Duchovné cvičenia erotické poviedky

Predčasom manželku zaujal oznam na nedeľnej omši, že rehoľa Bratov... organizuje obľúbené 3-dňové duchovné cvičenia pre ženy - snúbenice, manželky, slobodné, ale aj vdovy. Dajako som tomu nevenoval pozornosť, ale manželka chcela trošku niečo urobiť pre svoje duchovno, tak sa jej táto myšlienka zapáčila. Počas obeda mi oznámila, že by rada išla, nemal som žiadne výhrady - bolo to len od piatku do nedele, s deťmi som mal aj tak naplánované nejaké aktivity. Navyše nech si trochu oddýchne a načerpá dačo spirituálne.

V posledných júlový piatok ráno som ju odviezol ku kláštoru Bratov..., podľa pokynov si nikto nemal brať mobil, ženy si však aspoň nechala chytré hodinky, aby bola v kontakte hlavne s našimi deťmi, načo dostala kladnú odpoveď, že tie môže mať, ale treba ich používať čo najmenej. Pre bránou sme sa rozlúčili dlhým a vášnivým bozkom. Bola trochu v strese, lebo 3 dni ešte nebola bez detí, ale upokojil som ju, že to zvládneme a ona tiež. A zavolám jej podľa potreby, prípadne keď to budú chcieť deti.

Ešte v ten deň okolo piatej ju deti chceli počuť, tak som jej zavolal. Pravdepodobne bol zlý signál, dlhšie trvalo, kým zdvihla a zle sme jej rozumeli. ,,Zlatko, ako sa máš? Chceme ťa všetci pozdraviť, už teraz nám chýbaš." ,,Ahojte... Môžete mi... zav... ola... ť nesk... ôr?" Deťom som povedal, že mame zavoláme pred spaním. ,,Máte dačo? Tušim počujem, že práve papáš. Večeriate?" Opäť menej zrozumiteľne odpovedala: ,,Presn... Ľub...Vás... Zruší..." posledné slovom však už nedopovedala manželka, ale mužský hlas, isto jeden z pátrov. Pravdepodobne už im hovor počas večere prekážal. S deťmi sme nakoniec skoro zaspali, tak sme jej ani nestihli zavolať. V sobotu som jej zavolal prvýkrát ráno. Signál už bol výborný, rozumel som je všetko.

Ospravedlňovala sa za zrušenie hovoru, ale majú tam určité pravidlá a počas meditácie a cvičení nesmú telefonovať. Majú ich 5-krát za deň, v prípade potreby aj individuálne navyše. V hlase bolo počuť, že si vybrala správne. Bol som rád aj za ňu. Druhýkrát som jej zavolal okolo siedmej večer, poučený z piatka. Opäť ako v piatok, chvíľu trvalo, kým mi zdvihla. ,,Ahoj, ešte by sme ťa chceli všetci počuť?" ,,Ahojjj-te, chlapci... (bolo počuť hlboké dýchanie) ... nevedela som, že mi e(hh)ššte budete volať... (opäť hlboké dýchanie). Trošku som sa preľakol: ,,Všetko v poriadku? Zdravá si?" ,,Án(h)o som, môžem zachvíľu zavol(h)ať?" Otočil som sa k deťom, ktoré sa pri mne hrali a povedal im, že mama zavolá neskôr, pričom som hovor nezrušil. Manželka pravdepodobne tiež zabudla, lebo: ,,Prosím, chvíľu p(h)restaň, l(h)en chvíľku, volá mi muž s deťmi... (Opäť hlboký nádych)... ,,Oohhh, oohhh, nao(hh)zaj, p(h)rosím... Oohh, oohh... B(h)ože, oohh... (rýchle dýchanie a v pozadí akýsi pravidelný rytmický tlapot). Opäť som sa zľakol: ,,Čo sa deje? Naozaj všetko v poriadku?" ,,Kriste, nezložila..." Viac už nebolo počuť, zrušila hovor. Hneď som jej zavolal naspäť, ale nič. Po chvíli mi prišla správa: Všetko je v poriadku, zavolá mi neskôr a všetko vysvetlí. Zavolala okolo deviatej: ,,Ahoj, ešte raz prepáč, nemohla som vtedy. Cvičíme jednu biblickú hru, práve sme mali nejaké repliky. Ešte raz prepáč. Nechceli ma pustiť, kým to nedokončíme." ,,A to si mala čiu repliku?" spýtal som sa. ,,Ktorú teraz myslíš?" odvetila. ,,No s tým Bože?" doplnil som. ,,Veď vravím, že biblické postavy, to bola Mária pod krížom." ,Aháá, a dobre ti ide?" odpovedal som už pokojný. ,,Áno, myslím si, že dobre," dodala manželka. ,,Tak potom super, zajtra teda okolo obeda prídem po teba. Platí?" ,,Áno, platí veľmi sa už na teba a deti teším. Strašne mi chýbate. Ĺúbim vás."

