Wellness namiesto eskortu erotické poviedky

Kedysi som bol presvedčený, že som si našiel ženu na celý život.

Predstavoval som si, ako raz budeme spolu sedieť na verande, piť kávu, hádať sa o úplné hlúposti a smiať sa na tom, ako nám ten život ubehol.

A dnes?

Dnes som čerstvo po rozvode.

Teda... "čerstvo". Ešte stále sa mi z toho dvíha žalúdok ako po trojdňovom festivale lacného vína.

Moja exmanželka je právnička. A ak by som mohol svetu odkázať jednu jedinú vec, bolo by to: Nikdy, ale naozaj nikdy sa nezačínajte s právničkou. Ani na káve, nieto ešte v manželstve.

Po rokoch spoločného života som si naivne myslel, že rozvod bude civilizovaný. Podelíme sa, každý dostane polku, podáme si ruky a pôjdeme ďalej.

No nie. Ona dostala všetko – domy, investície, dokonca aj kávovar, ktorý som si kupoval ja.

A ja? Ja som dostal cennú životnú lekciu a jeden domček s dvoma apartmánmi, ktorý som si našťastie zabezpečil ešte pred svadbou. Keby som to neurobil, dnes by som písal túto poviedku z lavičky v parku.

Máme spolu dcéru – tínedžerku. A myslím, že z nášho rozvodu vyťažila najviac zo všetkých. Veľmi rýchlo pochopila, že čím viac hrá na city, tým viac dostane. Momentálne žije podľa jednoduchého pravidla: "Kde je viac povolené a menej zakázané, tam je domov."

A tak si tu žijem – slobodný, oholený o všetko, s mierne otraseným egom.

Po rozvode som si dal pevné predsavzatie: už nikdy žiadny vzťah.

Žiadne partnerky, žiadne kompromisy, žiadne hádky o to, kto zabudol vymeniť toaletný papier. Nie, ďakujem. Mám dosť.

Rozhodol som sa, že už nikdy nebudem nikoho hľadať – a že ak ma ešte raz niekto uvidí na rande, pripomeňte mi: "právnička".

Odteraz som mal jediný cieľ: zarobiť čo najviac peňazí – a potom ich všetky s radosťou minúť.

Práca sa stala mojím novým vzťahom. Nikdy sa neurazila, nikdy ma nepodviedla a na konci mesiaca mi ešte aj poslala peniaze.

Po práci som zašiel do fitka, aby som si mohol nahovárať, že žijem zdravo. A večer... večer som si zaplatil spoločnosť.

Všetky escort dievčatá v okruhu päťdesiat kilometrov sa objavili u mňa minimálne dvakrát.Kluby rozkoše ma mali už zaevidovaného ako VIP.

Samozrejme, len keď u mňa nebola dcéra. Vtedy som sa menil na "zodpovedného otca", ktorý varí cestoviny, pýta sa, ako bolo v škole, a tvári sa, že má život úplne pod kontrolou.

Bola sobota a dcéra bola u ex. Také soboty bez dcéry mali svoje výhody. Nemusel som riešiť TikTok, školu ani otázky typu: "Oci, kde sú moje slúchadlá?" Tak som sa pustil do úprav okolia domu.

Keď som skončil s trávnikom, zobral som sa na živý plot okolo druhého apartmánu. Ten som prenajímal rozvedenej mamičke s dvoma malými deťmi. Najprv tam bývala aj s manželom, a rozviedli sa, ale ten mal šťastie — nerozvádzal sa s právničkou.

V ten deň sedela na terase so svojou kamarátkou. Aj tá mala dve malé deti, ktoré sa naháňali po tráve. Obe sedeli s pohármi vína v rukách a rozprávali sa potichu. Teda... potichu len podľa nich. Energie mali toľko, že by sa ňou dala napájať elektráreň.

Pozdravil som ich:

"Zdravím vás, dievčatá. Nevadí, ak tu trochu ostrihám plot?"

"Nie, ujo, pokojne, nám to nevadí."

Výborne. Človek sa raz neoholí a už je z neho ujo.

Pustil som sa teda do roboty – najprv s ručnými nožnicami, potom s motorovými. Po chvíli však prišla nájomníčka a hovorí:

"Viete čo, ten hluk nás už ruší. Poďte si radšej k nám sadnúť na víno."

Víno som pôvodne neplánoval. Ale keď vás na pohár pozvú dve sympatické ženy, odmietnuť by bolo neslušné. A ja som síce robil všeličo... ale neslušný som nebol.

