Učiteľka jazykov erotické poviedky

Dlhý prenikavý tón píšťalky oznámil koniec volejbalového zápasu. Uprostred ihriska sa okamžite utvoril zhluk tešiacich sa postáv, oslavujúcich hladké víťazstvo. Ovzdušie zaplnil spontánny potlesk, krik radosti, ruky vysoko nad hlavami. Výsledok posunul tím deväťnásťročných maturantov, ktorého som bol súčasťou, do finále školského turnaja proti výberu profesorov. Zmienený "šampionát" sa u nás hrával každoročne na začiatku júna, čo špeciálne nám, končiacim študentom, dávalo šancu užiť si jednu z posledných akci🡕 í spoločne ako stredoškolský kolektív. Hralo sa v zmiešaných zostavách: traja chlapci, tri dievčatá a keďže naša partia bola celá zložená z atlétov - ja som reprezentoval školu v šprinte - mali sme viac-menej priamočiary postup cez ostatné triedy. Minulý rok nás profesori sfúkli v záverečnom stretnutí, takže sme mali poslednú šancu a dôvod na revanš.

Po výhre sme dostali zaslúženú pauzu a čas na nabratie síl, kým opäť zaznie úvodný hvizd, zatiaľ sa hral zápas o tretie miesto. Posadali sme si spoločne do trávy k ihrisku, hneď vedľa mňa Peťa, osemnástka, moja spolužiačka z nižšieho ročníka a najnovšie aj frajerka. Dali sme sa dokopy počas veľkonočných prázdnin, boli sme preto oficiálne spolu len krátko a okrem bozkov a dotykov viac intímností medzi nami neprebehlo. Nemali sme ani dostatok súkromia na niečo väčšie, obaja sme žili s rodičmi, súrodencami, obaja sme zároveň boli aj panic a panna, čiže ani akási odvaha či opovážlivosť v nás k tomuto neprekvitala. Peťa bola atlétka rovnako ako ja, dlhonohá, športová postava, jej malé prsia ma vábili aj keď som nemal ešte tú možnosť prezrieť si ich nahé. S ňou bol život jednoduchý, neexistovali malicherné problémy, vedela sa povzniesť nad mnoho vecí a za to som ju zbožňoval. Preložila si stehná cez tie moje a v tichosti sme si hodnú chvíľku užívali spoločnosť jeden druhého.

Ostávalo už len niekoľko minút do začiatku nášho duelu; potreboval som si ešte viac doplniť sily nejakou energetickou tyčinkou, tak som sa vybral po jednu do svojej skrinky v budove školy. Tie boli situované v tmavom suteréne. Zbehol som dolu schodmi, zabočil okolo rohu a pristavil sa pri tej svojej. Práve som ju chcel odomknúť, keď sa odrazu hlbšie v chodbe objavila profesorka Foyová, kanadská Slovenka. Asi bolo príznačné, že tým pádom učila angličtinu a slovenčinu. Bola považovaná za najsexi vyučujúcu spomedzi všetkých; dvadsaťosemročná, štíhla, ale nie vychudnutá, plné trojky, biele vlasy vzadu a po bokoch vykosené na krátko, do čela jej padala ofinka. Akiste bola centrom mokrých snov nejedného študenta, mňa nevynímajúc.

Zrejme si ma nevšimla. Stál som v neosvetlenej časti chodby, kým ona bola kus ďalej vo svetle žiarovky uprostred dvoch radov skriniek. Vyzula si postojačky biele tenisky, a potom mi vyrazilo dych. Zmeravel som. Akoby som vyrastal z kamennej podlahy, nikdy nebol človekom - kamenný chlapec. Odrazu si spustila ramienka letných šiat na predlaktia a odtiaľ ich celé zhodila zo seba. Ostala tam stáť v bielej čipkovanej bielizni. Úplne som zabudol, že si tu profesori spravili šatňu a nemali sme sem v tomto čase behať. Vôbec som neplánoval, že sa budem pozerať, všetko sa to odohralo za jediný letmý pohľad a v šoku mi ani nenapadlo odvrátiť sa. Trochu ma tiež prekvapilo, že nosí takú vyzývavú spodnú bielizeň na bežné každodenné nosenie. Jej telo bolo krásne. Prirodzené prsia, ktoré sa pýtali von s každým nádychom stáli pevne na jej hrudi. Nohavičky mala potiahnuté vyššie na bokoch, čo iba zvýrazňovalo jej kopček v lone. Predstavoval som si, aká sladkosť sa musí nachádzať pod tým tenkým kúskom látky. Keď sa otočila, sedacie svaly jej vlnili odhaleným zadočkom vždy, keď prestúpila z nohy na nohu. Mal som pred sebou osviežujúci nápoj a ja som bol smädný.

Znenazdajky pozrela cez rameno smerom ku mne do tmy. Oblial ma mráz. Kľúč som rýchlo strčil do visiaceho zámku a otvoril si skrinku. Tvár som mal pred ňou skrytú za dvierkami, dúfal som, že nebude rozmazávať túto trápnu situáciu. Bol som tu pre tyčinku, ale v panike som len predstieral, že sa hrabem vo svojich veciach.

"Ivan, poďte sem!" zaznel jej prísny učiteľský hlas.

Stiahlo mi hrdlo, podišiel som bližšie k nej do svetla. Stála bosá na zemi, ale bola takmer taká vysoká ako ja.

"Toto má čo znamenať?!"

