Zvádzaná v boji erotické poviedky

Vietor sa opieral do krídel lietadla, keď som sa prvýkrát v živote blížila k Japonsku. Sedela som pri okne, prsty jemne zovreté okolo pohára s vodou, zatiaľ čo moja myseľ bola ďaleko – v tienistých uličkách Okinawy, na drevených podlahách tradičných dódžó, medzi tajomnými legendami, ktoré ma sem priviedli.

Hľadala som poslednú, stratenú katu Gosoku-Ryu. Kata, ktorú vraj nikto na svete už neovládal. Nikto, až na jedinú osobu – tajomnú Lady-Ryu.

Keď lietadlo dosadlo na pristávaciu dráhu, cítila som v hrudi zvláštnu zmes vzrušenia a nepokoja. Noc už padla na mesto a letisková hala bola chladná, osvetlená ostrým svetlom neónových tabúľ. Prevzala som si kufor, zapla kabát🡕 a vyšla von. Taxík ma odviezol cez úzke uličky starého mesta až k malému, no elegantnému hotelu s výhľadom na more.

Okinawa bola úplne iná, než som si predstavovala. Vzduch bol vlhký, cítila som v ňom soľ a vzdialenú vôňu sakury. Mestské svetlá odrážali tiene po starnúcich budovách a vzdialený zvuk šintó chrámových zvonov mi pripomínal, že tu, v tomto svete, ešte stále existovali tajomstvá. Tajomstvá, ktoré som mala odhaliť.

Ráno som sa zobudila ešte pred svitaním. Oblečená v jednoduchom kimone som prešla chodbou hotela a vyšla na balkón. Dole sa pomaly začínal nový deň – pouliční predavači rozkladali svoje stánky, starý majster Tai-Chi cvičil v parku a v diaľke sa rozprestieralo more, nekonečné ako moja túžba objaviť pravdu.

Cesta k dódžó viedla úzkymi uličkami, popri malých drevených domčekoch, ktorých papierové steny sa jemne pohybovali vo vetre. Keď som konečne dorazila, cítila som dušu tej starej budovy. Predo mnou stála starobylá drevená budova s kamennou strechou. Nad vchodom visel kaligrafický nápis – " Cesta bojovníka je cestou mysle. "

Vo vnútri panovalo ticho. Tréningová hala mala drevenú podlahu vyleštenú rokmi cvičení a v strede miestnosti, oproti mne, stál muž – starý majster s prenikavými očami.

" Hľadáš niečo, čo sa stratilo." - prehovoril bez úvodu, akoby presne vedel, prečo som prišla.

Mierne som sa uklonila. - " Hľadám poslednú katu Gosoku-Ryu. Chcem sa ju naučiť. "

Majster si ma chvíľu premeriaval. Potom sa pomaly otočil, prešiel k drevenej poličke a vytiahol starý zvitok. Rozvinul ho na stole predo mnou.

" Táto kata nie je pre hocikoho. " - povedal ticho. - " Pozná ju len jediná osoba. Lady-Ryu. "

Pri tých slovách mi telom prešiel zvláštny chlad. Ten názov... už som ho počula. Mýtus, legenda. Tajomná bojovníčka, ktorá sa nikdy neukázala na verejnosti, ktorej meno sa šepkalo iba medzi najskúsenejšími bojovníkmi.

" Ako ju nájdem? " – pýtam sa starého muža, nedočkavo.

Majster mi venoval dlhý, prísny pohľad. - " Ak si pripravená prijať pravdu, cestu ti ukáže ona sama. "

Prikývla som, aj keď som netušila, čo to znamená. No vedela som jedno – bez ohľadu na to, kam ma táto cesta povedie, pôjdem ďalej.

Kaštieľ Lady-Ryu bol ukrytý hlboko v horách. Cesta k nemu viedla cez hustý bambusový les, kde svetlo prechádzalo len v úzkych lúčoch. Vzduch bol vlhký, prenikavo sladký po sakurách, ktoré sa jemne chveli vo vetre.

Keď sa konečne predo mnou objavil kamenný most vedúci k obrovskej bráne, mala som pocit, že som na správnom mieste.

Dvere boli pootvorené.

Vietor sa oprel do môjho kimona🡕 , nežne sa obtrel o moju pokožku a pripomenul mi, že som len krok od niečoho neznámeho. Niečoho, čo som chcela. Niečoho, čo ma priťahovalo oveľa viac, než som si bola ochotná priznať.

