Dom na kopci erotické poviedky

Jar na severe Slovenska nikam neponáhľa. Prichádza pomaly, sneh sa stráca v nerovných ostrovčekoch, rieka hučí z roztopeného ľadu a kopce sa farbia do zelena pod poslednou kôrkou mrazu. Z terasy reštaurácie, kde som pracovala, stál Oravský hrad nad nami ako kamenná koruna. Obloha bývala často sivá, vzduch voňal po mokrej zemi.

Vtedy som si ho prvýkrát všimla.

Vošiel ticho, nikdy nezaváhal pri dverách. Nevyzeral ako turista – žiadny fotoaparát, žiadne blúdenie pohľadom. Jeho oči prebehli po miestnosti spôsobom, ktorý ma prinútil stáť vzpriamenejšie, bez toho, aby som vedela prečo. Stredne dlhé hnedé vlasy, uhladené nabok, hustá brada s dvoma tenkými sivými pramienkami, široké ramená pod obyčajnou košeľou. Vyzeral ako muž, ktorý by dokázal zdvihnúť ťažký trám bez námahy.

A málokedy sa usmieval. Nie z hnevu alebo pýchy, ale z pokojnej, uzavretej energie, ktorá pôsobila... pevne. Keď sa usmial – len mierne – rozžiarilo mu to celú tvár, ako keď sa cez ťažké mraky prederie ranné slnko.

Týždne sedel sám, jedol bez okázalostí, zaplatil, odišiel. Jeho spôsoby boli dokonalé, ale nie nacvičené. Neflirtoval. Nezdržiaval sa. A predsa som si vždy všimla vôňu pilín na ňom, jemný náznak mydla pod tým, pevnosť jeho postoja.

Časť 2 – Príťažlivosť

Jedného večera na začiatku leta prišiel k pultu namiesto toho, aby si sadol.
"So sebou, prosím," povedal pomalou, starostlivou slovenčinou.

Zabalila som objednávku, úhľadne preložila horný okraj tašky a podala mu ju. Keď som zdvihla oči, uvedomila som si, aký je vysoký – vyšší než ktokoľvek v dedine, výška, ktorú cítite skôr, než ju zmeriate. Žalúdok sa mi obrátil. Usmiala som sa príliš rýchlo, príliš jasne, a hneď som to oľutovala.

Potom sa usmial on. Malý, kontrolovaný, a predsa taký teplý, že ma bodlo pri srdci.
"Ďakujem," povedal. "Thank you."

V tú noc som nemohla spať. Predstavovala som si ho v jeho starom dome – tom, čo stojí v polovičke kopca, so šikmými okenicami. Videla som ho pracovať v tlmenom svetle, ruky zodraté od nástrojov, vôňa smrekových pilín okolo neho.

Odvtedy som si začala všímať maličkosti. Vždy si vybral stôl s výhľadom na dvere. Keď som hovorila, počúval naozaj. A aj keď bola reštaurácia plná, jeho prítomnosť pôsobila ako stred gravitácie.

Raz, keď bolo prázdno, dojedol, položil pohár a pokynul mi prstom. Nie naliehavo. Nebola to prosba, ale tiché privolanie.
"Prejdi sa so mnou," povedal.

Zložila som zásteru a šla. Kráčali sme popri rieke bez slov. Občas položil ruku na spodok môjho chrbta, aby ma jemne nasmeroval – nie tlačil, len upravil moju dráhu, ako sa dvere upravia, aby sa zavreli presne. Keď sme sa zastavili pod tieňom hradu, dýchala som plytko a nevedela, či je to z chôdze alebo z jeho blízkosti.

"Nestrácaj čas s mužmi, ktorí si tvoju pozornosť nezaslúžia," povedal a pozrel sa mi do očí.

Prikývla som. Nepýtala som sa, koho myslí. Už som vedela, že poslúchnem.

Časť 3 – Privlastnenie

Prvýkrát sa ma dotkol zámerne o týždeň neskôr. V reštaurácii bol ruch, niesla som tácku okolo jeho stola, keď mi chytil zápästie. Nie silno – ale s takou presnosťou, že som sa musela zastaviť.

"Zostaň chvíľu," povedal.

Položila som tácku. Otočil moju ruku dlaňou hore, palcom mi jemne zatlačil do stredu, akoby cítil tep. Pozeral mi do očí. Potom:
"Príď dnes večer do domu, keď skončíš."

Nepovedal prečo. Nemusel.

V ten večer som vystúpila na kopec. Jeho dom voňal po dreve a po niečom tmavšom – po vôni miesta, ktoré sa stavia od základov. Otvoril dvere bez slova a ustúpil, aby som vošla.

V kuchyni stála pripravená jediná stolička. Ukázal na ňu. Sadla som si. Vzal mi vlasy do rúk, uhladil ich a zviazal koženou šnúrkou.
"Keď si so mnou," povedal, "chcem vidieť tvoju tvár jasne."

Hrudník sa mi stiahol pocitom, ktorý bol ako odovzdanie sa.

Keď ma pobozkal, bolo to pomalé, ale neústupné, jeho ruka pevná na zátylku. Každý kúsok môjho tela chápal to, čo moja myseľ ešte nenazvala: patrím mu, a ten pocit prináša úľavu.

Časť 4 – Obojok

Začalo sa to malými pravidlami. Nerozprávala som sa v prítomnosti iných mužov bez jeho dovolenia. Povedala som mu, kam idem, aj keď to bolo len na trh. V dome mi zapol kožený obojok – čierny, jednoduchý, s oceľovým krúžkom vpredu.

"Toto budeš nosiť tu," povedal. "Vonku toto."
Podržal strieborný náhrdelník – jemný, krásny. "Len ty a ja budeme vedieť, že znamenajú to isté."

Každé ráno, keď som si ho zapla, pocítila som tichú, hlbokú istotu. Nebola to ozdoba. Bola to pripomienka: som jeho majetok, jeho zodpovednosť, jeho na ochranu a velenie.

Varila som mu, upratovala, kľačala vedľa jeho stoličky večer, keď pracoval rukami. Niekedy mi položil dlaň na hlavu, prsty mi prešli cez vlasy v tichom uznaní.

Áno, boli aj chvíle vášnivé a telesné, ale najväčšia blízkosť bola v rytme každodenného života podľa jeho pravidiel. V tom, že som nemusela hádať, na čom som. Že jeho slovo bolo posledné. Že moje miesto bolo presne tam, kde ma postavil.

Epilóg – Šťastie v službe

Letná noc, mesiace po tej prvej objednávke so sebou. Sedeli sme vonku, slnko sa strácalo za hradom. Ležala som mu pri nohách, hlavu na jeho kolene, obojok teplý na koži. V rukách mal nôž a drevo, počula som tiché škrabanie čepele, cítila pohyb jeho stehna pod lícom.

"Dobre si to zvládla," povedal.

Tieto slová ma naplnili uspokojením tak hlbokým, až to bolelo. Pozrela som na neho, a on sa usmial – tým vzácnym, meniacim úsmevom – a dlaňou mi prešiel po líci.

Vtedy som vedela, že nechcem nič iné. Nie slobodu, ako o nej hovoria ľudia. Nie rovnosť, ako ju kážu cudzinci. To, čo som mala, bolo lepšie – miesto, zmysel a muža, ktorého kontrola bola ako najbezpečnejší dom, aký som si vedela predstaviť.

A v tom tichu, s hradom nad nami a jeho rukou na mojej tvári, som to cítila úplne: patrím mu, a som šťastná.