Vôbec mi nebolo do reči: "Ja som nevedel, že tu budete, šiel som si len do skrinky po nejaké jedlo," snažil som sa nepresvedčivo brániť.

"Vy ste nevedeli?! Bolo vám dopredu povedané, že tu budú vyučujúci a máte nám nechať štvrťhodinu na prezlečenie. Nikto sem nemá vtedy chodiť!"

"Zabudol som," doteraz som jej pozeral do očí, ale teraz som už pozeral viac stranou.

"Teraz sa nepozeráte? Teraz?!"

Pristúpila blízko ku mne, sotva na jeden krok. Ustúpil som dozadu až som sa chrbtom dotkol radu skriniek.

"Nechcete si ešte aj chytiť?! Nechodíte náhodou s Petrou? Čo by vám povedala, hm?"

Neodpovedal som.

"No... Porozprávam sa s vašou triednou, nech navrhne riešenie, toto je aj na podmienečné vylúčenie, rozumiete?"

Problémy som si nemohol dovoliť, rodičia by ma zabili. Plus tá hanba, ak sa to rozšíri v zborovni a nebodaj aj medzi žiakmi...

Razom mi vyschlo v ústach: "Nie, prosím vás, naozaj som si myslel, že tu nik nie je. Musel som asi zabudnúť na to, že nám vraveli, aby sme sem nechodili. Len som si chcel odskočiť do skrinky a vtedy som vás zbadal, a potom ste vy zbadali mňa skôr, než som stihol odísť a... a... bola to len vlastne sekunda dokopy... a... pardon, nechcel som. Prisahám, že to bol len omyl, nespravil som to naschvál. Určite by som sem ani len nevkročil, ak by som si bol pamätal, že je to tu obsadené."

Jej postoj sa postupne počas môjho panikárenia uvoľňoval, už nestála predo mnou nekompromisne, skôr pohodlne. Nadobudol som pocit, že môj posledný výstup mal akýsi účinok.

"Toto sa mi ešte nestalo," povzdychla si prevracajúc očami, "strápnili ste ma, to nemôžem nechať len tak."

Skôr než som stihol ešte raz ospravedlňujúco zareagovať, pocítil som jej dlaň v mojom rozkroku. Trhlo mnou. Spýtala sa ma, čo má toto naznačovať. Sprvu som nechápal, čo tým myslí, teplo z jej ruky mi načisto zastrelo myseľ. Bol som zaskočený jej dotykom, bolo mi trápne - aj kvôli Peti. Na počudovanie, rovnako som si snažil toto spojenie vryť do pamäte, keďže som očakával, že už čoskoro sa skončí, pozbiera sa a pustí ma. Opak bol pravdou, opatrne mi ho stisla cez šortky🡕 ešte viac. Chytil som jej zápästie a hneď po tom som si uvedomil, čo sa mi vlastne snažila povedať. Bol som napoly stuhnutý. Dokázal som zo seba dostať len neisté pohyby protestu. Akékoľvek námietky sa bili vo mne s pocitom vzrušenia, myslel som na Peťu, myslel som na jej ruku ako sa mi teraz dotkla podbrušia pod tričko🡕 m a spustila sa nižšie. Pozrel som sa dolu chodbou dúfajúc, že sa niekto objaví a donúti nás to oddeliť sa. Popritom som sa obával presne toho istého, že nás spolu nachytajú. Pocítil som končeky jej prstov, naberali si už môj postavený úd do stisku. Vzdychol som, vytiahla ho von.

"Vidím, Ivan, že sa vám páči, čo vidíte," povedala v tichosti.

Druhou rukou si mierne odlepila nohavičky do strany a zastrčila si ma do gatiek. Bol som taký tvrdý, až som mal pocit, že akýkoľvek pohyb do strán alebo hore a dole mi ho s určitosťou zlomí. Chytila ma za rebrá, natlačila sa svojím telom na to moje, pričom žaluď sa mi pichla hlboko do jej nohavičiek niekde pri vagíne. Začala mi vlniť panvou do rozkroku, penis sa mi trel medzi pásikom látky odspodu a pyskami zvrchu. Dávala si pozor, aby jej nevbehol dnu. Vzdychal som z tepla, ktoré mi zalievalo vtáka medzi jej stehnami, tvrdý klitoris sa ma dotkol nad koreňom, potom sa mi zase posunula po ňom dozadu. Rukami som žmýkal drevené skrinky za sebou, nemal som odvahu položiť na ňu ruky, tiež to bol dôkaz môjho posledného vzdoru voči nej. Prsia mala opreté o moju hruď a dýchala mi vzrušene do tváre.

"Dúfam, že sa to už nezopakuje," zavzdychala mi narážajúc na moje nechcené špehovanie.

Stačilo jej dokopy len niekoľko pohybov a môj nevinný nástroj to nevydržal. Gule sa mi stiahli a vytlačil som dávku semena zo seba. Vták mi orgazmoval pod jej teplou vagínou, husté porcie spermy ma tlačili pozdĺž neho, keď sa predierali na slobodu. Plnil som jej nohavičky, stonal, vytekalo jej to spod okrajov a kvapkalo na zem medzi chodidlá. Honila ma vlhkými pyskami dokonca, vlnila po mne zas a zas a ja som sa jej odmeňoval výstrekom znovu a znovu. Nemohol som uveriť, že sa toto deje práve s mojou profesorkou.

