybudovala si to tu sama. Ja som ani nevedel, že sa chystáš pustiť do sveta podnikania. Nie si mi nič dlžná." Takmer som šepkal, pretože som od nej stál už len pár centimetrov. Cítil som jej vôňu a všimol som si, ako sa jej chveje horná pera. "Chcem ti to oplatiť." Zašepkala a kľakla si. Pozerala sa mi pritom do očí, rovnako ako i ja jej. Odvrátil som pohľad, až keď sa mi dotkla rozkroku a začala mi rozopínať opasok. Cítil som, ako mnou prešiel chlad, keď mi ho vytiahla von. A to chvenie na zátylku, ako si ho vzala do úst bolo neskutočné. "Sadni si.." zašepkala po pár sekundách. Nevedel som, či by bolo správne túto požiadavku ignorovať, tak som si sadol na gauč. Stiahol som si nohavice až po členky a čakal som. Vzpriamila sa a dala si dolu nohavičky. Šikovne rukou po kolená, potom nohami, až ich nakoniec chodidlom odkopla. Evidentne to mala nacvičené. Usmiala sa na mňa a pristúpila bližšie. Kľakla si na gauč a druhú nohu prehodila cezo mňa. Uchopila mi ho a pomaly si špičku penisu priložila pri vagínu. Chvíľku len tak honila a odokrytú žaluď si prikladala na pysky, o chvíľku si však sadla. Zavzdychala a zavrela oči. Začínala pridávať na tempe, vlnila sa pritom ako strom vo vetre. Zaprela sa rukami o moje plecia a hlavu si čelom položila na moju. Ja som ju chytil zozadu za boky a rukami som korigoval jej prirážanie. Bolo to naozaj fenomenálne. Vzdychala, až priam kričala, menila tempo – raz rýchlejšie a raz pomaly a dôslednejšie. Hladila ma po krku a dávala si záležať, aby som sa jej pozeral na tvár, ktorá bola čím ďalej tým viac plná rozkoše. Striedalo sa na nej úsmev so vzrušením.

V tom som sa rozhodol prevziať iniciatívu. Ruky, ktoré som mal stále na jej bokoch som stisol pevnejšie a spolu s panvou som ju nadvihol, aby som ju mohol prevrátiť na chrbát. Hneď pochopila o čo mi ide a so zmenou polohy mi pomohla. Za celý čas som ho z nej nevytiahol a hneď sme pokračovali v tempe. Jej vzrušenie začalo byť vážne na nevydržanie, podľa vzdychov som počul, že prebratie iniciatívy sa jej veľmi páči. Prirážal som a hladkal som ju po brušku, prsiach a krku. Občas som naň rukou silou pritlačil, aby som si užil jej reakciu, pretože som si pamätal, že škrtenie mala rada. A vyzeralo to že stále má. Ľahol som si na ňu a nechal som za seba prirážať len svoju panvu, zatiaľ čo som sa bozkami venoval jej krku. Pridal som a hrýzol som jej ušný lalok, zatiaľ čo ona ma škrabala nechtami na chrbte. Občas som sa vzpriamil a vychutnával som si pohľad na jej nahé telo, občas som si ľahol na ňu aby naše telá vzplanuli v jedno. Obaja sme boli neskutočne vzrušení a rozpálení, bol to presne ako sex, ktorý by mal byť posledný. No ja som dúfal, že nebude. Bola nádherná. Ľahol som si na ňu a začal som prirážať panvou, do toho som jej vzdychal do ucha. "Už?" Spýtala sa a ja som sa až musel usmiať, ako si pamätá moje zavzdychávanie pred orgazmom. Usmial som sa na ňu a prikývol som. Takmer hneď ma rukou odtlačila aby som si naspäť sadol na gauč a sama si pred gauč kľakla. Začala fajčiť a jej tempo hneď nabralo rýchle obrátky, takže výsledok na seba nenechal dlho čakať. Pozeral som sa na jej pohybujúcu sa hlavu a môj strácajúci sa penis v jej ústach a vedel som, že finále je za rohom. Zaklonil som hlavu, zavrel oči a poslepiačky som jej nahmatal rameno, aby som ho stlačil – náš signál, keď som sa už dostal cez "point of no return". Bol som zvedavý, či si ho ešte pamätá a prekvapilo ma, keď zrazu spomalila a pevnejšie obopla perami môj penis. Bolo to neskutočne citlivé a prudké. Začal som striekať takmer hneď, ona spomalila až tak, že takmer postála a všetko si to nechala nastriekať pekne do úst. Cítil som, že toho zo mňa šlo veľa a keď pootvorila ústa, aby to vytieklo s jej slinami naspäť na mňa, mal som pravdu. Bolo toho neskutočne veľa. Spoza gauča vytiahla servítky a začala ma utierať. Najprv si utrela ústa a potom mi ho chytila do ruky. Najprv semenníky, neskôr i penis – a pritom sa mi stále pozerala do očí. Jej úškrn mohol značiť všeličo.

"Bola to zábava, nie?" Spýtala sa a v očiach mala čudný pohľad. Ako víťazný.
"Bola, hej..." Odpovedal som a v tom som skamenel. Pozrel som sa jej do očí a ona pochopila, že sa niečo deje. Prestala ma utierať a nadvihla obočie:
"Čo sa stal.." Začala no ja som ju prerušil:
"Hneď prídem! Nechoď nikde! Hneď som tu!" Zavelil som sa začal som si naspäť obliekať nohavice, zatiaľ čo som sa snažil dostať sa ku dverám. To skackanie na jednej nohe muselo vyzerať komicky.
"Kam by som chodila, keď to tu vlastním?" Zakričala za mnou Daniela, keď som vybiehal na chodbu. Takmer som zrazil Kárčiho, ktorý ešte stále stál na chodbe v okuliaroch. Uhol sa mi, takže bolo jasné že nespí. Vonku som cestu k hotelu prebehol bez toho, aby som sa čo i len pozrel na jednu zo strán. V tom som si uvedomil, aké nebezpečné a nezodpovedné to bolo, ale nedával som tomu žiadnu váhu. Otvoril som dvere hotela a len preutekal okolo recepcie, zatiaľ čo som recepčnej mával kľúčami, aby videla že som tu ubytovaný. Nastúpil som do výťahu a s víťazoslávnym úsmevom som čakal, kým sa otvoria dvere na mojom poschodí. Vletel som do izby a sadol si za notebook. Otvoril ho a do témy dopísal "ZÁBAVNÝ PRIEMYSEL". Stlačil som enter a usmieval som sa. To bolo to, čo sme chceli. Daniela mi to vrátila viac, než si vôbec uvedomovala – vďaka nej cez noc ešte stihnem dopísať. Zábavný priemysel z minulosti – vrátiť ľudí tam, kde boli šťastní. Každý rád spomína na to dobré z minulosti. Niekedy sa tomu vraví aj "spomienkový optimizmus". Pozrel som sa na hodinky🡕 – bolo ešte len pred pol desiatou. Mám celú noc čas na to dopísať to. Pousmial som sa a vstal pripravený ísť preč z hotela. Zabuchol som dvere izby a ostal som stáť na chodbe so vzrušením v tele a neskutočnou radosťou. Presne som vedel kam pôjdem.