Školník už zametá dvor erotické poviedky

Marek dostal trojkový ticket v pondelok ráno, deväť minút pred dennou poradou — ten, ktorého sa už dvaja kolegovia dotkli a zase ho odložili. Tebe to aj tak ide lepšie, napísal Fero a pridal žmurkajúci smajlík. Marek začal písať, že sa mu to tento týždeň nezmestí. Potom to zmazal. Potom napísal, že dobre.

Mal dvadsaťdeväť rokov, robil ako vývojár pre mníchovskú firmu a z platu si pohodlne žil v byte v malom meste, kde od covidu prešli celé týždne tak, že sa okrem predavačky v potravinách a kuriérov s nikým neporozprával. Košice boli dvadsať minút vlakom. Sadal naň málokedy.

Za dvadsaťdeväť rokov nebol so ženou. Nie zo zásady, ani z traumy — jednoducho nikdy neprišla tá chvíľa, keď by sa na to odhodlal. Predstavivosť pomaly zabrala miesto, ktoré po sebe nechala chýbajúca skúsenosť, a v lete, keď tehlové múry z prelomu storočia vracali denné teplo ešte o polnoci, začalo byť toto usporiadanie fyzicky neznesiteľné.

Do zoznamky ho dohnalo zúfalstvo.

Po týždňoch nezáživného matchovania natrafil na dvadsaťjedenročné, hlasné dievča, ktoré hneď po druhej výmene správ navrhlo stretnutie v jednom pološerom koktailovom bare na Hlavnej.

Dievča prišlo v krátkych šatách s hlbokým výstrihom a od prvej minúty doňho bez zábran išlo. Ako ubúdali koktaily, prisúvalo sa čoraz bližšie; dlaň položilo Marekovi na koleno a počas rozprávania ju odtiaľ nezložilo. Krv mu bila v ušiach. Jeho telo ešte nikdy nebolo takto blízko k tomu, aby konečne zažilo niečo z toho, čo si dovtedy iba predstavovalo.

— Hneď som späť, len sa dám do poriadku — zašepkalo dievča, vstalo a kabelku nechalo na stoličke. — A potom ideme ku mne. Nikto nie je doma.

Prešlo desať minút. Potom dvadsať. Tridsať.

Marek prešiel k toaletám. Chodba bola prázdna. Keď sa vrátil k stolu, všimol si, že zmizla aj kabelka. Zadný núdzový východ bol otvorený do bočnej uličky.

Čašník prišiel s účtom druhý raz.

Jedno však neurobil: appku nezmazal.

Klára mala v profile jedinú fotku a aj na tej stála napoly odvrátená.

Bola zástupkyňou riaditeľa na miestnej základnej škole, mala tridsaťšesť a v meste ju poznal každý — tmavomodré kostýmy, upravený drdol, ten hlas, po ktorom na chodbe stíchli deti. Rozviedla sa pred tromi rokmi. Jej manželstvo sa skončilo bez toho, aby sa v ňom čokoľvek nápadné stalo: pri manželovi existovala ako trofej a sex bol jednou z vecí, ktoré treba vybaviť, kdesi medzi nákupom a technickou kontrolou auta.

Miestni muži v jej veku sa buď báli rečí, alebo boli natoľko plní seba, že Klára už pri druhej večeri vedela, ako to dopadne.

Marek sa nesnažil pôsobiť ako frajer. Jeden večer, keď prišla reč na sklamania, opísal s presnosťou vývojára a s úprimnosťou človeka, ktorý už nemá čo stratiť, čo sa stalo v bare.

Klára si tú správu prečítala dvakrát. Potom vstala, naliala si pohár vody a až potom si sadla odpísať.

— Príď v piatok večer ku mne. Nejdeme do baru, netreba žiadne roly a nikto nezmizne.

Marek strávil hodiny vymýšľaním, s čím vojde ku Kláre do dverí.

Kyticou si bol istý. Fľašou menej. Nakoniec padla voľba na Baileys — sladký, krémový, a kdesi vnútri dúfal, že zopár glgov vybaví to, čo on sám nedokáže: rozpustí úzkosť skôr, než stihne čokoľvek pokaziť.

Keď Klára otvorila dvere, tvár sa jej pri pohľade na kyticu okamžite rozžiarila.

— Marek, to je nádhera — povedala a hlboko sa nadýchla vône kvetov, kým vykročila k váze.

Potom Marek vytiahol z tašky Baileys a položil ho na kuchynský ostrovček. Klárin pohyb sa na okamih zastavil. Pomaly sa otočila, prezrela si fľašu a usmiala sa.

— Baileys? — spýtala sa. — Povedz, prečo práve toto?

Marek si šúchal krk.

— Myslel som si... že možno padne dobre pohárik. Aby nebolo napätie. Keby sme si niečo náhodou priveľmi rozoberali v hlave.

Klára podišla bližšie. Podpätok jej ticho klepol o parkety. Mala na sebe bordový hodvábny župan, pod ktorým sa črtali dokonale hladké čierne nylonové pančuchy. Obe dlane mu položila na hruď.

— Marek. Na to, aby si sa uvoľnil, nepotrebuješ alkohol🡕 .

Potom sa otočila k pultu a naliala dva malé poháriky.

— Ale napime sa. Nie kvôli odvahe. Len preto, že je to dobré, a preto, že si tu.

Pili pomaly. Sladká, hrejivá chuť Baileysu sa v nich rozliala, ale uvoľnenie neprinieslo pitie — prinieslo ho to nesúdiace ticho, ktoré v izbe vládlo.