Pomaly sa odtiahla odo mňa, žaluď mi vypadla spod nej a vrátila mi ho späť do šortiek. V nemom úžase som hľadel na ňu stále opretý o skrinky, čakajúc akési vysvetlenie, akýsi náznak logiky z jej strany nad tým, čo sa práve odohralo.

Opätovala mi jedine vlastný udivený pohľad: "Rada by som sa konečne prezliekla, takže ak dovolíte..."

Vzápätí sa obrátila a začala sa prehrabávať vo svojej športovej taške.

Pustil som sa chodbou, za roh a hore schodmi. Bol som naštvaný na seba, že som neurobil viac, aby som ju zastavil, mohol som viac protestovať, mohol som sa jednoducho vyslobodiť skôr, než by sa niečo bolo stalo. Avšak nič z toho sa neudialo a ja som sa teraz musel pozrieť Peti po tom všetkom do tváre. Jedno som vedel, určite jej nič neplánujem prezradiť. Aspoň zatiaľ. Sám som si to potreboval ešte všetko nechať správne uležať v hlave a ani netuším, ako by som začal.

Zotrvačne som kráčal ponorený v myšlienkach, naprázdno, bezcieľne, mal som pocit, že sa prechádzam celé hodiny. Postavy študentov sa len nepatrne mihali okolo mňa ako šmuhy farieb; nohy ma podo mnou unášali, dúfam, že len ktovie kam preč. Nezáležalo mi ako ďaleko, hlavne čo najďalej od katastrofy, ktorá sa tu odohrávala. Chcel som prázdnu hlavu, nič iné som na svete nechcel viac ako teraz prázdnu a čistú hlavu, zmytú od akýchkoľvek spomienok, sľubov, výčitiek, zbavenú dnešného prekliateho dňa. Čo by som len dal za to nebyť sebou, ale niekým iným, hoci aj tou, ktorá ma zviedla. Či potešila? Tej to vyzeralo byť aj tak jedno.

Zrazu mnou strhol známy láskavý usmievavo znejúci hlas: "Aký zadumaný."

Ani neviem ako a stál som pred Peťou tam, kde som ju opustil pred niekoľkými minútami. Musel som asi pôsobiť zjavne dezorientovane, keďže som nedokázal zmysluplne zareagovať na jej poznámku.

"Stalo sa snáď niečo?" spýtala sa ma tentokrát už z časti vyzvedajúco, avšak stále uvoľnene.

"Nič, prečo?"

"Dlho si bol."

"A dlho som bol, a čo? Čo je na tom? Ty si sa nikdy nikde nezdržala ešte?" reagoval som podráždene.

"Veď dobre, iba sa pýtam, nemusíš sa hneď vzrušovať."

Už len pri slove "vzrušovať" mi prichádzalo zle: "Musím sa vzru... Áno, musím!"

Odmlčala sa, neodpovedala, to mi dodalo štipku času na jeden nádych a výdych.

"Len som nervózny zo zápasu... Teda z čakania. Dlho mi je vyčkávať," klamal som.

Nebola to presvedčivá lož, ale dúfal som, že bola podaná dostatočne včas a dôveryhodne. Aj ona si neodpustila neotestovať jej nepriestrelnosť.

"Ty? Nervózny? Tisíckrát si bol na súťažiach a miliónkrát si tam vyčkával..."

"... A teraz som tu, som znudený, som nervózny. Čo je na tom také ťažké pochopiť?" skočil som jej do reči.

Vôbec som sa jej nepozeral do očí. Pohľadom som mieril kamkoľvek okolo jej hlavy len nie na ňu: "Pozri, už budeme pomaly nastupovať, poď."

Nevedel som, či tušila, že niečo nie je v poriadku, alebo to pripisovala akejsi drobnej nervozite. Nemohol som sa jej ani len pozrieť do tváre, aby som odhadol jej reakciu. Našťastie ma zachránilo hvizdnutie telocvikárovej píšťalky.

Zápas sa, samozrejme, rovnako nevyvíjal podľa mojich predstáv. Robili sme jednu chybu za druhou a ja som celej veci tiež nepomáhal - hral som zbrklo, inštinktívne a bez rozmyslu. Neprospievalo mi hlavne, keď som sa stretol s Foyovou pod sieťou. Mihali sme sa zrakom z jednej strany na druhú, ale nič na nej nebolo cítiť. Ani len náznak uznania toho, čo sa odohralo pri skrinkách. Vyzerala, ako by ma videla dnes prvýkrát počas hry. Malá časť vo mne, neveril som tomu, žiarlila, že si ma dokázala nevšimnúť po tom, čo mi ako prvá žena dopriala orgazmus.

Žiaľ, so skóre sa nám už nič nepodarilo urobiť a prehrali sme. Pod sieťou sme si podávali ruky s profesormi a keď prišla na rad práve ona, tľapli sme si dlaňami. Zdalo sa mi to bizarné, až som si začal namýšľať, že som si to celé len vsugeroval. Áno, určite sa tam dole nič nestalo, preto sa ani nemohla po mne čo obzerať. Žiadna polonahá žena predo mnou, žiadna polonahá žena na mojom tele, jej prsia sa ma nikdy nedotkli, žiadny výstrek do jej rozkroku. To znamenalo, že som sa trápil bezdôvodne, že som vyskočil na Peťu zbytočne a znovu sa môžem šťastne na ňu pozrieť.