Vošla som dnu.

Záhrada bola zahalená do mäkkého súmraku. Kamenné lampáše vrhali dlhé tiene na starú dlažbu, kde bol ešte stále cítiť chlad večera. Počula som len vietor v korunách sakúr. A potom...

Zbadala som ju.

Stála na kamennom schodisku, v hlbokom tieni, zahalená v tmavom kimone, ktoré sa zdalo byť takmer súčasťou noci. Vlasy mala stiahnuté do pevného uzla, ale niekoľko neposlušných pramienkov jej skĺzlo na líce. Oči mala čierne ako polnočné more. Jej pery... jemne pootvorené, ako by sa chystala prehovoriť, no neurobila to.

Len sa na mňa dívala.

Zadrhla som dych.

Tá žena...

Bola nádherná.

Ale bolo v nej niečo viac. Niečo nebezpečné.

Niečo, čo mi rozbúchalo srdce nielen zo strachu, ale aj z túžby.

Svetlo z lampášov sa odrážalo na jej lícnych kostiach, na hladkej pokožke jej krku. Stála tam absolútne pokojná, sebavedomá, ako tieňová bytosť, ktorá ovláda svetlo aj tmu.

Lady-Ryu sa konečne pohla.

Pomaličky, ako keď sa plameň dotýka kože. Každý jej krok bol zámerný, precízny, dráždivo pomalý. Jej pohyb bol čistá elegancia, čistá sila, čisté ovládanie.

Pristúpila bližšie.

Zastavila sa tesne predo mnou. Príliš blízko.

Vôňa jej parfumu ma obklopila – jemná, exotická, teplá ako japonský čaj s náznakom korenia.

V očiach mala temnú hĺbku, ktorú som nedokázala prečítať. Bol to pohľad, ktorý poznal pravdu ešte predtým, než som si ju bola schopná priznať sama.

" Prišla si kvôli poslednej kate. " - prehovorila konečne. Jej hlas bol jemný, no nesmierne prenikavý. Prerýval ticho ako čepeľ.

Hlas, ktorý neprikazoval. Hlas, ktorý požadoval podriadenie.

Prehltla som.

Jej pohľad prechádzal po mojej tvári, po mojich perách... potom nižšie.

" Ale si si istá, že ju zvládneš? " - šepot, no prešiel mojím telom ako úder.

Lady-Ryu sa naklonila o kúsok bližšie.

Jej pery boli teraz len niekoľko centimetrov od mojich.

Zacítila som jej dych na pokožke.

Zhlboka som sa nadýchla. - " Som pripravená skúsiť to. "

Lady-Ryu sa tajomne usmiala. Zahralo sa mi to v bruchu ako tlmený výbuch.

Pomaličky zdvihla ruku – prsty natiahnuté, pevné, presné – a na okamih sa takmer dotkla môjho líca.

Takmer.

No nedotkla sa ma.

Len nechala tú chvíľu visieť vo vzduchu, kým sa otočila a vykročila späť do tieňa.

" Uvidíme. " - prehodila cez plece.

Nezostávalo mi nič iné, len ísť za ňou.

Ticho medzi nami bolo také hutné, že som cítila jeho váhu na koži. Vietor v záhrade ustal. Listy sakúr sa ani nepohli, akoby aj ony vedeli, že toto nie je obyčajný okamih.

Lady-Ryu kráčala pomaly, jej čierne kimono🡕 sa pohybovalo len v náznakoch, ako tiene v hmle.

Neponáhľala sa. Ona nikdy nemusela.

Jej oči sa na mňa upierali s pohľadom, ktorý videl viac, než som chcela ukázať. Akoby ma čítala. Akoby už dávno poznala odpovede na otázky, ktoré som sa ani neodvážila vysloviť.

Zastala len kúsok odo mňa.

" Nepoučím ťa! " - povedala ticho.

Jej slová sa vryli hlboko.

Napla som sa. - " Čože? "

Lady-Ryu neodpovedala hneď. Nechala ticho pôsobiť, nechala, aby sa moje vlastné pochybnosti vynorili a začali hlodať moju myseľ.

" Nie si pripravená. " - prehovorila konečne.

Jemný vietor sa znovu zdvihol, pohol pramienkom vlasov, ktorý jej vykĺzol zo zložitého uzla. Bolo v nej niečo nesmierne elegantné, precízne, dokonalé.

" Ako to môžete vedieť? " - spýtala som sa, snažiac sa ovládať svoj hlas.

