Byt v centre erotické poviedky

Modré svetlo displeja mi ožarovalo tvár, zatiaľ čo som nehybne hľadela na prázdne četovacie okno. Profil s nickom, ktorý som posledné dni sledovala ako závislá, už neexistoval. Všetko bolo preč. Blok na sociálnych sieťach, zablokované číslo, ticho, ktoré mi rezalo uši ako žiletka. Ostal po ňom len prázdny digitálny cintorín a ja, pribitá k stoličke, neschopná poriadneho nádychu.
Ten chlap ma dostal za pár dní intenzívneho, nepretržitého písania hlbšie než ktokoľvek za celý môj život. Naša konverzácia nebola o bežných frázach. Čítal ma ako otvorenú knihu, s brutálnou presnosťou odkrýval vrstvy, ktoré som pred celým svetom a pred sebou samou roky úspešne maskovala. Povedala som mu veci, ktoré by som inak nevyslovila ani pod hrozbou smrti – o svojej bielej koži, ktorá priam hystericky túži po jeho pevných, drsných dlaniach, o podriadení, ktoré ma spaľovalo zvnútra ako tekutý kov. Vybudoval vo mne paralelný svet, kde neexistovali žiadne pravidlá spoločnosti. Svet, kde som mala patriť len jemu. Bez pýtania, bez obmedzení, s absolútnou kapituláciou.

V tých pár dňoch som urobila niečo, čo už nikdy v živote nedokážem vziať späť. Vytrhla som si z hrude vlastnú dušu a položila som mu ju priamo do dlaní – úplne obnaženú, bezbrannú, zbavenú akejkoľvek hrdosti. Odovzdala som mu celú svoju podstatu, každé skryté tajomstvo a každý jeden záchvev svojej slobodnej vôle. Lenže s jeho náhlym odchodom tá duša odišla tiež. Zostala u neho, zamknutá v jeho chladných, neúprosných prstoch, a ja dnes viem, že sa mi už nikdy nevráti späť. Vymazal ma zo svojho dňa, no nechal si ma celú. Zostala som len ako prázdna, mŕtva schránka, ktorá mechanicky dýcha, no vnútri už nežije. A potom prišiel môj skrat. Jeden zasraný, nepochopiteľný moment slabosti, kedy som urobila osudnú chybu. Chvíľková neúplnosť v mojom správaní, jedno jediné zlé rozhodnutie, ktoré v sekunde zlomilo krehké, čerstvo utkané puto našej absolútnej úprimnosti. Nebola som dôsledná v tom, čo sme si sľúbili, a táto fatálna chyba ma v konečnom dôsledku stála všetko. Chcela som len na sekundu otestovať hranice, no namiesto toho som odpálila most, ktorý nás spájal. Keď na to prišiel, neplakal. Nenadával, nespustil hysterickú scénu, akú by predviedli iní. His reakcia bola mrazivá, vypočítavá a definitívna – presne v štýle muža, ktorý má nad všetkým vrátane svojich emócií absolútnu kontrolu a zradu zo zásady neodpúšťa. "Zahodila si moju dôveru pre chvíľkový odpad. Želám ti pekný život," znela jeho posledná správa. A potom prišlo bleskové, nekompromisné odstrihnutie. Temnota.