Obrátil som sa s ľahkým srdcom jej smerom a veľmi rýchlo ma opäť objal ten istý odporný plazivý pocit zahanbujúcej viny. Stála na druhej strane ihriska a čo bolo horšie, vyzerala, že sa zhovárala s našou jazykárkou. Nenápadne som ich začal sledovať z diaľky, snažil som sa dovtípiť témy ich rozhovoru. Vyhodnocoval som každý jemný pohyb, gestiku aj mimiku. Dospel som k záveru, že čokoľvek to bude, Peťa nebola nadšená tým, čo sa dozvedela a Foyová zase na druhej strane pôsobila ľahostajne k jej námietkam.

Peťa sa vzápätí zvrtla a prudkým krokom vybrala mojím smerom. Čakal som to najhoršie. Príde ako prvá facka a hneď za ňou spŕška nadávok? Uvidím v jej očiach slzy? Alebo len sklamane poznamená, že všetko vie a nechá ma? Ignorovala ma, sklonila sa k svojmu batohu🡕 vedľa mňa a začala si baliť veci. V tichosti som čakal, čo mi povie sama od seba a či vôbec premrhá na mne aspoň jedinú hlásku. Zrejme si všimla, že by bolo vhodné niečo poznamenať, tak povedala, že už odtiaľto ide konečne domov. Nevedel som, ako presne reagovať, či vyzvedať, alebo preskočiť celú jej epizódu s profesorkou, možno ponúknuť sa, že pôjdem s ňou. Skôr než som sa stihol rozhodnúť, vychrlila na mňa jednoduché "čau", prehodila batoh🡕 cez plece a ukázala mi chrbát. Tak a je to vonku. Všetko vie, prišiel som o ňu.

Periférne som zbadal Foyovú, ako mierila k zadnému vchodu do budovy školy. Dilema. Mám dobehnúť Peťu alebo ísť za tou druhou a vytmaviť si to s ňou? Srdce mi kázalo vziať za ruku svoju priateľku, prosiť ju, ospravedlniť sa jej, ale zlosť a hnev ma ťahali zdrapiť profesorku za rameno a povedať jej svoje. Bez rozmyslu ma nohy vzali k dverám do školy, kde práve Foyová vchádzala dnu. Zachytil som ich ešte pred zatvorením a zazrel už len jej chrbát, ako mizne za ďalšími dverami do sprchy. Určite som nemal náladu znova riskovať, že ju nachytám, rozhodol som sa počkať.

Stál som obďaleč. Ostatní žiaci sa premiestňovali popred mňa chodbou, chystali sa už domov. Nemohol som si pomôcť, uvažoval som nad tým, ako ani jeden z nich nemá šajnu, čo som zažil s tou, po ktorej všetci túžili. Chalani vždy dúfali v čo i len krátky pohľad hlboko do jej výstrihu a ja jediný som zažil ešte viac - teplo celého jej tela. Vlastne prvýkrát od toho momentu som si podrobne spomínal na náš zážitok. Jej prsty ponorené do mojich rebier, jej ženská vôňa, dotyk jej hladkých stehien na tých mojich pri kĺzaní po mne. Dokonca som si vo chvíľke slabosti zaželal aj viac. Vŕzganie dverí vyplašilo moje snenie, po pár minútach bola opäť vonku v tých istých letných šatách a teniskách, v ktorých som ju dnes videl prvýkrát. Bol som späť v pôvodnom stave hnevu.

"Čo ste jej povedali?" zavolal som za ňou, keď prechádzala okolo.

Zastala na mieste, obrátila sa. Ešte stále mala dosť vlhké vlasy zo sprchy, zrejme si ich len pretrela uterákom. Mala ich prehodené do strany až na jeden nepoddajný prameň, ktorý jej padal do oka.

"Komu?"

"Peti."

Nezareagovala ihneď, počkala, kým párik študentov prešiel okolo.

"Iba to, čo potrebovala počuť."

"Hovorte priamo, sme tu osamote."

"Ach, drahý môj, sme v škole, tu nikdy nie sme osamote," povzdychla si a zároveň dodala, "teda ak človek nie je o takomto čase v podkrovných triedach."

Hneď nato sa pustila hore schodmi. Sekundu mi trvalo, kým som pochopil jej narážku, ale nakoniec mi došlo, že chcela, aby som ju nasledoval. Zvažoval som pre a proti, ísť alebo ostať, žiaľ, potreboval som odpovede, na ktoré som nemohol prísť len tak sám. Jej stúpanie hore poschodiami medzitým postupne zanikalo, rozhodol som sa - šiel som hore.

Na najvyššom podlaží boli všetky dvere zavreté a všade vládlo hrobové ticho. Náhodne som skúsil prvú kľučku, dvere povolili, vstúpil som dnu. Zásah! Foyová bola usadená na prvej lavici v strednom rade hneď pred katedrou. Bola otočená tvárou ku mne a chrbtom k tabuli; nohy mala prekrížené a rukami sa opierala o okraj lavice. Všimol som si, že v takejto polohe jej šaty🡕 odhaľovali trochu viac zo stehien.

"Chcem vedieť, čo vie Peťa a čo ste jej povedali," zaznela moja prvá veta.

"Pekne poporiadku... Všimol si si, kde sme?"

Narážala na fakt, že sme boli v triede 3. A, čo bola Petina trieda, ale zdalo sa mi, že väčšmi sa snažila poukázať na to, že sedí presne na jej strane lavice.