Sadol som si k nim na terasu, naliali mi pohár vína a chvíľu sme sa bavili o apartmáne.

"Všetko v poriadku? Nezateká, nekúše bojler?" spýtal som sa, len aby som nejako začal.

"Nie, všetko super," usmiala sa nájomníčka. "Len susedova mačka nám občas chodí na terasu a tvári sa, že tu býva."

Zasmiali sme sa, chvíľu sme sa rozprávali o apartmáne, o počasí a o všetkých tých obyčajných veciach, ktoré ľudia riešia pri pohári vína. Potom sa rozhovor stočil ku kamarátke.

Tá vyzerala smutne, akoby sa snažila tváriť, že ju sa to netýka, ale všetko mala napísané v očiach.

Nájomníčka ticho povedala:
"Vieš, jej muž ju podviedol. Na zábave. A niekto to ešte aj natočil na mobil."

Kamarátka si povzdychla.
"A poslal to všetkým. Dokonca aj mne. Skvelé, že?"

"To je teda... slušný úlet," povedal som opatrne.


To už nebola nevera.

To bola verejná poprava.


"On tvrdí, že bol opitý a že to nič neznamenalo," pokračovala, "prosí ma, aby som mu odpustila. Ale... neviem. Nedokážem to. Strašne ma to zranilo."


Chcel som jej nejako pomôcť, tak som sa pustil do múdrostí pri druhom pohári vína.


"Pozri," hovorím jej, "moja kolegyňa z práce zažila niečo podobné. Jej manžel si našiel bokovku, ona na to prišla a on ju prosil, aby mu odpustila."

Obe ženy sa na mňa pozerali, čo z toho asi vylezie.

"Tak vieš, čo spravila?" pokračoval som. "Zbalila sa, išla na týždeň do kúpeľov, "kde sa nechala celý týždeň jedným týpkom preťahovať"

Vrátila sa domov, usmiala sa a povedala: "Odpúšťam ti."

On len mohol tušiť, čo sa ten týždeň dialo. Nikdy sa neodvážil opýtať.

A ona mu to nikdy nepovedala.

Vedela, že pravda bolí. Ale neistota bolí oveľa dlhšie.

Dnes stačí povedať:

"Asi pôjdem na pár dní do kúpeľov."

A on okamžite stíchne

Postupne sa stal sneho poslušný maznáčik.


Dievčatá sa začali smiať, až im tieklo víno z pohára.

"Takže ty tvrdíš, že pomsta je cesta?" spýtala sa kamarátka so zdvihnutým obočím.

"Nie," usmial som sa.
"Tvrdím, že niekedy treba len vyrovnať skóre, aby sa človeku lepšie spalo."

Dievčatá sa rozosmiali.

Po chvíli sa však jej kamarátka prestala smiať.

Pozrela sa na mňa a potichu sa spýtala:
"Myslíš, že to naozaj funguje?"
"Čo?"
Zobral som do ruky pohár vína.
"Že keď človek vyrovná skóre... prestane to bolieť?"

Naklonila sa ku mne a mimovoľne sa dotkla mojej ruky.

Dotkla sa ma len na sekundu.
Nepríjemné bolo, že som si to všimol.

Usmial som sa.
"Veď áno. Inak by som to nehovoril."

Na chvíľu nastalo ticho.

Pozerala sa na mňa tak sústredene, až som mal pocit, že ma skúma.

Potom sa ozvala nájomníčka.

"No... ja tu začínam byť úplne zbytočná."

Rozosmiala sa.

"Choďte. Ja zatiaľ postrážim deti."

Vyprskol som víno od smiechu.
"Nie, nie, dievčatá. Tak som to naozaj nemyslel."
Obe sa na seba sprisahanecky pozreli.
Kamarátka sa ku mne opäť naklonila.

"A teba to náhodou nepriťahuje? Príležitosť urobiť niečo zakázané... ale podľa tvojej vlastnej teórie vlastne úplne ospravedlniteľné? Veď to je presne tvoja parketa, nie? Vyrovnať skóre."

Pozrel som sa na ňu úplne neveriacky.

"Tak to teda nie," vyhrkol som.

"Nie. Za prvé, keby sa to prevalilo, celá dedina by na mňa ukazovala prstom. A za druhé... mám ešte nejaké morálne zásady."

Nájomníčka sa rozosmiala.

"Ty sa vážne bojíš, čo povie dedina? Veď tá sa už dávno baví na tom, ako ku tebe chodia taxíky a striedajú sa u teba prostitútky. A tie tvoje morálne zásady? Raz tu vystupovala z taxíka taká tlustá dáma, že jej musel taxikár pomáhať von."

