Dr. I. M. erotické poviedky

Na obzore sa zablesklo. Dve utekajúce postavy sa brodili hustým lesom. Šaty už mali potrhané od kríkov a tŕnia. Hrom nedal na seba dlho čakať. Zatiaľ to bolo ešte ďaleko, ale ustupujúce svetlo dávalo na známosť, že búrka sa blíži. Prvé kvapky prišli skôr ako sa nazdali. Svetlo už úplne zmizlo a dve postavy sa predierali dopredu skrvavenými rukami. Nehnala ich búrka, blesky ani hromy. Tie boli len dôkazom, že keď sa veci serú, tak sa serú poriadne. Zvuk zavytia sa ozval o poznanie bližšie. Jedna postava zakopla o koreň a natiahla sa do mokrého lístia. Druhá sa zastavila vrátila sa jej pomôcť. Nezdržovala sa slovami. Žiadne neboli treba. Rýchlo ju zdvihla a podopierajúc sa náhlili vpred. Pred nimi sa mihlo svetlo. Na zlomok sa objavilo a znova zmizlo. Postavy ešte viac zvýšili svoje úsilie. Noha zapadnutá do blata bola ignorovaná. Teniska, ktorá ostala v blate bola bez myšlienky opustená. Svetlo sa priblížilo a už bolo jasné, že pochádza z okna. Na ľavej strane sa niečo mihlo.

Blesk udrel pred nimi a osvetlil obrysy domu. Hrom ich skoro zrazil k zemi. Naraz sa pred nimi objavil živý plot. Postavy sa rozhliadli doprava a doľava. Kadiaľ to bude bližšie k bráne?
Na ľavo z lesa vyskočila tmavá postava. Dve postavy sa vrhli vpravo a bežali po pokosenej tráve. Tmavá postava zaklonila hlavu a zavyla. Živý plot sa zalomil a pokračoval do neprehľadnej tmy. Rukami sa dotýkali živého plota a utekali popri ňom. Zrazu plot zmizol. Jedna postava sa zastavila strhla aj druhú. V medzere sa objavila bránka. Kľučka bola hrdzavá a ťažko šla zmáčknuť. Našťastie nebolo zamknuté, ale aj tak sa bránka otvárala len pomaly a so škrípotom. Len čo prebehli na druhú stranu do bránky narazila temná postava a zabuchla bránku. Dve postavy padli na zem sledovali chlpaté monštrum za bránkou ako sa snaží rukou ich dočiahnuť. Za ich hlavami sa rozvietilo a temná postava okamžite zmizla. "Kto je tam?” ozval sa hrubý hlas. Dve postavy sa obzreli, ale svetlo bolo za postavou. Videli len temnú siluetu mohutného muža. V rukách držal starú dvojhlavňovú brokovnicu a na hlave mal klobúk. Muž ustúpil na bok, aby svetlo mohlo dopadnúť na dve premočené postavy ležiace na cestičke k domu. Obe boli morké, špinavé, s potrhanými šatami a boli to ženy. Muž sklonil zbraň a sklonil sa.

