Monika v zelených šatách erotické poviedky

Volám sa Pali. Mám 45, robím v nemenovanej firme a s Monikou sme kolegovia už dva roky. Monika je atraktívna štyridsiatnička - typ ženy, ktorá keď vojde do miestnosti, chlapi zabudnú čo chceli povedať. Štíhla, s dlhými tmavými vlasmi a úsmevom, ktorý vedel byť aj plachý aj drzý zároveň. Vždy sme si rozumeli. Smiala sa na mojich blbých vtipoch, nosila mi kávu keď som nestíhal. Nič viac. Myslel som si.

Až kým ma raz nezastavila pri kopírke.
"Pali, môžem sa ťa niečo spýtať? Ale je to divné."
Zasmial som sa. "Po tom čo som včera zmazal celú databázu ma už nič neprekvapí."
Sčervenala. "My... s Igorom. Uvažujeme nad niečím. A napadlo nám, či by si... nechcel ísť s nami na večeru. Všetci traja."

Chvíľu mi trvalo, kým mi to došlo. Nebol som idiot. Vedel som, čo tým myslí. Monika bola krásna ženská. Na štyridsiatku mala postavu, za ktorú by sa nehanbili ani dvadsiatničky. A Igor? Videli sme sa na firemnom večierku. Vysoký, kľudný chlap s pevným stiskom ruky.
"Ja... musím si to premyslieť," vypadlo zo mňa.

Tri dni som na nič iné nemyslel. Bolo to lákavé? Jasné. Ale aj riskantné. Čo ak to pokazím? Čo ak im ublížim? Nakoniec som odpísal len: "Kedy vám to vyhovuje?"

Ten večer

Ich byt voňal vanilkou a niečím pečeným. Igor mi otvoril s fľašou vína v ruke. "Rád že si prišiel, Pali. Naozaj." Nebol napätý. Alebo to len dobre hral. Podali sme si ruky. Jeho stisk bol pevný, skúmal ma pohľadom, ale bez nevraživosti. Skôr... zvedavo.

Monika bola v kuchyni. Keď ma uvidela, nervózne sa usmiala. Na štyridsať vyzerala neuveriteľne - v tých tmavozelených šatách jej nič neodpustili. Obopnuté, s výstrihom čo odhaľoval kľúčne kosti. Keď sa otočila k linke, látka sa jej napla na bokoch a ja som si všimol, ako sa jej pod tenkou látkou rysuje krajka. Sadli sme si k stolu.

Prvú hodinu sme sa bavili o práci, o dovolenkách, o psovi čo štekal u susedov. Normálna večera. Až na to, že pod stolom som cítil, ako sa mi Monika kolenom letmo dotkla nohy. A keď vstala naliať víno, na zlomok sekundy som zazrel lem čiernej punčochy a kovové zapínanie podväzkového pásu, ako sa jej mihlo pod šatami. Krv mi stúpla do hlavy. Takže preto tie šaty... neboli náhodné. Vedela presne, čo robí.

Po večeri sme si sadli na gauč. Monika uprostred. Víno povolilo napätie. Začala rozprávať, ako sa s Igorom spoznali. On ju pritom hladil po vlasoch. Úplne prirodzene, bez ostychu. A potom sa pozrel na mňa.
"Povedz mi úprimne, Pali. Neľutuješ že si tu?"

Pozrel som sa najprv na Moniku. Oči sa jej leskli, pery mala pootvorené. Potom na Igora. Čakal.
"Neľutujem," povedal som. "Ale som nervózny ako pes."

Igor sa zasmial. Prvýkrát za celý večer úprimne. "My tiež, kamoš. My tiež."

Hranica

Vzduch v obývačke zhustol. Lampa v rohu hádzala teplé svetlo na jej pokožku a čierna čipka podväzkového pásu v tom prítmí vyzerala skoro modro. Keď sa Monika pomaly narovnala, šaty jej zostali pri nohách ako kaluž tmavozelenej látky. Zostala stáť len v tom, čo si obliekla pre nás - čierne punčochy napnuté na stehnách, ktoré len zvýraznili jej vypracované nohy, kovové zapínania sa jej pri každom nádychu zľahka zaleskli, a tie maličké tangá, ktoré viac sľubovali než zakrývali.