Lady-Ryu sa mierne pousmiala. Nebola to však výhra ani úľava – skôr pohľad predátora, ktorý vidí korisť bojovať v pasci.

" Vidím to. " - nič viac.

" Dajte mi šancu. " - naliehala som.

Mlčala.

" Dovoľte mi dokázať, že som pripravená. " – ozvala som sa smrteľne vážne.

Chvíľu sa na mňa len dívala, akoby zvažovala niečo, čo vedela už dávno. Potom naklonila hlavu na stranu, oči jej zjemneli.

" Tak teda... ukáž mi to. " – pokojne.

Nadýchla som sa, netušiac, čo odo mňa bude žiadať.

A potom to povedala.

" Pobozkaj ma. " – sebaisto.

Srdce mi vynechalo úder.

Lady-Ryu ma sledovala s absolútnym pokojom. Nebola v tom provokácia, nebolo to ani pozvanie. Bol to príkaz.

Prikázala mi ju pobozkať.

Stála som tam, neschopná pohybu, s očami upretými na jej pery. Jemné, ružové, lesklé. Príliš blízko.

" Ale... " – ani neviem čo som chcela povedať.

" Čas sa kráti. " - prerušila ma ticho.

Moje telo reagovalo skôr, než sa moja myseľ rozhodla.

Pomaličky som zdvihla ruku, končekmi prstov sa dotkla jej ramena. Cítila som cez látku jemné napätie svalov – bolo v nej niečo tvrdé, ale zároveň nebezpečne ženské.

Posunula som sa bližšie.

Teplo jej tela bolo ako magnet.

Lady-Ryu neurobila nič, len čakala. Dovolila mi, aby som sa rozhodla. Dovolila mi podvoliť sa sama.

Nádych. Výdych.

Jemne som sa naklonila, zatvorila oči... a potom sa moje pery dotkli jej.

Mäkké. Hladké. Vône čaju, kvetov a niečoho hlbšieho – niečoho, čo som nedokázala pomenovať.

Neodpovedala hneď.

Nechala ma tam – v tom dotyku, v tej neistote, v tom očakávaní, ktoré mi napínalo celé telo.

A potom... jej pery sa pohli.

Nežne, pomaly, ale s precíznou istotou.

Moje prsty sa zaryli do jej rukávu.

Keď sa odtiahla, nechala za sebou prázdno, ktoré ma zasiahlo hlbšie, než som čakala.

Jemne sa usmiala. - " Teraz môžeme začať. "

Prešli sme do vnútra kaštieľa. Lady-Ryu kráčala mlčky, ja som ju nasledovala. Každý jej krok bol tichý, presný, hladký ako pohyb čepele.

Prišli sme do miestnosti osvetlenej len jemným svetlom sviečok.

Lady-Ryu sa otočila ku mne. - " Chceš sa naučiť tajnú katu? "

Prikývla som.

" Budem ťa učiť. " - povedala pomaly, - " ak mi prinesieš... Dōjigiri. "

Vzduch v miestnosti akoby ochladol.

Dōjigiri.

Jeden z najlegendárnejších mečov v celej histórii Japonska. Meč, ktorým bol zabitý démon Shuten-dōji – najnebezpečnejší, ktorý kedy existoval.

Meč, ktorý bol považovaný za dokonalý.

Meč, ktorý zmizol.

Pozrela som na ňu v šoku. " To nie je možné... Dōjigiri patrí medzi poklady Japonska. Je zamknutý v zbierkach, nemožno sa k nemu dostať. "

Lady-Ryu sa usmiala tým svojím pokojne krutým úsmevom.

" Potom to nebude jednoduché, však? " - Ticho.

Napla som čeľusť. Toto nebola len výzva – bolo to viac. Bolo to jej spôsob, ako ma prinútiť urobiť nemožné. A ona vedela, že som už teraz prepadla jej hre.

" Takže... ak chcem, aby ste ma učili, musím vám priniesť Dōjigiri? " – a sklonila som zrak.

" Presne tak. " – šepotom.

Zadívala som sa na sviečky tancujúce v tme. V tej chvíli som vedela, že sa púšťam do niečoho, čo ma môže úplne pohltiť.

A možno to bol presne ten dôvod, prečo som prikývla.

Pozrela som na ňu s odhodlaním. Bola som pripravená nájsť ten meč.

Dōjigiri...

Slávna čepeľ, ktorá preťala krk démona Shuten-dōjiho. Meč, ktorý bol odvekým symbolom moci, cti a smrti.