Poriadne si ich prehliadol. Jedna bola blondína, krátke vlasy, roztrhané tričko🡕 odhalilo jedno rameno. Druhá bola bruneta s dlhými vlasmi. Teraz dolepené od blata. Tričko malo nejakú potlač, ale tá teraz bola nerozoznateľná. Muž natiahol k nim ruku. Dve ženy ešte v šoku na ňu hľadeli a triasli sa od zimy. Tu mimo lesa lialo ako skrhli. Muž sa ešte viac zohol a zdrapol tú bližšie a ako malého psíka ju vytiahol na nohy. Postrčil ju k domu, k svetlu k dverám ktoré boli pod svetlom a boli otvorené. Potom sa načiahol k druhej a rovnako ľahko ju zdvihol na nohy. Potom obe strčil dnu a zavrel za sebou dvere. V prvom momente sa ocitli v tme, ale tá sa rozplývala ako sa ich oči privykali na šero. Chodba v ktorej sa ocitli bola osvetlená len sviečkami umiestnenými ďaleko od seba a hodne vysoko. Obe ženy sa triasli zimou a pod nimi sa začala tvoriť mláka dažďovej vody. Muž odložil svoj zbraň a zaistil dvere. Potom si odložil klobúk a kabát🡕 . Objal obe ženy pod svoje veľké ruky a viedol ich ďalej do domu. Zastal pri jedných dverách vpravo a pokynul im, aby tam vošli. Za celý čas nepovedal ani slovo a ani ženy sa nezmohli na jediné. Za dverami sa objavila kúpeľňa. Alebo niečo čo sa nazývalo kúpeľňou pred sto rokmi. Bol tam vešiak s uterákmi. Bola tam stará cínová vaňa. Dokonca tam bolo aj potrubie s dvoma kohútikmi, ale len do vane. Miesto umyvadla tam bol len lavór položený na stolíku a pod ním mydlo. Nikde nebolo zrkadlo. Muž im podal zapálený svietnik a zavrel za sebou. Ženy sa poriadne rozhliadli a blondína pristúpila k vani a otočila kohútiky. Chvíľu to klokotalo a hneď prestalo. nevyšla ani kvapka. Ženy na seba nechápavo pozreli. Voda netiekla, ale aspoň tam boli uteráky. Brunetka sa sa po ne natiahla a jeden podala blondínke. Začali sa utierať, najprv vlasy a potom dole. Blondína si pretiahla tričko🡕 cez hlavu a rozopla si podprsenku. Do mihotajúceho svetla sviece sa vyhúpli dva malé melóniky. Pokračovala v utieraní. Brunetka ju chvíľu pozorovala, a potom ju napodobnila. Ale rovno si dala dole aj nohavice. Keď si v predklone utierali lýtka, niekto ticho zaklopal. Obe sa strhli a rýchlo sa zahalili uterákmi.

Dvere sa ticho otvorili a dnu vstúpila malá postava. Vo svetle sviece nebolo moc dobre vidieť detaili, ale vyzerala akoby mala šedú pokožku a tvár mala čudne pretiahnutú. V rukách mala poskladané šaty🡕 a ďalšie uteráky. Tíško ich položila na stolík pri vešiaku a odcupitala von. Doslova. Dvere ostali otvorené. Ženy sa do nich dívali a čakali či ich zavrie, ale šedá postava sa rýchlo vrátila s veľkým džbánom. Niesla ho oboma rukami a zjavne bol na ňu ťažký. Položila ho k lavóru, poklonila sa znova odcupitala. Tentoraz za sebou zavrela. "Čo to bolo?” konečne sa ozvala blondínka. "Ja neviem. Vyzeralo to ako človek. Ale taký myší.” odpovedala brunetka. Blondínka sa prikradla k dverám a uterák si držala na prsiach, takže brunetka videla jej nahé pozadie. Siahla na kľučku a otvorila dvere. Vyzrela von, ale nikto tam nebol. Znovu zavrela a pozrela na šaty🡕 . Odložila uterák a zdvihla šaty🡕 . Zrejme bledomodré až biele, starodávne pyžamo, s volánikmi. Brunetka odliala z džbána vodu do lavóra a začala sa umývať. Blondínka odložila pyžamo a zobrala nové uteráky. Najviac dalo práce umyť vlasy. Až teraz, umyte si všimli aké sú dorezané a kde všade im tiekla krv. Obe sa obliekli do pyžam a otvorili dvere. Za nimi stál muž. Teraz, keď šok pominul si ho mohli prezrieť lepšie. Bol mohutný, kožu mal nezdravo bledú, tvár hranatú s veľkým nosom. Na sebe mal niečo ako oblek. Všetkým dával na známosť, že jeho nositeľ je komorník.
"Poďte za mnou.” povedal tichým, ale dunivým hlasom. Otočil sa a nečakajúc na ne sa pohol ďalej do domu. Ženy ho bez slova nasledovali. Brunetka po pár krokoch skočila naspäť, aby zavrela dvere do kúpeľne, ale to tam už bola šedá postava a skláňala sa nad ich mokrými šatami. Vyzerala ako by ich oňuchávala. Šedá postava zdvihla hlavu a brunetka rýchlo utiekla za priateľkou a komorníkom. Dostihla ich práve keď komorník vstúpil do veľkej haly. Ustúpil na bok a ukázal na horiaci kozub na druhej strane miestnosti. Pred kozubom bolo veľké kožené kreslo a v ňom sedela postava. Videli len pravú ruku ako drží pohár. Vedľa kresla stál stolík a na ňom na tácke stála fľaša bourbonu a zvonček. Ženy nesmelo vošli dnu a komorník šikovne vyšiel von a zavrel za sebou dvere. Celá miestnosť bola obložená knihami. Strop mal minimálne päť metrov a zo stredu visel veľký luster z parožia. Knihy siahali do výšky troch metrov a nad nimi boli obrazy alebo zvieracie trofeje. Na pravej strane, západnej, bolo veľké okno. Jediným svetlom bol horiaci kozub. Jeho plamene vrhali mihotavé tiene. "Podte bližšie. Nebojte sa.” ozval sa starší mužský hlas. Postava v kresle sa vyklonila a oni uvideli vráskavú tvár so šedými strapatými vlasmi po plecia. Usmial sa na ne a pohárikom im pokynul, aby prišli bližšie. V miestnosti nebolo inej stoličky ani kreslá. Keď prišli ku kozubu ukázal im na kožušinu pred ním a oni sa poslušne usadili. "Dnes nie je vhodný čas na večernú prechádzku.” povedal veselo starec a za oknom udrel blesk a vzápätí zadunel hrom aby dosvedčili jeho slová. "Som nezdvorilý. Volám sa doktor Ivanovič Mamradin a toto je moje rodinné sídlo.” milo sa na ne usmial. "Ja som Klára a toto je moja priateľka Lucia.” povedala brunetka. Starec len pokýval hlavou.