"Áno, všimol."

"Zvolila som vhodné miesto, však? Prišlo mi to celkom symbolické," oznámila samoľúbo spolu so samoľúbym úsmevom.

"Chcem vedieť len jedno - čo-vie-Peťa?" kládol som dôraz na každé slovo v otázke.

"Všetko."

"Všetko?"

"No, všetko. Povedala som jej o našom šteklivom stretnutí v suteréne. Najprv mi nechcela veriť, ale keď som spomenula tvoje dve malé znamienka nad penisom, konečne uverila."

Tak predsa. Bolo to tak, ako som predpokladal, ibaže pravda bola vonku skôr než som očakával.

"Vám neprekáža, že to môže všade rozniesť?"

"To by ti neurobila, ona je anjel."

"Na rozdiel od vás," zasadil som úder.

"... A od teba," kontrovala, "možno viníš zo všetkého mňa, že jedine ja som zodpovedná, ale zabúdaš, že aj ty máš svoj podiel viny. Mohol si ma kedykoľvek zastaviť, odstrčiť, ale neurobil si to. A neurobil si to, pretože si to nechcel. Nechcel si, aby som prestala, práve naopak - žiadalo sa ti viac."

Nemýlila sa, bola to tá najvzrušujúcejšia vec, akú som kedy zažil. Avšak v jednom nemala pravdu, jednoznačne som od začiatku vinil aj seba.

"Čo vlastne chcete odo mňa?"

"Otázka znie - čo chceš ty odo mňa? Lebo ja viem, čo chcem od teba."

Po tejto vete som mal pocit, že sa mi koketne zadívala do očí a možno aj ešte hlbšie. Akoby telepaticky prenášala riešenie do mojej hlavy. Rozbúchalo sa mi srdce kdesi v hrudníku.

"Ak si myslíte, že sa tu niečo stan🡕 e, tak sa hrubo mýlite."

"Veď som ťa ešte ani nezačala zvádzať," zasmiala sa.

"Mám priateľku," nadhodil som víťazoslávne.

"Nie, nemáš, obávam sa."

"Pôjdem za ňou, porozprávame sa, všetko pochopí, poznám ju. Vysvetlím jej, že to nebola až taká hrozná vec. Žiaden sex tam nebol, odpustí mi, budem ju prosiť..."

"... Ak smiem malú radu - určite jej nepovedz, že to nebola až taká hrozná vec. Podľa toho, ako reagovala, keď som jej to vravela, pre ňu to vyzeralo ako peklo."

"Fajn, tak jej to poviem ináč. Dôležité je, že to bude počuť odo mňa. Budem úprimný, nebudem zahmlievať a ak to aj už medzi nami nebude také, ako predtým, aspoň neprídem o ňu načisto. Neviem..."

"... Chcem ťa v sebe, tu a teraz," skočila mi do reči.

Ak mi do tohto momentu srdce len búšilo, teraz už začalo mlátiť o rebrá. Jedna vec bola byť o tom presvedčený, druhá - počuť to z jej úst nahlas.

Nezareagoval som tak rýchlo, ako by som možno chcel, ale podarilo sa mi dostať zo seba: "To... by sa nemalo stať."

Prečo "nemalo"? Prečo som nepovedal niečo ráznejšie a definitívne?

Akiste ju to podporilo v dobiedzaní, pretože pokračovala: "Ale, Ivan, hádam sa necháš presviedčať?"

Teraz sa už oprela dlaňami vzadu o lavicu, čo len zvýraznilo jej poprsie a vtedy mi to udrelo do očí - celý čas nemala podprsenku. Dve bradavky sa jej pretláčali cez textíliu látky, vábili ma k sebe. Domýšľal som si ich tvar, veľkosť, ich tvrdosť alebo jemnosť pod končekmi mojich prstov. Predstavil som si svoje pery na jej šatách, v mysli som sa ich dotýkal jazykom. Strácal som vôľu vzpierať sa, ani som len nedokázal zakrývať smer môjho pohľadu. Civel som na jej telo a ona pokračovala.

Nohy si zložila na dve stoličky dolu nižšie, pomaly začala otvárať kolená od seba. Sledoval som, ako sa jej okraj šiat posúval po stehnách odhaľujúc stále viac a viac z pokožky bežne nedostupnej cudziemu oku.

"Pozri, ako ma strápňuješ," provokovala.

Rozkročila sa nakoniec dokorán a svet naokolo prestal pre mňa existovať, vrátane Peti. Nemala nohavičky, odhalila mi svoj nahý rozkrok v plnej kráse a krása ochromujúca zmysly to skutočne bola. Ružovkastá vagína si ma pýtala k sebe, priam ma prosila, aby som ukojil jej citlivosť. Nič v tej chvíli nejestvovalo, iba kus nabudenej ženy predo mnou.

Opatrne som sa pustil k nej. Všimol som si, ako sa hneď s prvým mojím krokom zmenil výraz jej tváre z nadradenej na chtivú a túžiacu. Našliapal som akoby k časovanej bombe, ktorú bolo potrebné zneškodniť a čo i len najmenší záchvev by ju bol detonoval. Už len zo samotnej blízkosti vzdychala. Zastal som si medzi jej roztiahnuté stehná síce nesvoj, ale rázny. Spontánne vlnila panvou - sugestívne, naprázdno, hore a dole. Dráždivými pohybmi simulovala sex s mužom, ktorým som podľa všetkého mal byť čoskoro ja. Hrudník sa jej prudko dvíhal a znovu klesal z očakávania, čo sa stan🡕 e ďalej. Rovnako som na to čakal, až sa mi samotné ruky natiahli ako čiesi neznáme.