V nedeľu som s radosťou išiel po manželku. Prišiel som do kláštora už pred obedom, ak by náhodou končili skôr. Auto som nechal na parkovisku a išiel som k vstupnej budove. Veľkými drevenými vrátami som sa dostal do vstupnej haly. Ďalej sa už nedalo. Sadol som si na lavičku a pozeral okolo seba. Kamenné múry, lampy, stolík s knihou návštev a hlavne veľká akási mozaika, ktorá zaberala skoro celú stenu. Z malého reproduktora sa ozývali ženské chorály. Zaujala ma však mozaika - bolo to veľa akoby trojlístkov, ktorých farba prechádzala z rôznych odtieňov ružovej, cez odtiene fialovej, niekde aj trošku tmavšie až po bielu. ,,Pochválen buď Ježiš Kristus", znenazdajky ma pozdravil jeden z mníchov. ,,Dobrý deň, teda pochválen," odpovedal som. Mních sa zdvorilo pousmial a pokýval hlavou. ,,Čakáte dakoho?" ,,Áno, manželku, bola tu na duchovných cvičeniach." A ktorá je vaša manželka? opýtal sa ma. ,,C. C." vyjavil som mu. ,,Aha, ešte sa spovedá u pátra A." ,,To je v poriadku, počkám," znova som odpovedal. Chvíľu sme vedľa seba stáli a pozerali na mozaiku. ,,Páči sa vám? Každý trojlístok symbolizuje tri cesty do neba. Sú to tri cesty, ktoré sme vytvorili spolu s účastníčkami našich duchovných cvičení. Jeden trojlístok rovná sa jedna účastníčka." ,,Tak to ste ich mali už dosť?" odpovedal som so záujmom. ,,Áno, okolo 145" ,,A to akože maľovali, či ako?" nedalo mi. Tajomne sa pousmial: ,,Nie, sú to upravené obrázky z našich meditácií, aby to vyznelo surrealisticky a tak." ,,Všimol som si, že všetky sa na seba podobajú len trošku farby sa menia, ale vždy je tam ružová alebo fialová a v strede biela." Znova sa pousmial: ,,Keďže ide o ženské tri cesty k svätosti, alebo ak chcete k duchovnu alebo Bohu, tak to bude vždy podobné. Inak toto je trojlístok vašej manželky. Prekvapila aj samu seba, meditácie ju posunuli do levelov, o ktorých ani netušila, že zvládne. Dokonca včera po polnoci, keď sme mali nočné bdenie, zvládla aj tri cesty naraz. Boli sme na ňu veľmi hrdí." S hrdosťou som stál pred mníchom. Každý muž rád počuje chválu na svoju ženu. Znova som sa pozrel na trojlístok mojej ženy - jeden ružovkastý s bielym stredom, druhý ružovkasto-fialový opäť s bielym stredom a tretí tmavofialový zase s bielym stredom. ,,Aby som bol ešte presnejší, obrázky nekreslili účastníčky, ale vytvorili sme ich z fotografií, ktoré počas meditácií robili pátri. Samozrejme, vaša manželka ich dostane aj spolu s videami na kľúči, aby sa mohla k ním vrátiť. Aj chorál, ktorý počujete, vytvorili naše účastníčky, aby sme však dosiahli výsledný efekt, museli sme zvuky upraviť. Ale opäť chcem pochváliť, že u nás začali spievať aj tie, ktoré vraj nikdy nespievali. Keď sme ich však počuli, tak sme tomu ani neverili." Opäť som hrdo poznamenal: ,,C. veľmi pekne spieva, je aj v chrámovom zbore." Áno, vieme, musí sa najprv uvoľniť a potom to znie nádherne," dodal s úsmevom. ,,Máte pravde, často má trému a trvá jej to, ale potom sa to krásne počúva." Prikývol. Ja som sa započúval znova do chorál a snažil som sa spoznať manželkin hlas. Zrazu som započul iný zvuk, ktorý som si spočiatku neuvedomoval, ale dlhšie už znel, aj pri mojom príchode. Náhle som sa zasmial a povedal: ,,Otče, tuším tu máte mačku alebo mačky, ale tak podobne to znie. Veď viete..." ,,Máme," tiež sa začal smiať, ,,idem sa pozrieť, kde je." Rozlúčil sa so mnou a odišiel.