"Sme vám veľmi vďačné za to, že ste nás uchýlili v tomto nečase.” povedala Lucia. Obe tam sedeli s nohami na bok a opierajúc sa o seba. "To nestojí za reč. Náš pán nás učí si navzájom pomáhať. Čo by som to bol za jeho služobníka, ak by som odmietol pomoc dvom zblúdilým dušiam čo klopali na moje dvere?” "Síce sme neklopali, ale aj tak ďakujeme pane Mamradine.” odpovedala Klára. "Oslovujte ma doktor. Síce už prax nevykonávam, ale už som si na zvykol a všetci ma tak oslovujú. Dokonca aj moje deti.” Ženy sa poobzerali po zavesených obrazoch. Niektoré boli portréty, na niektorých bola lovená zver a na dvoch boli namaľované rodiny. Jedna sa postava sa podobala na doktora. Starec sledoval ich pohľad. "Áno, to som ja keď som bol v rozpuku síl. So svojou ženou a deťmi. Nech je im zem ľahká.” "To je nám ľúto.” rýchlo zareagovala Lucia. "Bolo to už dávno. Možno skôr ako ste sa narodili. Netrápte sa tým. Určite ste hladné. Dal som vám prichystať menšiu večeru. Ja som už jedol tak sa k vám nepridám.” odložil pohár a zazvonil na zvonček. Dvere sa otvorili a dnu vstúpil komorník. "Volali ste ma doktore?” "Áno, odveď drahé slečny do kuchyne. A potom im prichystaj izbu, dnes tu s nami budú nocovať.” znovu siahol po svojom poháriku a usmial sa na ženy. Obe vstali a vyšli von. Komorník najprv zavrel dvere a potom ich odviedol do kuchyne. Tam po prvý raz uvideli elektrické svetlo. Kuchyňa bola dobre osvetlená a zjavne jediná neostala v minulosti. Bola tu chladnička aj mikrovlnka. Dokonca indukčný sporák. Nábytok bol už starší, ale nie z minulého storočia. Na stole už čakali dva taniere z ktorých sa dymilo. Na druhej strane niečo zašramotilo a spoza rohu vyšla šedá postava. Naozaj mala šedú pokožku, ktorú zvýrazňovali šedobežové šaty🡕 . Mala myšacie rysy a pod nosom jemné fúziky. Bola malá, a to že sa hrbila ju ešte zmenšovalo. Niesla na veľkom tanieri polku chleba. okolo stolu a linky bola lavička. Myšacia slúžka na ňu vyskočila a položila chlieb k tanierom.