Vášnivo som nimi stisol jej napnuté stehná vysoko pri slabinách. Boli hebké, jemné, priam nedokonalosťami nedotknuté, posiate zimomriavkami. Potreboval som sa jej konečne nasýtiť. Sklonil som sa nižšie a potopil si chvejúci jazyk do jej lona. Prudko vydýchla, zaklonila si hlavu dozadu. Šťava z vagíny mi zaliala chuťové poháriky, tento signál vrhol môj mozog do vytrženia. Roztúžene som ju bozkal neoddeľujúc sa od nej - neprestajne - vzrušujúce teplo mi sálalo do úst. Vnímal som jej vôňu, páľavu z tela; pysky obtekali môj jazyk ako rozvodnená rieka. Cítil som ich mäkkosť pod perami, ďalej som cítil jej ruku vo vlasoch, prirážala mi rozkrokom do tváre. Neúprosne som si ju držal rozkročenú pod kolenami. Napriek rozkoši, akú som jej spôsoboval, som miestami v rukách pocítil, ako sa reflexívne pokúsila spojiť nohy, keď som olízal citlivé miesto. Dýchal som jej do mokrých pyskov, jazyk mi fackal o stvrdnutý klitoris. Unikal mi zo strany na stranu, čo ju honilo stále viac a viac.

Horko-ťažko sa jej podarilo prekonať sa a naraz ma lapajúc po dychu zastavila: "Poď... poď ma rýchlo šukať... kým nás nenájdu."

Bez váhania som sa zdvihol, vyzliekla mi tričko🡕 , ja som si zatiaľ zhodil šortky🡕 . Penis mi už stál túžiac po stisku jej presiaknutej pošvy. Ľahla si dozadu na stôl, zadok mala na okraji lavice, ale hlavou už bola na katedre. Priložil som si dlaň na jej hrejivý pás, druhou rukou som si ho nasmeroval doprostred roztiahnutých stehien. Mala zavreté oči. Viečka spolu s pootvorenými ústami sa jej chveli, keď som ju ním bodol tesne pod klitoris. Pocit ihličiek mi prúdil od špičky vtáka a zanikal kdesi v prostriedku údu. Ťahal som si ho pomedzi krvou naplnené pysky, hľadajúc prienik; vagína sa jej prehýnala pod mojím tlakom, až mi náhle žaluď zmizla v jej orgáne. Pohltilo ma teplo ženského tela. Pomaly som sa posúval do nej, ona ma prijímala. Zbadal som, ako jej na krku navierala žila s každým novým centimetrom mäsa v stenách pošvy. Obaja sme reagovali na intímne spojenie s tým druhým jednohlasným stonaním. Zasunul som sa napokon celý a pysky sa mi dotkli oholenej pokožky okolo koreňa.

Pridržal som si ju rukami za pás a začal do nej žiadostivo pichať rovno na Petinej lavici. Penis mi skákal dnu a von. S každým nárazom ňou zatriaslo, každé prirazenie jej zakolísalo zahalenými kozami na hrudi a vyťahovalo jej okraj šiat na pupok. Vnikal som do svojej profesorky znovu a znovu. Náruživo som do nej zasúval, vychutnávajúc si horúčku, ktorá sa v nej šírila. Mäkkou pošvou mi masírovala stoporeného vtáka, čo ma privádzalo do neskutočnej eufórie. Koľkokrát som si predstavoval podobnú chvíľu - Foyovej krásne telo podo mnou, Foyová sediaca na mne, Foyová v predklone pripravená znášať čokoľvek, čo som jej schopný urobiť - myriada vyfabrikovaných polôh ma miliónkrát priviedla k výstreku. Nič z toho sa nedalo porovnať s reálnym stiskom jej vagíny, s pocitom kĺzajúcich sa pyskov po stranách môjho údu. Preťahoval som ju tak, ako som vždy o tom sníval, napriek prevládajúcej úzkosti prvého sexu.

Mal som ju vo svojej moci. Celá patrila v tom momente len mne, nikomu inému a predsa som sa jej nevedel nabažiť. Nič nedokázalo uhasiť môj nekonečný smäd po nej. Čím väčšmi sme boli jedno telo, tým viac som ju potreboval cítiť, absorbovať zmyslami. Potreboval som sa ukojiť.

Holými stehnami objímala moje chvejúce sa nahé telo okolo pásu. Vyložil som si jej lýtka na ľavé rameno a privinul si jej nohy oboma rukami k telu. Bol som pripravený ukázať v sebe chlapa. Napriahol som sa, panva mi plesla o jej vlhký rozkrok, zastonala. Udrel som znovu a zase, ďalší náprah a opäť. Mlátil som do nej, akoby to malo byť naposledy, čo cítim jej horúcu pošvu. Telá nám tlieskali o seba na celú triedu. Šťava mi stekala spod pyskov na penis a odtiaľ na vajcia, ktoré mi o ňu živelne fackali. Ak sa jej prsia predtým iba kolísali, teraz sa už prudko natriasali tak, že si ich sama musela pridržiavať dlaňami. Striedavo si ich naťahovala cez látku šiat, potom sa štípala, ponárajúc si nechty do dvorcov bradaviek. Preťahoval som ju vtákom dočervena. Cítil som kvapky potu ako sa mi predierali na povrch kože. Stekali mi dole hruďou, preniesli sa na jej stehná a vpíjali do jej slabín. Pár dopadlo priamo na jej vydráždený klitoris. V takejto polohe – spojené nohy, pevné lýtka ma hladili na pleci a krku – bola nesmierne úzka.

