Noc, ktorú nečakal erotické poviedky

Do hlavného mesta som išiel s úplne jednoduchým plánom.
Výstava, noc prespania, ráno späť domov.
Nič dramatické, nič vzrušujúce.

Už dávno som sa naučil nečakať od života žiadne filmové scény—
a už vôbec nie také, v ktorých by hrala hlavnú rolu žena.
Osamelé roky to vo mne akosi usadili.

Preto keď som napísal obyčajný inzerát o hľadaní ubytovania, bral som to čisto prakticky.

A potom mi napísala ona.

Nebola to žiadna dvadsiatnička s dokonalou postavou z magazínu.
Bola staršia, s prirodzenosťou, ktorá mala v sebe niečo pokojné... a zároveň nečakane magnetické.

Jej správy boli milé, priame, otvorené.
Ale nič, čo by mi naznačovalo, že tento večer skončí úplne inak, než som si vedel predstaviť.
Ani len vo sne by ma nenapadlo, že z obyčajného ubytovania sa môže stať niečo... také.

⸻

Keď som jej po výstave napísal, že vyrážam, odpísala okamžite.

"Teším sa, príď kľudne aj skôr."

Milý tón.
Nevinný.
Aspoň som si to myslel.

Keď som dorazil k bytovke a napísal jej "Som dole",
dvere sa otvorili takmer okamžite.

A tam stála.

Úprimne—
čakal som župan, možno tepláky, možno úplne bežné domáce oblečenie.
Nie toto.

Stála predo mnou v saténovom, krátkom župane, ktorý jej nesedel ako domáca pohodlnosť, ale ako... zámer.
Boky jemne naznačené, no nie prehnané.
Pohyb pomalý, sebavedomý.
Vek jej nepridával roky—
pridával charakter.

Jej pohľad ma prešiel tak otvorene a nebojácne, že som na moment stratil reč.

"Poď," usmiala sa a viedla ma chodbou, pričom sa jej župan pri každom kroku nebezpečne rozchýlil.
Nie toľko, aby bol neslušný.
Ale presne toľko, aby mi rozbil istotu.

⸻

V byte župan odložila.
Nie teatrálne.
Nie zvedavo.
Skôr tak, akoby na to mala plné právo.

Pod ním mala len jemný top a krátke šortky.
Obtiahnuté, hravé, neúmyselne vyzývavé—
ale zároveň s jej prirodzenou, ženskou istotou, ktorá bola omnoho príťažlivejšia ako akékoľvek "ideálne miery".

"Chceš sprchu?" spýtala sa ľahko, akoby medzi nami neviselo už teraz niečo elektrické.

Pritakal som.
Po celom dni som ju fakt potreboval.

Lenže keď som vyšiel von...
zabudol som si veci na prezlečenie.

Tak som vyšiel len v malom uteráku.
Úprimne—
mal som pocit, že ten uterák zakrýva skôr moju hanblivosť než telo.

A ona ma uvidela.

Zastavila sa.
Oči jej skĺzli po mne pomaly... až nehanebne úprimne.
A potom povedala vetu, ktorá ma úplne odzbrojila:

"Nemusíš sa vôbec ospravedlňovať... keby bolo na mne, tiež by som už na sebe nič nemala."

V tej chvíli som precitol.
Ona nebola len milá.
Ona bola slobodná.
Úprimná.
Žena, ktorá nehrala.
Ktorá si dovolila byť sama sebou.

Dýchol som zhlboka.

"Pravda je," priznal som potichu, "že normálne... keď som doma alebo niekde, kde to nikoho nepoburuje... nenosím toho veľa. Vlastne... skoro nič."

Zdvihla obočie.
Nadšene.
Nie šokovane.

"Naturista?" spýtala sa s úsmevom, ktorý prezrádzal, že práve odomkla niečo, čo ju úprimne zaujímalo.

Prikývol som.

"To som ja tiež," dodala hravo.
"Ale málokedy mám odvahu to povedať priamo."

Prešla ku mne bližšie.
Oveľa bližšie, než si situácia vyžadovala.
A pri obchádzaní mojich bokov mi ruka nenápadne, ale citeľne skĺzla po chrbte... nižšie...

A jemne—
veľmi jemne—
ma plesla po zadku.

Len tak.
Hravé, odvážne, provokačné.

"Nemohla som odolať," zašepkala mi do ucha.

Až vtedy som začal chápať, že táto žena nie je bežná.
Nie je uväznená v predstave, ako má žena v jej veku pôsobiť.
Nie je zničená komplexmi.
Nie je ustráchaná.

Bola slobodná.
A tým ma zvedala viac než čokoľvek iné.

⸻

Keď som si obliekol čisté veci a priniesol jej malý darček, usmiala sa úprimne—
tak úprimne, že mi zovrelo žalúdok.