"Prosím, posaďte sa a jedzte, kým je to teplé.” povedala piskľavým hlasom. Klára s Luciou si sadli k stolu. Z taniera sa vznášala para a vôňa hustej fazuľovej polievky. Slúžka sa na ne usmiala a čakala kým začnú jesť. Klára si nabrala ako prvá a fúkajúc si dala prvé sústo. Slúžka, vidiac, že im chutí sa zaradovala a odcupitala ku komorníkovi. Spolu vyšli von a zavreli za sebou dvere. Ženy osameli. V tichosti zjedli ponúknuté jedlo. Lucii trochu kvaplo na pyžamo, ale rýchlo to zotrela.m"Čo myslíš?” spýtala sa Klára, keď dojedli. "Že sme mali ostať na hoteli.” kuso odpovedela Lucia. "Ja myslím tamto.” a naznačila na vinnu policu. "Vážne? Teraz myslíš na alkohol🡕 ?” "Ja si dám.” vstala Klára a podišla k vínu. Vyťahovala jednu fľašu za druhou a čítala etikety. "Ehm.” ozvalo sa od dverí. Vo dverách stála mladá žena. Mala krásne guľatú tvár a čiernobiele šaty🡕 s krátkou sukni🡕 čkou. Mala modro sivú srsť. Kláre pri jej pohlade padla fľaša a rozbila sa. "To som nechcela. Doktor mi nariadil, aby som vám ukázala vaše izby. To nechajte tak, potom sa vrátim a upracem to.” jej hlas bol mäkký príjemný. Klára opatrne prekročila črepy a až teraz si uvedomila, že je bosá. Cestou sa zastavili v kúpeľni a umyla si nohy. "A vy ste?” spýtala sa Lucia keď stúpali po schodoch. "Volajte ma Miau.” "A čo ste?” na to sa Miau otočila.
Oči sa jej zúžili a hlas už nebol tak príjemný. "Som človek, ako vy. Nie Som vec. Možno vyzerám inak, ale som človek.” "Ospravedlňte ju.” vložila sa do toho Klára. "Nechceli sme vás uraziť. Niekoho ako vy vidíme prvý raz.” "Niekoho ako ja? Vadí vám moja srsť? Nemám tak hladkú pokožku ako vy a už som TO?” "Nie, nie.” rýchlo sa ozvala Lucia. "Tak som to nemyslela” a dotkla sa rukou jej ruky ktorú mala na zábradlí.

Na dotyk bola príjemná rovnako ako jej hlas keď ich oslovila v kuchyni. Lucia sa nedokázala od nej odtrhnúť a neustále ju hladkala. Miau sa nechala. Lucia ako v tranze hladila jej ruku. Najprv len kúsok na narte ruky. Svoje pohyby stále posúvala vyššie k lakťu až k čiernemu rukávu. Urobila krok k nej a teraz stála o jeden schod nižšie a tvár mala v úrovni jej krku. Cítila jej jemnú vôňu šampónu a počula jej vibrujúci zvuk, ktorý vychádzal z jej hrdla. Miau len stála s privretými očami. Druhú ruku mala voľne pri tele. Luciina druhá ruka sa dotkla jej boku na bielej zástere. prešla prstami po jej boku, po jej jemných prsiach. Ani si neuvedomila, že pod šatami ich ucítila viac než jedno až prišla k čiernemu límcu. Keď sa dotkla jej srsti na krku preskočila iskra. Lucia uchopila Miau za zátylok a obkročmo sa postavila na jej schod a vášnivo ju pobozkala. Vtedy sa druhá ruka Miau zdvihla a objala Luciu. Klára len nechápavo pozerala. Začali sa vášnivo bozkávať až hrozilo že stratia rovnováhu a spadnú zo schodov. Miau sa vytrhla Lucii z objatia a vyskočila o dva schody vyššie. Chytila Luciu za ruku a ťahala ju za sebou. Lucia ju bez odporu nasledovala a behom sekundy zmizli za rohom schodiska. Až vtedy Klára precitla urobila krok v pred aby ich dostihla. Zastavil ju hlas otváraných dverí. Z dverí vyšiel komorník a zadíval sa na Kláru. Preletel pohľadom po schodisku akoby hodnotil situáciu. Najprv zatvoril dvere a potom prišiel ku Kláre. "Čo ste zač?” spýtala sa Klára. "Čo myslíte? Pracujeme pre doktora. Staráme sa o jeho pohodlie a dom.” znela odpoveď. "Vy nie ste ľudia.” "Kde je vaša priateľka?” spýtal sa komorník. Klára najprv zaváhala, lebo nevedela opísať čo sa práve stalo na schodoch. "Miau ju niekam odtiahla.” "Ona sa jej dotkla?” bolo to skôr konštatovanie, než otázka.
"Áno. Bolo to divné. najprv to bol len dotyk. Potom hladenie a nakoniec, snáď vzplanutie vášne.” dodala Klára. "To sa doktorovi páčiť nebude.” stručne skonštatoval komorník. "Bude dobré mu to nevravieť. Už pre vaše dobro.” "Prečo?” chcela vedieť Klára. "Doktor je na Miau veľmi majetnícky. Považuje ju za svoje majstrovské dielo. Jeho najobľúbenejšie dieťa.” "Nerozumiem.” "Poďte so mnou. Vysvetlím vám to.” pokynul jej rukou a pohol sa po chodbe preč.