Náhle ma zadychčane zastavila v mojom prirážaní, čo som v duchu celkom uvítal, keďže samému mi už dochádzali sily. Zložila si zo mňa nohy a povedala mi, aby som sa posadil dozadu. Pozrel som za seba, bola tam Petina stolička. Poslúchol som, zvalil som sa na ňu do akéhosi poloľahu – zadkom som bol na okraji sedadla, studené drevené operadlo ma tlačilo na lopatkách. Foyová zatiaľ zoskočila dolu a moju myseľ zahalilo déjà vu. Akoby som opäť stál pri svojej skrinke v tme a videl ju vyzliekať sa. Rovnako, ako dolu v suteréne, aj tu si spustila ramienka na lakte a zhodila si celé šaty🡕 ku členkom. Avšak tentokrát mala miesto nohavičiek rozpálenú vagínu od sexu a miesto podprsenky mi ukázala holé prsia.

"Páčim sa ti?" hravo sa ma spýtala.

Pozerala mi do tváre ako skutočná štetka. Bolo vidieť, ako si užívala moje hltavé pohľady po jej nahom tele. Očami som obchytkával jej symetrickú postavu – takto som sa jej dotkol stehien, vyššie bokov a cez bruško hore na postavené bradavky.

"Až príliš," odpovedal som na zvedavú otázku.

Pomaly pristúpila bližšie, mali sme už na sebe len tenisky a nič viac. Opatrne predkladala jednu špičku pred druhú, hypnotizovala ma zvodne prelievajúcimi sa bokmi zo strany na stranu. Postupovala pomedzi moje rozkročené nohy až spočinula blízko mojich navretých semenníkov. Tam si zastala naširoko, koľko ju pustili moje končatiny, kolenami sa mi dotkla vysoko vnútra stehien. Vložila si prsty oboch rúk do krátkych bielych vlasov, provokovala hrou s nimi.

"Chcel by si ešte do mňa?" spýtala sa druhýkrát.

"Áno."

Skôr než som stihol dopovedať toto krátke slovko, obkročila ma a ocitla sa mi nad bokmi. Sklonila sa dolu, akoby mi chcela niečo pošepkať, niečo tajné, vzrušujúce, adresované len pre mňa, ale namiesto slov prišiel jemný stisk ženskej ruky na penise. Jej prsia viseli iba pár centimetrov od mojej hrude, stačilo tak málo a okúsil by som ich hrejivý dotyk.

"A neurobíš sa mi do nej? Vydržíš to?" položila mi tretiu otázku.

"Vydržím," prisľúbil som.

"Neverím ti."

Takmer ihneď som pocítil, ako si priložila moju tvrdú žaluď k otvoru. Roztiahnutá vagína sa jej s ľahkosťou skĺzla dolu vtákom a opäť som bol v nej až po koreň. Svižne sa podvihla, plesla sa mi znovu do lona a zase a prirážala celou svojou váhou. Rukami som ju držal za boky, ona sa mi zatiaľ opierala o predlaktia. Skákala vzpriamená, poskakovali jej rovnako aj prsia na hrudi, ktorých sa mi žiadalo konečne dotknúť. Bola na mne jednoducho nádherná. Načiahol som sa po jej zakázané ovocie s neochvejným úmyslom napojiť sa ich šťavnatosťou. Oba horúce prsníky mi padli naraz do dlaní, začal som ich vášnivo miesiť a masírovať. Tvrdé bradavky mi raz trčali pomedzi prsty, inokedy som ich cítil štekliť mi dlaň.

Stále som tomu ešte nemohol uveriť, že mám sex s Foyovou, že najkrajšia profesorka ma oberá o panictvo uprostred školy. Tlieskala sa mi o telo so zavretými očami, tvár mala plnú rozkoše a pôžitku. Premočená pošva jej mliaskala pri každom nabodnutí, čo bolo hudbou pre moje uši a zdalo sa, že aj pre ňu.

Nakoniec mala pravdu, nevydržal som. Cítil som, ako prudko mi pulzoval penis hlboko v nej, vzdychy sa skracovali, každý dotyk s ňou v jej vnútri sprevádzalo silné šteklenie na špičke žaludi – všetko predznamenávalo blížiaci sa orgazmus. Čím väčšmi sa pichala na mne, tým viac som sa snažil oddialiť neoddialiteľné, zastaviť nezastaviteľné. Avšak ju a jej fackajúci okrúhly zadok na mojich slabinách som nedokázal ani nechcel ovládať.

"Už... Už..." stonal som.