Dievčatá sa rozosmiali ešte hlasnejšie.

Ja som na ňu len neveriacky pozeral. Nevedel som, či sa mám smiať... alebo uraziť, že som práve prišiel o ilúziu absolútnej diskrétnosti.

Kamarátka sa ku mne naklonila.

"Takže... toto sú tie tvoje morálne zásady?"
"Platia len dovtedy, kým príde taxík?"

Prehltol som víno.

Pozrel som sa raz na jednu, potom na druhú.

"Vy dve ste riadne čísla. Človek si príde ostrihať živý plot... a odchádza s ponukou zachraňovať manželstvo."

Obe sa rozosmiali.

Nájomníčka pokrčila plecami.
"My nič. Ty si prišiel s teóriou o vyrovnávaní skóre."

Ja:
"To bola filozofická úvaha. Nie pracovná ponuka."

Kamarátka sa usmiala.
"A keby som ju prijala?"

Nikto nič nepovedal.
Pri stole zrazu zostalo až podozrivo ticho.

A mne práve začalo dochádzať, že táto žena je rovnako nebezpečná ako moja exmanželka. Len z úplne iného dôvodu.

A prijala by si ju?" spýtal som sa.
Ani neviem prečo. Možno zo zvedavosti.
Len som chcel počuť odpoveď.
Nič viac.

Usmiala sa.
"Možno."

Potom vstala od stola.
Nie teatrálne.
Nie zvodne.
Len jednoducho vstala.

Chvíľu na mňa pozerala a potom sa otočila a pomaly odišla smerom k môjmu apartmánu.

Zostal som sedieť s pohárom vína v ruke.
Pozrel som na nájomníčku.

Tá len pokrčila plecami s úsmevom na tvári.
"Ja som ti hovorila. Ja som z toho vonku."
Pozrel som na nedokončený živý plot a na rozhádzané náradie po zemi.

Prišiel som robiť poriadok v záhrade... a namiesto toho si idem skomplikovať život.

Dopil som víno a položil pohár na stôl.
"Do čerta aj so ženami..."

Postavil som sa. Živý plot mohol počkať.

Vošiel som do môjho apartmánu cez otvorené terasové dvere.

Stála pri kuchynskej linke a nalievala si pohár vody, akoby bola doma.
Keď ma začula, otočila sa.
Na okamih sa naše pohľady stretli.

Usmiala sa, pokojne sa napila a položila pohár na linku.
"Tak predsa si prišiel."
Pokrčil som plecami.
"Áno. Prišiel som domov."
Na chvíľu som sa musel zasmiať nad absurditou celej situácie.
Kútikom úst sa usmiala aj ona.
Ukázal som smerom ku schodisku.
"Tak čo... tú tvoju pomstu pôjdeme dokončiť hore?"
Pozrela smerom ku schodisku.
Bez jediného slova sa otočila a vykročila nahor.
Išiel som za ňou.

Vyšli sme hore do spálne. Posteľ. Zrkadlo cez celú stenu. Ak existovalo miesto, kde človek robí zlé rozhodnutia, tak bolo presne toto.
Stála oproti mne.
Drobná, opálená, s hnedými vlasmi po plecia.
Nebola to žena, za ktorou by sa otočila polovica mesta.
A predsa som od nej nevedel odtrhnúť oči.
Nie preto, že bola dokonalá.
Práve naopak.
Nebola to tá okázalá krása z VIP klubov, ktorú som si platil.

Bola to žena, ktorá vyzerala, že ráno robí deťom raňajky, cez deň rieši škôlku a večer zaspí skôr, ako dopozerá film.
Bola nebezpečne skutočná.
A práve preto bola krásna.

"Ešte stále si môžeš vymyslieť nejakú výhovorku," povedala ticho.

Pozrel som na ňu a usmial sa.
"Napríklad že o chvíľu zatvárajú obchod a ja nemám doma chlieb na zajtra?"

Zasmiala sa.
"Aj to by bola výhovorka."
"Len nie dosť dobrá."

Urobil som k nej krok.
Voňala vínom, letným večerom a jemným parfumom. Nečakal som, že práve taká obyčajná vôňa mi raz zamotá hlavu.

Vyzliekol som si tričko a hodil ho na zem.
Chytil som ju za boky a pritiahol som si ju ku sebe.

Bola to žena, ktorej niekto rozbil sebavedomie na kúsky a ja som si uvedomil, že jej vôbec nejde o pomstu.

Chcela len ešte raz cítiť, že je dosť.