Posadila sa na gauč... ale nie normálne.
Najprv pohodlne.
Potom si rozopla gombík na šortkách—
"nech sa mi lepšie sedí" —
a top jej skĺzol z ramena.

Potom z druhého.

A potom... trochu nižšie.

Film bežal, ale ona sa na mňa dívala spôsobom, ktorý nemal nič spoločné s dejom.
Jej ruka sa dotkla môjho kolena,
jemne,
pomalým ťahom sa posúvala vyššie,
a jej dych sa miešal s mojím.

Posunula sa tak, že jej stehno sa pritlačilo na moje.
A potom o centimeter bližšie.
A potom ešte.

"Vieš," zašepkala,
"dnes som nečakala, že stretnem niekoho... komu sa chcem ukázať taká, aká naozaj som."

Jej ruka skĺzla na môj krk.
Vlasy sa mi dotkli líca.
A keď sa ešte viac priblížila, jej oblečenie sa posunulo tak prirodzene, až som si uvedomil, že z neho zostalo len veľmi málo.

Ani som nevedel ako—
a už bola takmer úplne odhalená.

Nie vulgárne.
Nie násilne.
Ale krásne, pokojne, prirodzene.
Ako človek, ktorý sa konečne nemusí skrývať.

"Takto je to lepšie," zašepkala a prstami prešla po mojej hrudi.

A keď sa jej pery priblížili k mojim, tesne, skoro až dotyk...
vedel som, že táto noc nebude ako žiadna iná.

Jej pery sa zastavili len pár milimetrov od mojich.
Cítil som ich teplo, cítil som jej dych, cítil som celé jej telo—
už takmer úplne odhalené, takmer úplne voľné.
A hlavne...
cítil som, aká je zrazu pokojná.

Nebolo to o predvádzaniu, ani o snahe ohúriť.
Bolo to o tom, že pred mnou prvýkrát nemusela skrývať nič.
Ani telo.
Ani roky.
Ani túžby.
Ani svoje pravé, nespútané ja.

Keď si sadla bližšie, látka jej topu skĺzla po ramene...
potom nižšie...
a nakoniec úplne.

Nesnažila sa to zachrániť, zakryť ani predstierať, že je to náhoda.
Urobila to pomaly, s úsmevom, ktorý mi bral dych.
A ja som nevedel, či ju mám obdivovať viac za odvahu...
alebo za to, ako neuveriteľne prirodzene vyzerala úplne nahá.

Postavila sa predo mnou, bez jediného kúska odevu.
Nie vyzývavo.
Nie teatrálne.
Len tak, ako človek, ktorý konečne nemusí skrývať ani centimeter svojej slobody.

"Takto je mi najlepšie," povedala ticho a pritom sa na mňa pozrela s pokojom, ktorý bol omnoho zmyselnejší ako akákoľvek póza.

A potom natiahla ruku ku mne.
Nie, aby ma zviedla.
Aby ma pozvala.

A ja som sa k nej priblížil.

Už sme sa nerozprávali slovami.
Stačili dotyky—
jej dlaň na mojom krku,
moje prsty na jej boku,
jej čelo jemne opreté o moje.

Jediné svetlo v izbe bola malá lampa, ktorá vytvárala na jej tele dlhé, nežné tiene.
Teplé.
Krehké.
A pritom... ohromne blízke.

Nepamätám si presný moment, keď ma pritiahla k sebe.
Ani kedy sa moje oblečenie stratilo na koberci.
Ani kedy sme si ľahli na posteľ.

Pamätám si však to, ako pokojne dýchala, keď si ľahla vedľa mňa.
Úplne nahá.
Bez zábran.
Bez strachu.

Len my dvaja.
Dve telá.
Dve mysle, ktoré sa nekončili v slovách, ale v dotykoch.

Cítil som, ako sa ku mne pritisla.
Najprv len stehnom.
Potom hruďou.
Potom celým telom, ktoré bolo mäkké, teplé a skutočné.

Jej hlava skončila na mojom pleci, jej ruka na mojom bruchu.
A ja som ju objal tak prirodzene, akoby to nebola prvá noc...
ale mnohá.

Ráno som sa zobudil skôr.

Ležala bokom ku mne, prikrývka sklznutá na podlahu, telo uvoľnené, dýchala pomaly a spokojne.
Jej nahota v rannom svetle nebola vyzývavá—
bola krásna tým najľudskejším spôsobom.

Ako dôkaz, že človek môže byť nádherný bez masky.
Bez pózy.
Bez dokonalosti.

Len tým, že je.

A keď otvorila oči, usmiala sa tým jemným ranným úsmevom, ktorý má v sebe viac pravdy ako všetky večerné gestá spolu.

"Dobré ráno," povedala a pritiahla si ma k sebe—
úplne automaticky, akoby to robila celé roky.

"Takto som sa už dlho nezobudila," dodala ticho.

A ja som pochopil, že ani ja.