Cyklo, slnko a trocha odvahy erotické poviedky

Na výlete sme sa zasmiali hádam na všetkom — na kopci, ktorý "určite nebol taký strmý", aj na tom, že som si skoro zlomil nohu, keď som sa snažil pôsobiť športovo.
Ona sa len uškrnula: "Vidíš, hovorila som, že tempo určujem ja."

Jazdili sme už párkrát, no tento výlet bol iný. Vo vzduchu bolo niečo, čo sa nedalo pomenovať — také to chvenie, ktoré vzniká, keď sa dvaja ľudia cítia príliš dobre v spoločnosti toho druhého.

Dorazili sme k jazeru. Nikde nikto. Len my, ticho lesa a teplo, ktoré sa lepilo na pokožku.
"Myslím, že sme tu sami," povedala a položila bicykel do trávy.
"Vyzerá to tak...," odvetil som, "takže čo teraz?"
"Teraz?" pousmiala sa. "Teraz sa konečne prestaneme potiť v oblečení."

Vyslovila to s takou ľahkosťou, že som sa nezmohol na odpoveď. Len som sledoval, ako si rozopína cyklodres a smiechom prelomila ticho:
"No čo? Veď si spomínal, že si za naturistické výlety."

Tak som sa len zhlboka nadýchol a povedal: "A kto som ja, aby som ti odporoval?"

O pár minút sme sedeli na brehu, nahí, len s uterákmi pod sebou. Slnko nám sušilo kožu a voda lákala.
Rozprávali sme sa o všetkom aj o ničom. O tom, ako by bolo fajn spať pod hviezdami, o tom, že nahota je vlastne len iná forma slobody.
Občas sa naše ramená dotkli. A každý ten malý dotyk vo mne zanechal stopu, akoby mi niekto prepísal tep.

"Vieš, čo mám na tebe najradšej?" spýtala sa, keď sme sa zvalili do trávy vedľa seba.
"Že som taký vtipný?" hádal som.
"Nie," zasmiala sa. "Že sa tváriš, akoby ťa tie dotyky nerozrušovali."

Otočila sa ku mne a jej vlasy mi prešli po ramene. V tej chvíli bolo ťažké sústrediť sa na čokoľvek iné než na to, ako blízko je.
Naše pohľady sa stretli — také tie pohľady, po ktorých už netreba nič hovoriť.

"Máš pravdu," priznal som ticho. "Rozrušujú ma."
"Tak to aspoň nepredstieraj," zašepkala.

Zasmiali sme sa, no smiech sa pomaly zmenil na ticho. Na to ticho, v ktorom počuť len dych.
Jej ruka sa dotkla mojej. A už sa neodtiahla.

Svet okolo akoby zmĺkol. Stromy, voda, vietor – všetko na chvíľu len sledovalo, ako sa dva svety, dve nahé telá, ktoré sa celý deň pohrávali so svojou blízkosťou, konečne prestali hrať na nezainteresovaných.

A tam, v tom okamihu, keď sa naše dychy spojili, sa príroda akoby usmiala.