Igor k nej pristúpil prvý. Nebozkal ju. Len jej prešiel chrbtom ruky po línii čeľuste, potom nižšie, po kľúčnej kosti, až k miestu kde sa začínala čipka. Ona sa zachvela, ale neuhla. Oči mala upreté na mňa, akoby sa pýtala: Si tu ešte? Bol som. Ani som nedýchal.

Sadla si medzi nás na gauč. Igor za ňou, ja pred ňou. Cítil som teplo z jej kolien, keď sa o mňa obtreli. Igor jej zozadu odhrnul vlasy a pobozkal ju na krk, presne na to miesto pod uchom. Vydýchla a hlavu mu položila na rameno. Ja som mal pred sebou jej brucho - ploché, pevné, s plytkou jamkou pupka. Lem čipkovaného pásu sa jej zarezával do pokožky. Prstom som prešiel po jednom z tých pásikov, čo držali punčochu. Bol napnutý, vibroval pod dotykom ako struna.

Nikto sa neponáhľal. Každý dotyk mal váhu. Keď som jej dlaňou prešiel po stehne, nad okrajom punčochy, naskočila jej husia koža. Igor ju pritom hladil po rebrách, palcom obkresľoval spodný okraj pása. Šepkal jej niečo do vlasov. Nechápal som slová, ale videl som, ako sa jej zrýchľuje dych.

Striedali sme sa v dotykoch ako v pomalom tanci. Ja som jej bozkával vnútornú stranu zápästia, cítil som, ako jej prudko tepe pulz. Igor jej zatiaľ skĺzol rukou z pása nižšie, na bok, a zastavil sa na kraji tých čipkovaných tangáčov.Nešie ďalej. Len tam nechal dlaň a čakal. Monika zavrela oči. Hrudník sa jej dvíhal rýchlejšie, pery mala pootvorené. Medzi nami troma bolo ticho, prerušované len jej plytkým dychom a vŕzganím koženého gauča.

Napätie sa dalo krájať. Viděl som, ako sa jej prsty zaryli do opierky. Ako sa jej stehná pri každom nádychu napli, až sa kovové zapínanie podväzku zarezalo hlbšie do kože. Bola na hrane a my s ňou. Igor sa na mňa pozrel ponad jej rameno. Nemusel nič povedať. Obaja sme vedeli, že ešte nie. Že to natiahneme, kým to bude neznesiteľné.

A potom to prišlo. Bez varovania. Zlomilo sa to v nej ako vlna. Prehla chrbát tak prudko, že som ju musel chytiť, aby nespadla. Z hrdla sa jej vydral zvuk - tlmený, hlboký, akoby vychádzal niekde z hrude. Nevolala mená. Nevrieskala. Len dýchala prerývane, s otvorenými ústami, a celé telo sa jej triaslo. Prsty mala kŕčovito zovreté, nechty sa jej zaryli mne do predlaktia a Igorovi do stehna. Punčochy sa jej na stehnách napli, podväzky sa chveli s každým jej stiahnutím.

Trvalo to večnosť a zároveň pár sekúnd. Keď to opadlo, zostala ochabnutá, spotená, s hlavou zaborenou Igorovi do krku. Triasla sa ešte dlho potom. Ja som jej len odhrnul spotený prameň vlasov z čela.

"Ste tu?" zašepkala po chvíli bez toho, aby otvorila oči.
"Sme," odpovedali sme naraz.

Ráno

Zobudil som sa na gauči prikrytý dekou. Z kuchyne voňala káva. Na operadle viseli prehodené tie čierne punčochy. Vošli obaja, už oblečení, usmiati. Monika vyzerala oddýchnuto, sviežo.
"Raňajky?" opýtala sa, akoby sa nič nestalo. A pritom sa stalo všetko.

Sadli sme si k stolu. Igor mi podal tanier s praženicou. "Ďakujeme, Pali," povedal. A myslel to vážne. Neznelo to trápne. Znelo to ako vďaka za to, že som bol opatrný. Že som rešpektoval hranice.

Keď som odchádzal, Monika ma objala. Stále voňala tým parfémom zo včera. Igor mi podal ruku. Pevný stisk, rovnaký ako keď som prišiel. Ale niečo sa zmenilo. V pohľade.

V pondelok v práci sme sa tvárili normálne. Monika mi len žmurkla pri kávovare. A ja som vedel, že som zažil niečo, čo sa nedá zopakovať. A možno ani netreba. Stačilo, že to bolo. Raz. S dôverou.