Nezáležalo na tom, aké nemožné sa to zdalo – ak to znamenalo, že sa naučím poslednú tajnú katu, urobím všetko.

" Kde ho nájdem? " - opýtala som sa.

Lady-Ryu na mňa uprela pohľad, akoby sa ma snažila prečítať do posledného detailu. Ale nič nehovorila.

Napätie medzi nami bolo tak husté, že by sa dalo krájať.

" Ako sa k nemu dostanem? " - naliehala som.

Jej pery sa mierne pohli, akoby sa chystala odpovedať...

Ale neurobila to.

Otočila sa. A bez jediného slova odišla.

Stála som tam, úplne stratená.

Mysľou mi vírilo tisíc otázok. Odmietla mi pomôcť? Bol to len žart? Alebo ma skúšala?

Čo ak bol celý tento výcvik len klamstvo?

Počula som jej kroky miznúť v tme.

A potom sa vo mne niečo zlomilo.

Meč nikdy nenájdem.

Nikdy sa k nemu nedostanem.

Celý môj výlet sem bol len ilúzia, naivná predstava, že som schopná dotknúť sa tajomstva, ktoré mi nikdy nepatrilo.

V hrdle mi horelo. Možno som urobila chybu, keď som sem prišla.

Možno by som sa mala vrátiť domov. Plakať sa mi chcelo!

Otočila som sa smerom k dverám, v duchu už videla lístok na lietadlo, hotelovú izbu, kufor, ktorý si zbalím... Ako som mohla byt taká naivná! Ja, Steffanie prídem do Japonska a tu sa chcem učiť. Jasné, robia si tu žarty zo mňa. Idem domov!

A práve v tej chvíli sa Lady-Ryu zastavila.

Nevidela som jej tvár – len jej chrbát zahalený v kimone.

Ale keď prehovorila, jej hlas prešiel miestnosťou ako hladká čepeľ - " Nestrácaj nádej. Tvoja cesta sa len začína. Chod a prenes mi tú katanu. "

Zalapala som po dychu.

Ako vedela, čo si myslím?

Ale ona sa už znova pohla, a za sekundu už ju nebolo.

Tentoraz som ju nenasledovala.

O niekoľko hodín neskôr som kráčala úzkymi uličkami starého mesta.

Vietor voňal po mori a nočné svetlá osvetľovali dlažbu v jemných odrazoch.

Nevedela som, kde začať.

Dōjigiri nebol obyčajný meč. Bol uložený v zbierkach, pod zámkom, chránený ako poklad. Ale nikto nevie kde.

Ale ak bol taký nedostupný, prečo mi ho Lady-Ryu prikázala nájsť?

Bolo to len ďalšie cvičenie mysle?

Alebo niekde v tomto meste skutočne existovala stopa, ktorú som mala odhaliť?

Hlavou mi bežali všetky legendy, ktoré som kedy o Dōjigiri počula.

Bol to meč, ktorý sa nedal vlastniť.

Každý, kto sa o to pokúsil, skončil nešťastne.

Nie preto, že by bol prekliaty. Ale preto, že patril len tomu, kto bol hodný ho držať.

Cítila som, ako sa mi do mysle vkráda neznámy pocit.

Bola to fascinácia. Alebo posadnutosť?

Lady-Ryu vedela, že teraz už nemám na výber.

Musím ho nájsť.

Alebo sa nikdy nevrátim.

Noc v Okinawských uličkách bola pokojná, ale môj vnútorný nepokoj sa stále prehlboval.

Potrebovala som odpovede.

A tak som sa na druhý deň vrátila späť do dódžó.

Majster ma už čakal.

Sedel v tureckom sede na tatami, jeho staré kimono🡕 vyzeralo obnosene, no čisté.

Jeho pohľad bol prenikavý, no zároveň pokojný.

" Opäť si tu. " - skonštatoval.

" Potrebujem radu. " - priznala som.

Nič nehovoril, len jemne prikývol a pohybom ruky mi naznačil, aby som sa posadila oproti nemu.

" Hľadáš odpovede. " - povedal pomaly. - " Ale otázka znie – si pripravená ich počuť? "

Mierne som sa zamračila. Prečo vždy hovoril tak záhadne?

" Ak nebudem hľadať odpovede, ako sa k nim dostanem? " - spýtala som sa.

Majster sa pousmial, ale v jeho očiach bolo niečo nekompromisné.

