Bolo to už pár mesiacov od nášho prvého skutočného stretnutia u Evy doma a naše tajné milenecké dobrodružstvo sa úplne vymklo spod kontroly. Stretávali sme sa čoraz častejšie, niekedy aj trikrát do týždňa, a každé stretnutie trvalo dlhšie a bolo divokejšie. Vibrátory sa stali našou základnou výbavou, ale už nám nestačili len tie dva. Kúpili sme si ďalšie – jeden ultra silný s pulzáciou, jeden s rotujúcou hlavičkou, jeden malý na análne dráždenie a dokonca jeden dvojitý, ktorý sme mohli používať naraz. Experimentovali sme ako dve blázničky, ktoré objavili nový svet. Raz som Evu priviazala šatkami k posteli, roztiahla jej nohy doširoka a hodinu som ju mučila vibrátormi – jeden hlboko v kundy na maximálnej rýchlosti, druhý na klitorise a malý ju jemne dráždil zozadu. Eva kričala, trasla sa, squirtovala tak silno, že posteľ bola úplne premočená, a prosila ma, aby som neprestávala. Keď konečne prišla, bolo to tak intenzívne, že sa rozplakala od rozkoše. Potom sa mi pomstila – prinútila ma sedieť obkročmo na jej tvári, a nútila ma jazdiť na jej jazyku, kým som neprišla trikrát za sebou a nepadla vyčerpaná. Naše stretnutia sa stali maratónmi.
Niekedy sme sa milovali dve-tri hodiny bez prestávky, striedali polohy, hračky, oleje, ľadové kocky a teplú vodu. Milovala som, keď ma Eva postavila pred zrkadlo, roztiahla mi zadok a zasúvala mi vibrátor zozadu, kým mi druhým dráždila klitoris spredu – videla som v zrkadle svoju vlastnú tvár skrivenú rozkošou a jej hladné oči za mnou. Skúšali sme aj vonku – raz v aute na odľahlom parkovisku, kde som jej sedela na tvári a ona mi tlačila vibrátor hlboko dovnútra, kým okolo nás prechádzali autá. Riziko, že nás niekto uvidí, nás iba viac rozpalovalo. Boli sme nenásytné. Čím viac sme mali, tým viac sme chceli. Doma to už začínalo byť vážny problém. S Jozefom som sa úplne prestala iniciovať. Keď chcel sex, vždy som sa zaťala, telo mi stuhlo a vnútri som cítila iba odpor. Jeho dotyky mi pripadali cudzie, hrubé a nudné oproti Eviným jemným, hladným rukám a jazyku. Keď sa ku mne v noci pritiahol a začal ma bozkávať po krku, stiahla som sa, otočila sa na druhú stranu a zamumlala niečo o únave. Jozef sa snažil byť trpezlivý, ale videla som v jeho očiach frustráciu a zranenosť. "Zuzka, čo sa deje? Už ma nechceš?" pýtal sa raz večer, keď som ho odmietla už tretí týždeň za sebou. Vždy som to obhajovala hormonálnou nerovnováhou. "Vieš, ako to je po tridsiatke... hormóny, stres, deti, práca. Nič proti tebe, len teraz jednoducho nemám náladu," hovorila som mu s predstieraným ľútosťou v hlase a hladkala ho po ruke. Jozef to prehltol, aj keď som videla, že mu to nesedí. Občas som mu dovolila, aby ma aspoň prstoval alebo sa mi vystriekal na brucho, ale ja som tam ležala ako drevo a v hlave som mala len Evu – jej vôňu, jej stonanie, jej šťavy na mojej tvári. Po tých divokých hodinách s vibrátormi a jej jazykom som jednoducho nestíhala fyzicky ani psychicky. Moja kunda bola citlivá, opuchnutá a ešte pulzovala po Eve, takže Jozefov vták mi pripadal ako niečo, čo tam nechcem. Eva mi neskôr priznala úplne to isté. Jej manžel sa sťažoval, že je "chladná ako ľad" a že už ho odmieta skoro každý večer. "Po tebe už nič necítim," povedala mi raz, keď ležala vedľa mňa spotená a ešte sa jej triasli nohy od posledného orgazmu. "Keď príde domov a chce ma, musím sa premáhať, aby som to zahrala. Hovorím mu, že mám hormonálne výkyvy, že som unavená... presne ako ty. Ale pravda je, že všetko, čo chcem, si ty. Tvoje telo, tvoje prsty, tvoj jazyk. On je len... povinnosť." Naše telá boli doslova závislé od seba. Po tých maratónoch sme doma len predstierali normálny život – unavené manželky, ktoré sa usmievajú, varia večeru a v noci ležia vedľa svojich mužov s myšlienkami úplne inde. Vedeli sme, že to tak nemôže ísť donekonečna, že raz príde moment, keď sa niečo pokazí. Ale v tej chvíli nám to bolo jedno. Chceli sme sa navzájom viac, tvrdšie, dlhšie. Chceli sme sa stratiť v sebe a zabudnúť na všetko ostatné. Náš tajný vzťah bol už dávno viac ako len sex. Bolo to priateľstvo, láska, závislosť a zakázaná vášeň v jednom. A ja som vedela, že čím ďalej ideme, tým ťažšie bude sa vrátiť späť.



Komentáre