Liečba ústami a do hĺbky erotické poviedky

Bol som doma chorý. Nie úplne na umretie, ale presne v tom stave, keď sa ti nič nechce, všetko ťa bolí a ležíš v pyžame celý deň, len občas presunieš telo z postele na gauč.

A tak som mal čas.

Veľa času.

A to znamenalo veľa správ, veľa písania, veľa myšlienok, ktoré by som inak zahnal prácou.

Začalo to nenápadne. Chvíľu sme si písali len tak, potom sme sa začali viac otvárať, posielať si fotky, videá... Všetko sa to stupňovalo. Našla v tom zábavu, ja som to potreboval. Bolo to vzrušujúce, aj keď sme boli od seba.

A potom sa začala pýtať, či môže prísť.

Najprv len zľahka, ako keby to bol len taký nápad. "Možno by som sa zastavila..."

Odmietol som. Bol som doma v pyžame, neupravený, v stave, kedy sa necítiš byť vo forme na návštevu, nieto ešte na niečo viac.

Ale ona sa nevzdávala.

"Aspoň na chvíľu, prídem ťa pomojkať."

"Nie, fakt nevyzerám dobre."

"To je mi jedno. Chcem ťa vidieť."

Znova som odmietol.

A ona to ešte zintenzívnila. Začala mi posielať viac – odvážnejšie správy, pikantnejšie fotky, až som začal cítiť, ako ma jej slová dostávajú do stavu, keď moje vlastné argumenty začínali slabnúť.

"Prosím..."

Toto bol moment, kedy som vedel, že som prehral.

"Fajn, ale len na chvíľu."

Do pol hodiny bola pri dverách. Keď som ich otvoril, stála tam s tým svojím prefíkaným úsmevom, v kabát🡕 e, pod ktorým bolo cítiť, že si dala záležať na tom, čo si oblečie.

"Takže nakoniec si ma pustil dnu," povedala pobavene, keď vošla.

"Si neodbytná," povzdychol som si, sadol si späť na gauč a ona si sadla vedľa mňa.

Naklonila sa ku mne a pohladila ma po tvári. "Si rozkošný, keď si taký bezmocný."

Chcel som niečo povedať, ale ona sa len usmiala a sklonila sa ku mne bližšie. Cítil som jej vôňu, teplo jej tela a spôsob, akým sa na mňa dívala, bol jasný – nechcela ma len pozdraviť.

Pomaly mi prešla prstami po hrudi cez tenké pyžamové tričko.

"Vieš, čo sa mi na tom páči najviac?" spýtala sa ticho.

"Čo?"

"Že si taký... nepripravený. Bezbranný. A ja môžem robiť, čo chcem."

Jej ruka vkĺzla nižšie, priamo medzi moje nohy.

Nedokázal som zareagovať, bol som tak dlho v tom stave "nič sa nedeje", že som si ani nestihol uvedomiť, ako rýchlo sa situácia mení.

Pomaly mi začala rozopínať gombíky na pyžame, perami sa mi obtrela o krk a ruka sa jemne pohybovala tam dole, len letmo, len tak, aby som sa začal chvieť.

"Vieš, že som na teba myslela celé dni?" šepla.

"Naozaj?"

"Áno... písali sme si, posielali sme si veci, ale..." Jej pery sa presunuli na môj hrudník, zatiaľ čo prstami vkĺzla pod tričko. "To mi nestačilo."

Zahryzol som si do pery, keď pevnejšie zovrela to, čo už bolo úplne pripravené.

"Si taký tvrdý..." pošepkala, zatiaľ čo sa posunula nižšie.

Pomaly si rozopla kabát🡕 a ja som konečne videl, čo mala pod ním – čiernu čipkovanú spodnú bielizeň, ktorá bola tak provokatívna, až som skoro zastonal.

"Chcem ťa ochutnať," povedala jednoducho.

A potom kľakla predo mňa.

Ruky mi pevne chytila za stehná a bez váhania si ma vzala do úst.

Sakra...

Bol som tak dlho bez akéhokoľvek dotyku, že ten pocit bol až neskutočne intenzívny.

Jej jazyk bol horúci, pery pevne obopli všetko a jej pohyby boli presne také, ako som si predstavoval počas tých nekonečných nocí, keď sme si o tom písali.

Začala sa pohybovať rýchlejšie, s väčšou intenzitou, občas sa na mňa pozrela zdola, s tými očami, ktoré hovorili jediné: *Máš ma... a ja si ťa vezmem celého.*

Jej vlasy sa rozpustili, padali jej okolo tváre, keď pokračovala stále hlbšie, stále rýchlejšie.

Chytil som ju za zátylok, prešiel prstami po jej pokožke a ona len spokojne zavrčala.

"Si neskutočná..." vydýchol som.

Usmiala sa a pridala na tempe. Cítil som, ako sa mi napína celé telo, ako sa blížim k hranici, za ktorú už nie je cesty späť.

"Urobím ťa tak silno, že na chorobu zabudneš," šepla.

A sakra...

Mal som pocit, že vybuchnem.

Jediným prudkým pohybom som sa prehol, telo sa mi naplo a z úst mi unikol hlboký ston.

Všetko prijala.

A keď skončila, ešte si jazykom prešla po perách, akoby si to vychutnávala.

Zadívala sa na mňa s tým svojím nehanebným úsmevom.

"Myslím, že ti je lepšie."

Lapajúc po dychu som sa uškrnul. "Myslím, že si lepšia ako akýkoľvek liek."

Zasmiala sa, obliekla si kabát🡕 , pohladila ma po tvári a sklonila sa ku mne, aby mi vtisla posledný bozk na pery.

"Oddychuj... nabudúce sa o teba postarám ešte lepšie."

A potom odišla.

A ja som vedel, že táto choroba bola to najlepšie, čo sa mi za posledné týždne stalo.