" To je otázka netrpezlivého človeka" - odvetil.

Mlčala som.

" Gosoku-Ryu je cesta. " - pokračoval. - " Nie je to len bojové umenie. Nie je to len o sile. Je to o vytrvalosti. "

Sklonil hlavu a jemne si uhladil záhyby kimona🡕 .

" Vieš, čo znamená Gosoku? " – pýta sa pokojným úsmevom.

" Tvrdá rýchlosť. " - odpovedala som automaticky.

Majster prikývol.

" Tvrdosť a rýchlosť nie sú len fyzické vlastnosti. " - pokračoval. - " Sú to princípy mysle. Tvrdosť znamená nepodľahnúť pochybnostiam. Rýchlosť znamená vedieť konať v pravý čas. Ale obe sú zbytočné bez vytrvalosti. "

Zadíval sa na mňa s takou intenzitou, že som sa nedokázala pohnúť.

" Povedz mi, Steffanie... Koľko bojovníkov prehralo nie preto, že boli slabší, ale preto, že vzdali svoj boj príliš skoro? " – a napravil si kimono🡕 .

Nedokázala som odpovedať.

" Najsilnejší bojovník nie je ten, kto nikdy nepadne. " - povedal pomaly. - " Ale ten, kto vždy vstane. "

Vzduch v miestnosti bol ťažký.

Cítila som, ako mi jeho slová prenikajú do mysle, hlboko, tam, kde sa ukrývali moje pochybnosti.

Majster si prekrížil nohy a zatvoril oči.

" Dnes nebudeš bojovať fyzicky. " - povedal. - " Budeš bojovať so svojou mysľou. "

Posadila som sa do rovnakého sedu, napodobňujúc jeho postoj.

" Najprv sa nauč počúvať. Nie mňa. Seba. " - dodal.

Dýchala som pomaly, kontrolovane, ako som sa učila v tréningu.

Minúty plynuli. Najprv to bolo len ticho.

Potom sa objavili myšlienky.

Chaotické, hlučné, útržkovité.

Majster mal pravdu. Boj sa odohrával vo mne.

Každá pochybnosť, každé zaváhanie, každé " to sa nedá " bolo nepriateľom.

A ja som sa s nimi musela vysporiadať.

Keď som po nejakom čase otvorila oči, majster sa usmieval. - " Vidíš? Si silnejšia, než si myslíš. Ale teraz prichádza skutočná skúška. "

Naklonila som sa bližšie. - " Aká, Veľmajster? "

Jeho úsmev zmizol.

" Už vieš, že odpovede musíš hľadať v sebe. Ale odpovede sú aj v minulosti. Nikdy na to nezabudni. " – prezradil to a postavil sa. Milo sa usmial a odkráčal odo mňa.

Dopila som svoj čaj, a nechala ešte raz prebehnúť hlavou učenie Veľmajstra. - " Vytrvalosť! "

Opustila som dódžó s pocitom, že sa vo mne niečo zmenilo.

" Vytrvalosť. " - slovo, ktoré mi znelo v hlave.

Vytrvaj. Nezastavuj sa.

A vtedy mi to napadlo.

História ukrýva odpovede.

Dōjigiri je legenda. A kde sa ukrývajú legendy?

V starých knihách.

Zastavila som sa uprostred ulice a rozhliadla sa.

Zbadala som zaprášený antikvariát, takmer schovaný medzi modernými budovami.

Výveska bola stará, písmená vyblednuté, ale stále čitateľné.

Nadýchla som sa a vykročila vpred.

Prišla som k antikvariátu.

Zatvorené.

Nechcela som tomu veriť.

Nie teraz. Nie keď som konečne cítila, že som na správnej ceste.

Oprela som sa o staré drevené dvere, sklonila hlavu a zavrela oči. Musí existovať iný spôsob.

V tej chvíli som za sebou začula tichý, ale pevný hlas. - " Slečna, hľadáte niekoho? Chcel by som otvoriť obchod. "

Trhla som hlavou a otočila sa.

Bol to starší muž, oblečený v jednoduchom sivom saku. Jeho pohľad bol ostrý, ale nie nepriateľský. Práve naopak.

A potom som to zbadala.

Na jeho retiazke sa hompáľal drobný prívesok – symbol BDSM.

Zovrelo mi hrdlo.

To nemôže byť náhoda.

V tom okamihu som si bola istá.

Toto je znamenie. Musím stúpiť do tohto obchodu.