Zostala som sedieť v tme svojho veľkého bytu v centre mesta, s dušou rozprášenou na milión kusov, ktoré už nikto na svete neposkladá. Som zlomená. Nie tak, ako ľudia bežne bývajú po banálnych rozchodoch – toto je definitívna, chirurgicky presná deštrukcia mojej identity. Bez neho som nič, len chladný priestor obklopený štyrmi stenami, z ktorých sála prázdno. Veľké okná prepúšťali len studené, žltkasté svetlo pouličných lámp z rušnej ulice podo mnou. To svetlo kreslilo dlhé, strašidelné tiesne na steny obývačky a zvýrazňovalo moju samotu. Bola som sama. Úplne sama s vedomím, že chlap, ktorý mi mal zviazať zápästia, pritlačiť ma k tomu sklu a vziať si ma s istotou predátora, ma jedným kliknutím vymazal zo svojho vesmíru a nechal ma v tejto vnútornej ničote.
Tento rozchod však vo mne nezanechal len ochromujúcu bolesť. Zanechal vo mne niečo oveľa nebezpečnejšie. Šialenstvo. Surové, koncentrované nadšenie, ktoré ma spaľovalo pri každom pohľade do zrkadla, hoci moje vnútro bolo mŕtve. Pomaly, takmer nepríčetne som si prechádzala prstami po svojich plných krivkách, po bielej koži, a v hlave mi ako zaseknutá platňa duneli jeho slová. Každá jedna veta, ktorú mi napísal. Všetky tie zvrátené, drsné lekcie nadvlády, ktoré pre mňa tak detailne naplánoval. Tie presné scenáre, kde ma bez slova pritlačí k oknu, kde ma schmatne za zápästie bez akéhokoľvek pýtania, kde mi nedovolí dýchať ani plakať, kým mi on sám nedá povolenie.

Chcela som to. Bože, ja som to tak neskutočne chcela. Chcela som každú jednu facku, každé hrubé, sprosté slovo, každé tvrdé, nekompromisné vniknutie, o ktorom sme celé noci snívali v chate. Moje telo pulzovalo divokou túžbou po jeho váhe, po jeho chladnej krutosti, ktorá mala byť mojím jediným skutočným oslobodením z tohto väzenia všednosti. Tá predstava ma privádzala k šialenstvu. Moja kunda bola totálne mokrá, pulzujúca a otvorená len z čistej myšlienky na jeho prítomnosť v mojej spálni, na to, ako by mi ju bez pýtania roztrhal. Predstavovala som si, ako ma tu, uprostred tejto tmavej obývačky, surovo zhodí na brucho. Ako mi zaryje prsty do bedier a jeho veľký tvrdý kokot do mňa vrazí takou silou, až mi zabehne dych. Chcela som cítiť ten tupý, zvierací rytmus, kedy ma jeho masívne telo pribíja k podlahe a jeho tvrdý kokot ma ničí zvnútra, centimeter po centimetri, až kým by som zo seba nedostala nič iné, len bezmocný chrapot. Chcela som ten surový sex, kde ma bičuje slovami, ťahá ma za vlasy a dáva mi pocítiť, že som len jeho nástroj, jeho diera na uvoľnenie. "Milujem ťa, ty hajzel," zašepkala som do prázdnej, tmavej obývačky a nechty sa mi vryli do kože tak silno, až tam zostali biele polmesiace. Vedela som, že tie veci nechcem prežiť s nikým iným. Žiadny úbohý amatér z chatu, žiadny iný chlap na tejto planéte nedokáže nahradiť ten jeho dravý pohľad, z ktorého sa mi v sekunde zastavoval dych. Buď to prežijem s ním, alebo s nikým. Tá bolesť z jeho absencie ma paralyzovala, no vedomie, že moja duša žije a dýcha v ňom, ma držala nad vodou. Bola to moja nová, zničujúca závislosť. Každá spomienka ma ničila, no zároveň ma kŕmila zvláštnou energiou.

Zostala som kľačať pri obrovskom okne, sledovala som autá hlboko podo mnou a čekala som. Odmietala som veriť, že je koniec. Verila som, že ma nenechá len tak voľne dýchať s vedomím, čo som spravila. Že jeho ego mu nedovolí nechať ma odísť bez trestu. Že ma príde potrestať, že si skrátka príde zobrať aj tie posledné zvyšky môjho fyzického tela, keďže to duchovné už dávno nekompromisne vlastní. Predstavovala som si, ako tie dvere znova povolia pod náporom jeho päste, ako vojde do bytu bez pozvania, schmatne ma za zápästie tak silno, až mi prasknú kosti, a premení všetku túto neznesiteľnú neistotu na surovu, tvrdú realitu. Pretože celé moje vnútro už bolo navždy, nezmazateľne označené jeho slovami a moja duša sa už nikdy nevráti domov. Z tohto psychického putá sa nedalo ujsť, ani keď bol celý náš digitálny svet mŕtvy a zablokovaný. Čakala som na jeho verdikt v tme, pripravená na všetko.