Obojok a klúč erotické poviedky

Začalo sa to všetko tak úplne nevinne písaním na chate. Bol to muž ktorý mi napísal ako prvý. Písaním sme zisťovali čo sa komu z nás páči po sexuálnej stránke. On mal svoje vyskúšané praktiky a ja tiež.

Prišla však jedna otázka aká som v pozícii Dominy. Mala som skúsenosť aj Subinky ale aj Dominy. ,,Ale prezradiť všetko o sebe nemôžem!” Tak som mu napísala: ,, Ak máš chuť aby som ja bola Domina a ty môj poslušný otrok tak si naplánujme stretnutie.” s ktorým samozrejme bez váhania súhlasil.

Netrvalo dlho a naplánovali sme si stretnutie u mňa na byte kde som sa na všetko pripravila.

Keď prišiel ku mne videli sme sa naživo prvý krát a predtým len z fotiek. Ale hneď na stretnutí ma jednoducho priťahoval. Hneď som si ho predstavovala ako môjho Otroka . Tak sme si u mňa dali vínko a rozprávali sme sa dosť dlho. A potom som mu navrhla či chce aby sa pre neho krásne nežné žieňa premenilo na Madam a ukázala mu kde je jeho miesto.

Dvere sa zatvorili s tichým klapnutím a v byte zavládlo napäté ticho, prerušované len vzdialeným šumením mesta za oknom. Madam stála chrbtom k nemu, ramená uvoľnené, no v postoji, ktorý jasne hovoril, kto tu vládne. Kožené legíny obopínali jej nohy a tmavá blúzka kontrastovala s bledou pokožkou na šiji. V ruke držala čierny kožený obojok s decentným kovovým krúžkom. Bez slova natiahla ruku dozadu.

On už kľačal. Bez povelu, bez otázok. Kolená sa mu dotýkali mäkkého koberca a pohľad držal sklopený k zemi. Cítil známe bodnutie v žalúdku — tú kombináciu očakávania a oddanosti, ktorú v ňom prebúdzala len ona.

Madam sa pomaly otočila, jej oči tmavé, priam priesvitné, keď sa stretli s jeho. Bez slova podišla bližšie a obojok mu precízne zapla okolo krku. Prsty sa jej jemne dotkli jeho kože, chlad kovu sa vpíjal do jeho tela ako pečať.

"Dnes budeš dobrý psík, však?" Jej hlas bol nízky, zamatový, no zároveň ostrý ako čepeľ.

Prikývol bez váhania. "Áno, pani."

Usmiala sa, kútikmi úst len nepatrne. Vzala z poličky tenkú vodítkovú reťaz a cvaknutie karabíny znelo v izbe hlasnejšie, než by si človek myslel. Jemne potiahla. On nasledoval, po štyroch, pokorne, s dôverou. Každý jej pohyb bol pomalý a presný — žiadny chaos, žiadna neistota. Ona vedela presne, čo chce.

Doviedla ho k nízkemu kreslu, usadila sa a uvoľnene prehodila nohu cez nohu. Vodítko držala v jednej ruke a nechala ho ležať na koberci pri svojich nohách. Dlaňou ho jemne pohladila po vlasoch, ako by hladkala skutočného psa — pomaly, s dôrazom.

"Vieš, prečo si tu."

Prikývol znova, očami sa opatrne dotkol jej topánok. Cítil sa ako v tranze, ako by celé jeho ja patrilo len jej vôli. Každý pohľad, každé slovo, každý dotyk boli pre neho rozkazom aj odmenou zároveň.

Madam sa naklonila bližšie, prstom mu nadvihla bradu, prinútila ho pozrieť sa jej do očí.

"Dnes si len môj. Žiadne myšlienky, žiadne slová, len poslušnosť."

Jej úsmev bol teraz plný spokojnosti. Prsty mu pomaly prešli po obojku, ťahajúc za kovový krúžok práve tak silno, aby mu pripomenula, kto tu velí. V tej chvíli pre neho nič iné neexistovalo — len Madam, jej vôňa, jej príkazy a jeho miesto pri jej nohách.

Madam sa oprela v kresle, nechala dlaň spočinúť na jeho temene a pomaly, len špičkami prstov, mu prechádzala cez vlasy. Dotyk bol sotva citeľný, no pre neho mal váhu príkazu. Cítil, ako mu telo zoviera tiché napätie, ako ho jemný ťah vodítka drží presne tam, kde má byť.

"Daj mi labku," šepla s pobavením v hlase.

Okamžite zdvihol pravú ruku, dlaňou smerom nahor.V očiach mal oddanosť, ktorú na ňom milovala. Prsty mu jemne stisla, pozrela na neho dolu s pohľadom, ktorý v ňom rozlial teplo.

"Dobrý psík." Slová padali naňho ako zamat, jej pochvala bola preňho viac než akákoľvek iná odmena.

Madam vstala, vodítko si ovinula okolo zápästia a pomalým, kontrolovaným krokom ho odviedla do stredu miestnosti. Byt bol čistý, minimalistický — sklenený stôl, tmavý gauč, tlmené svetlá. Každý detail zodpovedal jej vkusu — presnosť, disciplína, elegancia.

Zastavila sa, on automaticky zastal za ňou. Pustila vodítko, no nepovedala mu, aby sa pohol. Vedel, že musí čakať.

Sklonila sa a z malej truhlice pri stene vytiahla úzky kožený pás s mosadznou prackou. Ruky mala pokojné, sústredené. Keď sa obrátila, v očiach jej horel tlmený oheň — rovnaký, aký videl keď bol v jej moci.

"Na štyri." Jej tón nezniesol odpor.

Poslúchol. Kolená na mäkkom koberci, dlane opreté o zem. Cítil, ako mu pás pomaly obopína zápästia za chrbtom, pevne a tesne. Každý ťah jej prstov bol istý, ako by ho pútala už tisíckrát. Pás mu ruky spojil a on sa ocitol ešte bezbrannejší, než predtým.

Madam si k nemu kľakla, pohladila ho po líci a nežne mu položila čelo k svojim stehnám.

"Takto ťa mám najradšej. Pokojného. Tichého. Môjho."

Zhlboka sa nadýchol jej vône. Pocit oddanosti sa v ňom rozlial ako teplý prúd — nepremýšľať, nepochybovať. Len byť tam, kde patrí. Pri nej. Pre ňu.

Zdvihla mu bradu, očami sa vpila do jeho pohľadu.

"Keď si u mňa, svet vonku neexistuje. Rozumieš?"

"Áno, pani," zašepkal s istotou.

Na jej perách sa zjavil tenký úsmev, ktorý znamenal, že je spokojná. Opatrne ho položila na bok, stále s rukami zviazanými za chrbtom, a sadla si vedľa neho. Hladkala ho po chrbte, pomaly, upokojujúco. Čas sa spomalil, byt stíchol.

Na tento večer už nič viac nepotrebovali. Iba seba. Obojok, vodítko, dotyk a ticho medzi príkazom a poslušnosťou.