Klára najprv pozrela hore schodmi, kde zmizla Lucia, ale nakoniec sa rozbehla za komorníkom. Komorník ju zaviedol k inému schodisku, ktoré viedlo dole do suterénu. Za kovovými dverami bolo laboratórium. Komorník zažol osvetlenie, ktoré bolo na rozdiel od zvyšku domu jasne biele. Videla rôzne banky, nádoby, nerezové stoly a skrine. na jednej strane boli veľké dvojité dvere s malými okienkami. Všetko tu bolo pekne čisté a upratané, ale prach v nádobách napovedal, že už sa tu dhlo nepracovalo. "Tu sme vznikli. Tam za tými dverami je rastová nádrž.” ukázal na dvojité dvere. "Nie sme čistý ľudia, sme vylepšený ľudia. Lepšie povedané sme vylepšené klony ľudí, ktorý darovali svoju DNA. Doktor bol priekopník v klonovaní, ale príliš predbehol svoju dobu a tak ho vyhnali. Oficiálne, len ešte desaťročia potom jeho a jeho výskum využívali pre svoje ciele. Teraz je už niekoľko rokov na odpočinku. Dosiahol toho čo chcel a v týchto dňoch už len odpočíva.”
Klára sa rozhliadala okolo, pristúpila k malým okienkam vo dverách a nazrela dnu. Bola tam tma a tak jej komorník rozsvietil. Uvidela štyri veľké nádrže a ďalšie prístroje a počítače. Všetko rovnako upratané ako v laboratóriu. "Prečo mi to všetko hovoríte?” "Chcela ste vedieť kto sme. Viete, sem moc veľa ľudí nepríde. Väčšinu odoženie Vlad. Vy ste, ale bežali zlým smerom. Teraz o vašom osude rozhoduje doktor a on sa už vyjadril. Ostávate tu.” komorník hovoril bez náznaku emócie. Kláre chvíľu trvalo kým jej došlo čo komorník povedal. Začala ustupovať k železným dveram. "Nerobte to.” povedal komorník s ľadovým kludom. "Čo myslíte?” robila zo seba hlúpu Klára a ďalej ustupovala k dverám. "Máte na sebe len pyžamo. Vonku leje a najbližšia civilizácia je vzdialená niekoľko kilometrov. Ako ďaleko sa asi dostanete, keď ani neviete ktorým smerom máte ísť?” "Pobežím po ceste. Ku každému domu vedie cesta.” odvrkla Klára, ktorá stála už pri dverách.
Komorník stále stál pri dvojitých dverách a nijak sa ju nepokúšal zastaviť. "Zabudli ste na Vlada. On nie je práve stelesnením etiky a dobrých mravov. Ale nezabije vás. Bude to pre vás nepríjemné, to áno, ale nezabije vás. Až s vami skončí, prinesie vás sem a ja sa budem musieť o vás postarať.”

"To má byť vyhrážka?” "Nie, len varovanie. Ako som povedal, veľa ľudí sem nepríde, ale nie ste prvé. Už sem zopár ľudí zablúdilo.” "A kde sú teraz? Ak ste taký vychovaný?” odvrkla Klára stojac už uprostred dverí. "Keď odmietli spolupracovať, tak ich doktor použil na svoje experimenty. Svojim spôsobom sú súčasťou nás všetkých.” "Spolupracovať?” "Doktor je už na odpočinku, ale keď príde nový subjekt, tak v ňom opäť rozdúcha vedeckého ducha. Teraz pravdepodobne premýšľa ako vás upraviť. Verte mi, je lepšie o tom nerozmýšľať a prijať to.” "Myslím že nie.” Klára sa dala na útek. Komorník si povzdychol. Klára sa mu páčila. Dúfal, že to pôjde po dobrom. Počul buchot nôh na schodoch a potom tresk. Pomaly vyšiel von, pozhasínal a vystúpal po schodoch. Tam našiel Kláru ležiacu na chrbte s nohami a rukami zviazanými pred sebou ako teľa. "Nemáš dar reči bratku. Tak sa rob čo vieš najlepšie.” povedala piskľavo myšacia postava. Klára bola nielen znehybnená, ale aj umlčaná. Metala sebou, ale nebolo jej to nič platné. Komorník ju chytil jednou rukou za uzol zdvihol zo zeme. Druhou rukou ju potom podoprel a odniesol preč.