Klára odložila pohárik, chytila Mareka za ruku a potiahla ho k pohovke.

— Zhlboka sa nadýchni — povedala. — V tejto izbe ťa teraz nikto neskúša.

Sadli si oproti sebe. Klára sledovala, ako si Marek upravuje ruky na kolenách, akoby ich mal kam odložiť. Toto poznala. Presne tak stáli ôsmaci pred dverami riaditeľne.

Nebudeme to komplikovať. A ani ja nemusím teraz nikomu vyhovieť.

Pomaly si vyzula lodičky. Vystúpila na pohovku a prehodila jednu nohu cez Marekovo stehno. Chladný povrch hladkej čiernej pančuchy prešiel cez látku jeho nohavíc. Marek zadržal dych.

— Vieš, čo je na intimite najkrajšie? — zašepkala Klára, kým sa vyzliekala zo šiat. Ostal na nej iba nylon; pod jemným čipkovaným sedom nemala nič.

Mareka vyzliekla do trenírok. Jeho pokožka bola ešte chladná od neistoty, ale ako sa Klára naňho zošuchla, teplo ich tiel sa pomaly prelialo do seba.

Klára ho stehnami pevne zovrela. Hladký, jemný povrch pančúch vzal treniu hranu a zovretie dalo Marekovi okamžite oporu — bez toho, aby musel čokoľvek dokazovať.

— Len sa opri dozadu. Rytmus určujem ja — povedala Klára a pomaly, s rozvahou pohla bokmi.

Po kŕčovitej kontrole v práci bolo toto vedenie konečne oslobodzujúce. Nemusela hádať, čo chce ten druhý, nemusela sa ponáhľať. Krúživým pohybom bokov hľadala cez nylon presne to jemné trenie, ktoré sama potrebovala.

Chvíľu bolo počuť len rytmus ich dychu. Marekovi sa rozšírili oči: pružnosť pančúch a rytmus hojdania z neho za pár sekúnd vyplavili všetku úzkosť. Marek váhavo položil dlane na jej boky. Prstami sa neisto dotkol jemného nylonu a potom pomaly, takmer bázlivo začal hladiť hladký materiál na jej bokoch. Hladký nylon a teplo jej tela ho úplne pohltili.

A potom sa niečo zmenilo. Klára so zatvorenými očami a tlmeným vzdychom podľahla pohybu. Jemný materiál pančúch medzi nimi pomaly navlhol; hladké kĺzanie vystriedalo horúce, lepivé a hlboké teplo. Marek už neváhal — z času na čas ju pevnejšie chytil za zadok, prstami sa zaboril do napnutého nylonu a držal s ňou rytmus.

Klára cítila, ako sa v nej hromadí napätie, a v zovretí stehien sa pri plynulom rytme dostala až k vyvrcholeniu: prebehlo ňou hlboké, vlnivé zachvenie. Hlavu zaborila Marekovi do ramena.

Klárina reakcia a horúci kontakt uvoľnili aj posledný kŕč v Marekovi. Pri neustálom trení sa aj on dostal k svojmu prvému vyvrcholeniu.

Pohyb pomaly ustal. V izbe nastalo ticho, len nočný vánok, ktorý presakoval otvoreným oknom, pohol závesom.

Klára sa hneď neodsunula. Hlavu si nechala položenú na Marekovej hrudi a počúvala jeho stále zrýchlený tlkot srdca. Marek pomaly, takmer opatrne vystrel ruku a objal ju okolo chrbta.

— Ja... — začal, ale hlas sa mu zlomil.

— Nič nehovor — zašepkala Klára, potom sa oprela o lakeť a pozrela mu do očí. Drdol sa jej medzitým uvoľnil, pár prameňov jej spadlo do tváre. — Vieš predsa, že teraz si sa nikam nemusel ponáhľať?

Marek si sadol, chrbtom sa oprel o vankúš pohovky a pritiahol si okolo seba deku.

— Keď som sem prišiel, hlavou mi chodilo, čo ak to zase pokazím — povedal a pozeral si na ruky. — To dievča v bare... ani ma nebolí, že ma obralo o peniaze. Ale to, že som si pripadal ako nástroj, ktorý niekto použil a potom odložil. Vo firme to cítim tiež. Každý boží deň.

Klára mu prešla rukou po tvári.

— To dievča nehodnotilo teba — povedala. — Hodnotilo samo seba.

Odmlčala sa. Marek čakal.

— Ja som sa dnes večer bála — povedala nakoniec Klára a pozrela sa k oknu. — Nie toho, čo si myslíš.

— A čoho teda?

— V tomto meste som rola. Zástupkyňa riaditeľa, ktorá nesmie mať chybu. Tri roky som žila vedľa chlapa tak, že... — Pokrútila hlavou. — Ani o to nejde. Ale roky sa ma nikto nedotkol tak, aby v tom bola pozornosť. A už som si nebola istá, či by som si to vôbec všimla.

Prisunula sa bližšie a položila mu dlaň na hruď.

— Keď si mi napísal, čo sa ti stalo, nevidela som slabého chlapca.

Marek sa zhlboka nadýchol. Zvieranie v hrudi povolilo.

— Ďakujem — povedal ticho a po prvý raz sa jej pozrel do očí úplne isto.

Klára pritiahla deku cez oboch. Vonku niekto naštartoval auto. Motor zaburácal v tichej ulici, žltkastý pruh svetla prešiel po strope, a potom zvuk pomaly dozvučal.

— Ráno o siedmej musím byť v škole — povedala Klára. — Školník už vtedy zametá dvor.

— Viem.

— To nie. Nepovedala som, že máš ísť domov.