V jej pohľade sa miešal vzdor, smútok a odhodlanie.
Naklonil som sa a pobozkal som ju.
Najprv opatrne, akoby sme si len skúšali hranice. No keď ma chytila za krk a pritiahla si ma bližšie, všetka opatrnosť vyletela oknom.

Sledoval som jej oči, kým som jej pretiahol tričko cez hlavu a hodil ho vedľa svojho.


Zostala stáť len v podprsenke, s mierne zrýchleným dychom. Prstami som nahmatal zapínanie vzadu na chrbte. Stačil jeden známy pohyb, háčiky povolili a látka sa zošmykla na zem.


Odhalil som jej pevné, prirodzené prsia. Bradavky mala stiahnuté vzrušením. Len čo som po nich prešiel prstami, ticho vzdychla, chytila ma za pás a prstami sa zaryla do látky mojich šortiek. Bez slov mi ich začala sťahovať dole.
Šortky padli a moj penis, naliaty krvou a napnutý na prasknutie, mala okamžite v ruke. Jej dotyk bol pevný a dráždivý.


Nestrácali sme čas – presunuli sme sa na posteľ a zhodil som z nej šortky aj s čipkovanými nohavičkami.


Prešiel som jej prstami po lone. Bola nečakane, krásne vlhká. Pozrela sa na mňa, obkročmo si na mňa sadla a bez jediného slova mi opäť uchopila môj penis, naklonila sa dopredu, vzala ho do úst a hneď ma začala rytmicky dráždiť.


Nebola v tom taká zbehlá ako dievčatá z eskortu. Chýbala tomu tá chladná rutina – a presne to sa mi na tom páčilo. Robila to naozaj, bez hraného divadielka. A rozhodne to robila lepšie ako moja ex.



Ešte chvíľu som jej doprial priestor, než som ju jemne prevrátil na chrbát. Kontrast jej opálenej pokožky a bledých otlačkov po plavkách bol neskutočne sexy. Lono mala hladké, precízne upravené, kopírujúce jemné krivky, ktoré ešte pred chvíľou skrývala spodná bielizeň.


Roztiahol som jej nohy od seba a na moment som sa zastavil. Presne takto sa mi ženy páčili najviac – odovzdané, ticho čakajúce na to, čo príde. Priložil som hrot penisu k jej vlhkej štrbinke a nechal žaluď pomaly vkĺznuť dnu.


Nespúšťal som z nej oči. Jej hlboký pohľad ma doslova prepaľoval. Začal som pomaly prirážať – hlboko, plynulo a nekompromisne. Zostala mi hľadieť priamo do očí, no jej telo prezrádzalo všetko: zimomriavky na opálenej pokožke, stvrdnuté bradavky a jemný tras sprevádzaný tichými vzdychmi, ktoré jej neovládateľne unikali z pier.


Postupne som zrýchľoval, na čo reagovala čoraz hlasnejšími vzdychmi a rytmickým pohybom panvy, ktorým išla presne naproti mojim prírazom. Netrvalo dlho a prišiel zlom.


Najskôr len tichý výdych, potom trhaný nádych... a potom sa celé jej telo naplo, akoby ju prechádzal elektrický prúd. Začala sa chvieť — nie slabo, ale tak, že by si človek myslel, že bojuje sama so sebou.

Zadrapila mi nechty do chrbta tak prudko, až som mal pocit, že mi z neho stiahne kožu. Keď som sa k nej naklonil bližšie, nečakane ma schmatla. Zahryzla sa mi do spodnej pery tak silno, že som na jazyku okamžite ucítil teplú, kovovú chuť vlastnej krvi.

"Pokračuj." vydýchla ticho.

Zasmial som sa potichu, takmer arogantne. Nie preto, že by to bolo smiešne — ale preto, že v tej chvíli som presne vedel, že mám prevahu.

Pomaly som sa odtiahol len o pár centimetrov, aby som ju prinútil otvoriť oči. Jej pohľad bol rozmazaný, dych ešte roztrasený, ale v tom chaose sa objavilo to, čo som chcel vidieť — tú nenápadnú zmes prosby a vzdoru.

Takže takto?" povedal som ticho, s jemným úsmevom,

"Ty ma uhryzneš... a ja mám pokračovať, akoby sa nič nestalo?"

Nepovedala ani slovo. Len si zubami prešla po spodnej pere a mierne prikývla.

To úplne stačilo

Naklonil som sa späť k nej — pomaly, bez zhonu, presne s tým sebavedomím, ktoré buď človek má... alebo o ňom iba číta v knihách, ktoré nikdy neprizná, že čítal.