Po niekoľkých minútach som už ten zvuk nepočul. Asi ju páter odohnal. V potom sa otvorili dvere a vošla konečne manželka. Mala na sebe biele ľanové rúcho, pravdepodobne už nemali väčšie číslo, lebo ho mala tesne na tele. Trošku ma prekvapilo, že nemala nič pod ním - vykreslené veľké fialové dvorce s navretými bradavkami. ,,Ahoj, ty si tu? Ja že budeš v aute?" prekvapene povedala. ,,Hej, čakal som ťa tu, trošku som sa zhováral s jedným pátrom. Veľa mi toho vysvetlil." ,,A, a, aha." ,,A spoveď hotová." ,,Spoveď? Jaj, áno. Môžeme už ísť." ,,A prečo máte vlastne takéto oblečenie, tieto rúcha?" nedalo mi. ,,To tak je na týchto cvičeniach, aby sme boli všetky rovnaké. Navyše moje oblečenie som si zašpinila už v prvý deň." Zrazu sa znova otvorili dvere a stál v nich jeden z mníchov: Pani C., zoberte si ešte tento ručník, na sedadlo a tak." Videl som, ako sa manželka zapýrila a podišla si zobrať ručník. Asi jej bolo nepríjemné, že si ho musí zobrať. ,,Pardón, dobrý deň. Vy ste asi manžel. Ja som A." ,,Áno, som, dobrý deň," odpovedal som. ,,Tak vás žehnám aj vašu krásnu rodinu. Azda nás ešte manželka niekedy navštívi." A požehnal nás. ,,Ak bude chcieť, nie je problém. Že?" dodal som. ,,Uvidíme," s červeňou na tvári odpovedala. ,,Čítal som na výveske, že každý mesiac sa to koná, tak v auguste by pokojne mohla prísť, ak bude chcieť," povedal som. ,,No vidíš, pardón vidíte," povedal, ,,manželka veľmi chce ísť aj v auguste, len sa bála, či to ešte znova zvládnete?" ,,Samozrejme, budem rád, ak ju to napĺňa. Tak zbohom teda" ,,Zbohom, a my sa zase stretneme o mesiac," povedal mních, pričom manželka sklopila zrak. Potom sme vyšli von a šli smerom k parkovisku, išla rýchlo pred mnou, akoby sa ponáhľala čím skôr do auta. Nechcel som ju zbytočne znervózňovať, a tak som išiel za ňou Náhle zastala, zohla sa a ručníkom si utrela vnútorné strany stehien. Či zabudla, alebo v dôsledku celkového vzrušenia, si neuvedomila, že nemá dole nič. Rozbehol som sa k nej a po pár sekundách som bol pri nej. ,,C., ty nemáš ani...?" nedopovedal som. Zrak mi padol na jej dve posvätné dierky, z ktorý pulzujúco stekalo... ,,C, ty si... Prosím, nie?" s plačom k nej. Strhla sa a postavila: ,,R., ježiši, neblázni. Čo akože?" povedala a chytila mi hlavu do rúk a začala bozkávať ,,Milujem ťa najviac na svete, nie je to tak, ako si myslíš, chcela som ti to vysvetliť. Ochorela som v tomto kláštore, musela som sa liečiť, dostávala som rôzne mastičky a olejčeky. Aj teraz užívam ich. Ak chceš, jedna pani, čo bola na izbe vedľa, ti to dosvedčí. Preto som ani tak často nevolala. Láska, čo si to zase namýšľaš. Sľúbili sme si pred Bohom vernosť a poznáš ma predsa..." Upokojil som sa. ,,Áno, asi som si len dačo myslel, aj ja ťa veľmi ľúbim." Ruka v ruke sme prišli k autu a vybrali sa domov, do nášho hniezdočka lásky, pokoja a šťastia.