Keď stíchol svet erotické poviedky

Stála pri bare, drobná a elegantná, akoby nepatrila do tohto priestoru. Jej svetlé vlasy boli stiahnuté dozadu, len zopár prameňov jemne rámovalo tvár s výraznými lícnymi kosťami a jemne hranatou sánkou, čo jej dodávalo zvláštnu prísnosť v kontraste s tichou ženskosťou. Oči mala svetlé, sústredené, no s podtónom nesmelosti – akoby sama sebe neverila, že tam stojí. Že prišla.

Bola ako z iného času – nie výstredná, ale výnimočná. A ja som v tej chvíli prestal registrovať všetko ostatné.

Upravil som si golier svetr🡕 a a uhladil slušné nohavice, ktoré mali pôsobiť uvoľnene, no nie všedne. Zarastená brada ma jemne pichala, keď som sa usmial. Ten pohyb bol prirodzený, takmer starosvetský. Vedomý.

Prešiel som k nej, pokojne, bez nátlaku. Jemne som sa sklonil k jej ruke, ktorú mi podala trochu zaskočená. Pobozkal som ju na chrbát dlane. Ako kedysi. Ako muži, ktorí ešte rozumeli gestám.

"Peter," povedal som ticho.

"Ivana," odvetila. Jej hlas bol nižší, než som čakal – zamatový, pokojný, takmer hypnotický.

Dívali sme sa na seba. Dlho. V tej chvíli mi napadlo: Ako veľmi môžeš túžiť po niekom, koho si ešte nepoznal? A jej pohľad bol ako odpoveď. Aj ako výzva.

Zarezervoval som stôl v malej tichej kaviarni v bočnej uličke. Usadili sme sa v zadnej časti, pod klenbami, kde viseli nízke svetlá a ticho malo takmer posvätný charakter. Objednali sme si len espresso. Nie pre chuť. Pre zámienku.

Najskôr sme hovorili o knihách, o práci, o tom pocite neukotvenia, ktorý nás oboch občas zalomcuje v noci. A potom... rozhovor potichu preskočil na zvedavosť. Na túžby. Na hranice.

"A ty... máš rád, keď ťa niekto vedie?" spýtala sa náhle. Hlasom bez zahanbenia, akoby hovorila o počasí.

Jej pery, úzke a živé, sa jemne pohli, a mne v tej chvíli napadlo všetko iné než slová.

"Len keď verím, že ma zavedie niekam, kam by som sám netrúfol vkročiť," odpovedal som úprimne.

Prečo sa necítim trápne? preblesklo mi hlavou. Prečo je prirodzené jej to povedať?

Naše ruky sa "náhodne" dotýkali. Ale nebolo to náhodné. Naše dlane si pamätali, kde sa majú objaviť. Jej lakte spočinuli na stole, naklonila sa bližšie a šepkala: "Tvoje prsty sú silné. Si ten typ, čo rád drží kontrolu?"

Nepovedal som nič. Chytil som jej zápästie, jemne, bez námahy. Prevrátil som ho dlaňou nahor a pobozkal miesto medzi kĺbmi. Tam, kde pulzuje život.

V tom geste nebolo nič uponáhľané. Iba zvedavosť. A istota, že sa môžeme dotýkať bez slov.

Pod stolom sa jej noha dotkla mojej. Jemne. A zostala tam. Vnímala môj dych, pohľad, nepatrné napätie v ramenách. Oči mala rozžiarené, ale sústredené, akoby sledovala každý môj nádych.

Dotkni sa ma znova, hovorilo jej telo. A moje to urobilo.

Keď sme opustili kaviareň, vzduch bol vlhký a tichý, ako po daždi. Kráčali sme mlčky, bok po boku, a nechávali nohy, nech rozhodnú za nás. Odbočili sme za roh a ocitli sa v úzkej uličke. Lampa tam slabo blikala a na múroch sa držala ťažká para.

Zastavil som sa. "Ivana..." zašepkal som.

Ona len pristúpila bližšie a oprela sa mi o hruď. Ruky mi položila na boky. Nechcela odpovede. Len istotu môjho tela.

Pohladil som ju po zátylku, druhou rukou po chrbte. Naše pery sa stretli – najprv len letmo, skúmavo. Potom s túžbou, ktorá sa už nedala zadržať. Prsty som jej vnoril do vlasov, zatiaľ čo jej dlaň blúdila pod mojím svetr🡕 om.

Natočila sa chrbtom ku mne. Čelo som si oprel o jej krk, dýchal jej vôňu. Ruky mi kĺzali po jej bokoch, stehnách, než som zacítil jemný lem pančúch. Prstami som zavadil o ich kraj a potom o teplú pokožku pod nimi. Cítil som, ako sa napäla. Ale neodtiahla sa. Naopak.

Sklonil som sa k jej uchu a zašepkal: "Chceš, aby som prestal?"

Odpoveďou bolo jej tiché: "Nie."

Rukami som jej prešiel pod kabát🡕 , jemne, s rešpektom, ktorý sa v nej menil na túžbu. Vzdychla. Stisla moje prsty, keď ich pocítila vyššie na stehnách. Pery sme mali vlhké, dych zrýchlený. Jej boky sa jemne pohybovali proti mojej dlani.

"Nikto ma ešte takto nedržal... nikto tak rozhodne," ozývalo sa v nej. "A predsa ma to neláka utiecť. Láka ma... zostať."

Oprela sa o múr, boky jemne vytočila. Dotýkali sme sa ako dvaja, ktorí zabudli na svet. Bez slov. Len v tichu telesných odpovedí.

Neskôr sme sa vydali na cestu k nej. Mlčky, ale s telami, ktoré ešte stále niesli dotyky. Viedla ma úzkymi uličkami. Kľúče jej v ruke cinkali, keď ich vyberala. Vošla, ale nechala dvere otvorené. Stál som na prahu, keď sa ku mne otočila.

Pomaly, so zdržanlivým pohľadom, si roztiahla kabát🡕 a zložila ho z pliec. Pod ním nemala takmer nič – len tenké čierne nohavičky a tielko. Pozeral som na ňu, ohromený tým, ako sa rozhodla nepýtať. Len konať.

Chytila sa opierky kresla. A pred mojím pohľadom si ich pomaly vyzliekla. Prehla boky, stiahla si ich dolu stehnami a nechala padnúť na zem. Bez hanby. Bez výzvy. Len v tichu, ktoré mi povedalo všetko.

Zdvihla ich, zložila do malej štvorcovej hrčky a s istotou mi ich vložila do dlane. Teplé. Vlniace sa ako spomienka.

"To je pre teba," šepla a usmiala sa len očami.

Nezostal som. Ani som nemusel. V tej chvíli bolo všetko povedané. Odprevadil som sa sám a ona za mnou len ticho zatvorila dvere.

Krátko sme sa dívali jeden druhému do očí. Zvnútra i zvonku. A potom... nič. Len vzduch medzi nami. A ticho.

Šiel som domov s jej vôňou na prstoch a kusom látky v dlani – dôkazom, že to, čo sa stalo, nebolo sen. Každý môj krok bol pomalý, premyslený. Znova som cítil jej dych na svojom krku, jej boky proti mne, pery, ktoré sa mi vpili do pamäte.

Chcem ju znova. Nielen telo. Chcem ten moment, keď sa v niekom stratím bez viny. Bez úniku. Bez výhovoriek.

A ona – opretá o dvere, s dlaňou na prsiach, pozerala do priestoru, akoby tam ešte stále stál.

To nebol úlet. To bolo... moje prebudenie.