Zdvihla sa, zoskočila dolu medzi moje napäté stehná presne v pravej chvíli. Bola už na kolenách, keď si ho vzala do ruky a prúd semena neočakávane ostriekal jej nahý prsník. Priložila si ich bližšie k penisu, vták jej prudko behal v dlani. Telo som mal napnuté, kdesi z jeho útrob sa mi hrnul orgazmus údom zovretým v ženskom stisku. Sledoval som, ako ju moje biele pásy šľahali cez prsia. Ona ich vítala hlbokým vzdychaním, ja som naopak sprevádzal neudržateľný tlak semena hlasným stonaním. Penis sa mi zdrvujúco sťahoval spolu s pravidelnými výstrekmi, čo napočudovanie vytváralo slastnú explóziu bolesti v mojom rozkroku. Neúnavná ruka zo mňa načisto sala energiu, ale zároveň som miloval každú jednu sekundu toho, ako ma robila. Stekajúca bieloba zaplavila jej lesklé poprsie a nato som si všimol nadržaný výraz v jej tvári, keď pocítila teplo semena na tvrdej bradavke. Posledné kvapky zo mňa vyvreli na jej prsty, ktoré mi ho už skôr hladili než honili.

"Asi nemáš vreckovku," sklopila zrak na svoj poliaty hrudník.

"Asi nemám," prihlúplo som sa zasmial.

Prekročila mi nohu a vzdialila sa nahá kamsi za mňa. Vysilený, ale ešte stále plný endorfínov som sa zdvihol zo stoličky a začal sa pomaly obliekať. Ani neviem prečo – asi najskôr zo zvyku – otočil som sa jej chrbtom, keď som si dával naspäť šortky🡕 . V tom momente mi to aj prišlo trochu komické, tak som sa obrátil a neisto si zastal k nej bokom, aby som odpozoroval reč i jej tela. Už stála pri mne, nakoniec si to odniesol kus papiera z nástenky, ktorým si nešikovne utrela prsia. Bola odo mňa rovnako – a asi nevedomky – odvrátená ako ja pôvodne. Opäť raz som sa zadíval na jej postavu, iba tentokrát jej kúsky oblečenia pribúdali miesto toho, aby ich strácala. A opäť raz ma nachytala, ako ju sledujem, keď sa náhle obzrela.

"Hádam ešte chceš?" spýtala sa ma len tak cez plece upravujúc si nepoddajné dievčatá v podprsenke.

V jej hlase som počul úsmev.

Či vraj ešte chcem? Dokázal by som stráviť celé hodiny čo i len dotýkaním sa jej pokožky. Nedokázal by som sa rozhodnúť, kam ju skôr uhryznúť či pohladiť zakázané partie. Už len z myšlienky na lenivú a intímnu hru s ňou kdesi na gauči som cítil vlastnú krv vlievajúcu sa späť do môjho orgánu. Ani teraz po tom všetkom ma neprechádzala chuť na ňu.

"Ale na to, že si to robil prvýkrát, tak si ma celkom milo prekvapil," dodala.

"Odkiaľ viete, že to bolo prvýkrát?"

"Asi mám nos na také veci," popritom si upravovala už oblečené šaty🡕 , "malou nápoveďou mi bola aj tvoja ranná nehoda v mojich nohavičkách."

Prehodil som si tričko🡕 cez hlavu, čím som neúmyselne spôsobil trápne ticho, toto bolo vzápätí našťastie prerušené zvonením môjho mobilu. Na displeji svietilo číslo "5", tak som mal uloženú Peťu – päťka pre Peťku. Až teraz som si vlastne na ňu spomenul po dlhej dobe. Niekde hlboko v kostiach som cítil, že pôjde o jeden z tých bolestivých rozhovorov. Netešil som sa.

Foyová zrejme aj pri tejto príležitosti zapojila svoj povestný nos a zahlásila: "Nechám ťa, pozhovárame sa inokedy."

Pri dverách sa ešte zvodne otočila a premýšľala nahlas: "A je to celkom rajcovné, že mi stále vykáš. Ktovie, možno nabudúce už nestihnem zoskočiť. Majte sa, Ivan."

Jediné, čo mi utkvelo v mysli a vírilo hlavou – teda okrem jej provokačnej zmienky o zoskočení – bolo slovko "nabudúce". Nabudúce! Takže toto nebola pre ňu akási jednorazovka, očakávala viac. Zaplavila ma upokojujúca nádej, že ešte budem mať možnosť vziať si jej telo; vlastniť ju na pár momentov, kedy všetky jej citlivé zmysly by boli zamerané jedine na mňa a na to, čo by som jej robil.

Zvuk zvonenia ma vrátil späť do reality, zdvihol som a ohlásil sa.

Ozvalo sa: "No, kde si? Neprídeš?"

"Ak sa chceš so mnou zhovárať osobne, tak viem prísť," povedal som nenadšene.

"Viem, čo myslíš. Čo bolo dnes v škole."

Cítil som pred ňou hanbu. Premietali sa mi všetky naše spoločné chvíle za ten krátky čas, čo sme boli spolu. Do hrdla sa mi tisla hrča.

"Hej, presne," na viac som sa nezmohol.

"Vieš, Foyová ma nasrala, lebo vraj mi nedá opraviť si známku, pokazí mi priemer na konci roka, krava. Tak som odišla dosť rýchlo a drzo, ale aj ty si bol pekne hnusný na mňa dnes."

"Počkať... počkať. To ti povedala vtedy po zápase? Len toto?"

"No, podľa mňa to bolo dosť. Aké len? Prídeš..."

"... Hej, prídem, ale už musím končiť," skočil som jej do reči a vzápätí hneď zbrklo zložil bez rozlúčky.

Stál som tam sám, osamote ako obarený a zápasiaci s dvoma myšlienkami: prvá, neprišiel som o Peťu, aspoň zatiaľ nie, druhá, tá špinavá štetka ma oklamala.