Cintorín erotické poviedky

Vzduch bol ostrý a chutil po zhorenom knôte. Cintorín nebol miestom ticha, bol to jeden veľký, hlučný bizár. Staré ženy v prešívaných kabátoch sa prekrikovali cez hroby, akoby scrollovali v reálnom čase. Kto koho podviedol, komu vyoperovali žlčník a kto sa tento rok už nedožil výpredaja v akciovom letáku. Používali smrť iných ako filter, cez ktorý sa snažili presvedčiť samy seba, že sú ešte stále v hre. Modrý palec nahradili zapáleným kahancom, ale ten lajk tam bol cítiť v každom "počuli ste, že ten z tretieho vchodu ju už opustil ?"

A potom tu bola ona. Čierna vdova, ktorá do tohto geriatrického prostredia nepasovala.
Stála tam v úzkom vlnenom kabáte, ktorý kopíroval krivky, čo nemali patriť cintorínu. Pod ním mala čiernu hodvábnu bielizeň. Tú istú, čo mal rád. Chlad jej zaliezal pod sukňu, dráždil jej stehná, na ktorých ešte stále cítila fantómovú váhu jeho dlaní. Pre ostatných to bol len ďalší hrob s drahým náhrobkom, pre ňu to bol pamätník na tie najlepšie orgazmy jej života.
Zatvorila oči a vôňa parafínu sa zmenila na vôňu jeho drahého parfému a vianočnej borovice. Minulý december. Vonku padal sneh a on ju vzal do toho hotela v horách, zatiaľ čo doma nahlásil "neodkladné pracovné stretnutie". Manželka doma balila darčeky, ktoré už dávno nič neznamenali, a on zatiaľ s precíznosťou architekta preskúmaval každý milimeter jej tela.

Spomínala na to, ako ju miloval lízať. Dlho, sústredene, až kým sa neroztiekla na tých bielych hotelových plachtách. Nebol to len sex, bola to jeho vzbura proti nudnému životu bez chuti. A ona mu vždy chutila a voňala, nevedel sa jej nabažiť. Rozmaznával ju tak, ako sa to nerobí žene, ktorú máš len na jednu noc. Robil to muž, ktorý sa zúfalo potreboval cítiť nažive.
"Milujem ťa," šepkal jej vtedy do vlhkej pokožky a ona mu verila. Nechcela mu rozbiť rodinu, nechcela tie drámy z kuchyne. Chcela len jeho a ten pocit, že svet je v poriadku, keď je v nej. Zamilovala sa proti všetkým pravidlám, ktoré teraz tie ženy v pozadí tak ochotne preberali.
Cítila, ako jej medzi nohami pod čiernou čipkou začína byť teplo, napriek mrazu. Jej vlastná vlhkosť ju začala chladiť na stehnách, surová a prítomná pripomienka toho, že ona tu ešte je, zatiaľ čo on už len podlieha chémii rozkladu.

Otvorila oči. Suseda od vedľajšieho hrobu na ňu vrhla podozrievavý pohľad.
"Bol to dobrý človek, že?" opýtala sa starena s tvárou ako vylisovaná krížovka.
"Bol najlepší," odvetila vdova a v hlave mala obraz jeho tváre medzi jej nohami.
Narovnala si kabát a pocítila ten známy kŕč v podbrušku. Život je hriešny, surový a krátky. A tí, čo ho len prežívajú v tieni náhrobkov, o tom nevedia vôbec nič.