Lucia bola nahá a rovnako nahá bola Miau. Navzájom sa o seba treli. Lucia nevedela kde má skôr priložiť ruku, lebo celá Miau bola tak nádherná. Mala osem prsníkov. Najväčšie boli tie horné a postupne sa zmenšovali. Ale aj tie spodné boli dosť veľké aby padli do dlane. Miau nemala chvost ako by niekto možno čakal a celé jej telo pokrývala srsť. Keby nemala srsť, tak by bola celá do hladka vyholená. Srsť jej ,ale dávala niečo magické. Nútila človeka sa jej stále dotýkať. Miau vedela ako potešiť ženu a Lucia už prežila tri orgazmy a stále nemala dosť. Vnímala únavu, ale zároveň chcela viac. Cítila sa ako v raji z ktorého nikdy nechcela odísť. Dvere do izby sa otvorili a v nich sa objavil komorník. "Doktor si žiada vašu spoločnosť.” povedal sucho. Lucia ako by ho nepočula sa chcela maznať o objímať ďalej. Miau ale vedela, že čokoľvek čo doktor povie, sa musí splniť. Odtiahla sa od Lucii, ktorá sa stále po nej naťahovala. Nakoniec musel komorník zasiahnuť a chytiť Luciu, aby sa Miau mohla obliecť. Lucia sa stále naťahovala a komorník ju chytil zo zadu jednou rukou okolo pŕs a druhou okolo brucha. Aj komorník bol len muž a tak dlaň čo držala jej ňadro si to pekne užívala. "Koľko máme času?” spýtala sa Miau keď bola oblečená. "Vieš, že plníme jeho priania okamžite.” "Vidíš, že v tomto stave nemôže ísť.” upozornila Miau na Luciu, ktorá sa stále naťahovala za ňou. "Ako dlho to bude trvať?” spýtal sa komorník. "Odhadujem asi tak hodinu, ale môžeš to skrátiť. Vieš ako.”

Komorník jednou rukou rozopol gate a potom chytil Luciu za ruky a prinútil ju predkloniť sa. Miau prešla okolo nich a jemne pohladila komorníka po zátylku. Komorníkovi sa okamžite zježili všetky chlpy na krku a aj niečo iné. Miau už vedela, že jej tu netreba a tak odišla za doktorom.
Z rozopnutého poklopca sa vyvalil obrý penis. Lucia stále naviazaná na Miau si ho vôbec nevšímala, aj keď stačilo len trochu ohnúť hlavu. Penis rýchlo stvrdol a jeho veľký žaluď sa dotkol Luciinho zadku. Kĺzal medzi stehnami hore a dole ako sa komorník snažil ho správne nasmerovať. Nohou jej roztiahol nohy od seba aby mal lepší prístup. Keď bol žaluď medzi jej pyskami tak ho vrazil dnu. Lucia sa prehla ešte viac. Od Miau bola perfektne mokrá a tak komorník nemal problém do nej zasunúť. Najprv len tak zľahka len do polovice, aby sa Luciina kundička mohla prispôsobiť. Keď cítil, že jej tlak ustupuje tak zašiel až na dno. Stále nebol celý v nej. Lucia cez bolesť pociťovala obrovské vzrušenie. Cítila ako ju ten obrý penis trhá na kusy, ale z úst je vychádzali len slastné vzdychy. Komorník to nepreťahoval a behom dvoch minút vyplnil Luciu svojou mrdkou. Celý čas držal Luciu za ruky a teraz ju pustil. Padla na posteľ ako vrece. Z jej kundy vyvieral prameň bielej mrdky a zaschýňal na povlečení. Komorník si utrel penis do pyžama a schoval ho do gatí. Do pyžama zabalil Luciu a odniesol ju na rukách do kúpeľne. Tam už čakal na stolíku nový uterák aj pyžamo. Komorník ju uložil do vane a umyl vlažnou vodou. Lucia celý čas spala, ani voda ju nezobudila. Potom ju znova zobral na ruky a odniesol do knižnice.