A pokračoval som.


Keď ňou prebehla ďalšia vlna orgazmu, neudržal som sa ani ja. Surovo a bez kontroly som z nej na poslednú chvíľu vytiahol a vystriekal sa priamo na jej opálené telo. Vyčerpane som padol na chrbát vedľa nej, hľadel na strop a počúval len náš zrýchlený dych.


Po chvíli ticha, keď sa náš zrýchlený dych pomaly vyrovnával, som mal v hlave jasný plán. Chcel som sa presunúť nižšie, konečne ochutnať jej lono a vziať si ju ešte raz.


Ona sa však ticho posadila, prešla pohľadom po izbe a vstala z postele.


Musím ísť. Deti sú vonku."
Zobrala zo zeme svoje oblečenie.

"Dám si rýchlu sprchu."

Sklamane som zostal ležať na posteli. O chvíľu sa kúpeľňou rozozvučala sprcha.

Keď vyšla, už bola oblečená. Zastavila sa pri posteli, naklonila sa ku mne a pobozkala ma na čelo.

"Večer, keď uložím deti spať... prídem."

"Čo?" vyhŕkol som prekvapene.

Usmiala sa.
"No čo?"
"Veď si tvrdil, že tá tvoja kolegyňa sa nechala celý týždeň preťahovať."

Pozrela na mňa s nevinným úsmevom.

"Tak som sa rozhodla, že od terapie nebudem odbiehať po jednom sedení."

Posadil som sa na posteľ.

Celý týždeň?

Tá predstava sa mi začínala nebezpečne páčiť.

Ale len jeden týždeň.
Potom sa predsa len treba vrátiť do reality.

Obliekol som si šortky a začal hľadať mobil.
Mal som totiž jednu povinnosť.
Zavolať eskortu a zrušiť dnešný večerný termín.

Neznášam, keď ľudia čakajú zbytočne.


O šesť mesiacov neskôr.


Ráno prišlo presne tak, ako prichádzajú všetky veci v živote:

bez varovania a v najhoršom možnom čase.

Zobudil som sa prvý.

Ona spala vedľa mňa pokojne, akoby celú noc iba meditovala... kým ja som vyzeral ako niekto, kto prežil tréning u Sparťanov.

Vstal som potichu z postele, preskúmal škody na chrbte, Vyzeral ako po súboji s medveďou rodinou! Už sa teším na tie komentáre v šatni fitka. Usmial som sa.

Vošiel som do kuchyne spraviť kávu.

Nie preto, že som romantik — ale preto, že som potreboval kofeín na spracovanie situácie.

O pár minút vyšla z izby aj ona.

Vlasy rozhádzané, moje tričko naopak, ale s výrazom ženy, ktorá by pokojne mohla tvrdiť, že toto bol presne jej plán od začiatku.

"Dobré ráno," povedala s úsmevom, ktorý znel ako "ani ma nenapadne robiť trápnu konverzáciu o pocitoch."

"Dobré," odpovedal som a podal jej druhú šálku.

"Vieš... ak si myslíš, že teraz budem robiť romantické ticho alebo trápnu sebareflexiu, sklamem ťa. Ja len čakám, kedy to zasa zopakujeme."

Ja som sa len oprel o kuchynskú linku, zodvihol obočie a povedal:

"No... minimálne si úprimná."

"Nie," odpovedala. "Ja som rozvedená. Úprimnosť je iba vedľajší produkt

Na chvíľu sme obaja mlčali.

Potom som sa uškrnul:
Takže čo robíš budúci víkend?


"Moje deti sú u ex," povedala. "Takže... pôvodne som plánovala prať, variť a upratovať."

"Čo by si povedala na welnes víkend do Salzburgu?”


"Prikývla — a ja som v tom prikývnutí počul všetko:
chuť, strach, túžbu... aj veľmi tichú vetu:
‚Tak dobre... uvidíme, kam to až zájde.‘"

Obaja sme sa pousmiali — takým tým úsmevom, ktorý znamená presný opak rozumu.

A v tej chvíli som vedel, že je problém.

Taký ten problém, pred ktorým ťa neochráni fitko, peniaze, účet v banke... ani dievčatá z eskortu.

Problém, ktorý príde presne vtedy, keď si konečne presvedčený, že už máš život pod kontrolou.

Keď si prisaháš, že už nikdy nebudeš nikoho potrebovať.

A potom sa objaví jedna obyčajná žena...

...a všetky tvoje dokonale premyslené plány idú do čerta.

A najhoršie na tom bolo...

Že mne to vôbec neprekážalo.