Niekde tam ďaleko erotické poviedky

Myšlienku ticha a vychutnávania si síce nie práve najlepšieho počasia večer za mesačného poľaviť na neďalekom posede prerušili kroky, ktoré bolo počuť široko ďaleko...praskanie konárov prezradilo blížiacu sa korisť...no po chvíli počúvania som zistil, že počet nôh nesedel so zverou...boli ľudské... Na chvíľu ma to zarazilo, že kto by sa už len teperil lesom o pol 11 v noci. Potešil som sa...určite to bude nejaký poľovník a už som pomaly vyberal ploskačku z blízkeho vaku , že si dáme na prípitok:-) ... No po chvíli pozorovania v ďalekohľade mi silueta postavy poľovníka nejak nezapadla do mojej predstavy o ňom :-) síce veľmi ťažko ale rozoznal som chôdzu , ktorá mi chlapská ani zďaleka nepripadala... ladné pohyby a vetrom meniaci sa účes naznačovali...veď to je žena!...čo robí teraz v lese?...asi sa zbláznila...alebo to bude Ferova mama, ktorej občas naozaj šibe...Skríkol som: "kto si a čo tu robíš?" No osoba nič neodpovedala aj keď bolo vidno, že si všimla, že na ňu kričím...smerovala k posedu, už bola pod rebríkom a ja som nevedel, čo mám čakať...posadil som sa hlbšie do lavičky a počúval ďalej...zrazu začala kráčať po rebríku hore, opäť som zvolal ale bez odozvy...ešte tri schodíky a je hore...v tom sa ozval milý ženský hlas: "nekrič už, veď to som ja...Veronika..." Chvíľu som síce bádal v pamäti aká ale po jej poslednom schodíku som už vedel o koho sa jedná...jej tmavé vlasy a hlas ju prezradil..."Veronika!" Skríkol som..."čo Ty tu robíš?"..."prišla som za Tebou!" Zaznela odpoveď... Až ma pot oblial... vravím: "Hádam sa nič nestalo!" Tichším hlasom odpovedala:"Ale nie, neboj sa" usmiala sa, "len som mala chuť prejsť sa a náhodou som videla, že ideš smerom na posed už skôr, viem, že Ty nepoľujes, len pozoruješ tak som to chcela vidieť aj ja, hádam nevadí, že som prišla". "Nevadí" odpovedám...

Obom je jasné, že tak skoro sa žiadna zver neukáže :-) jedine sova, čo preletela okolo a líška, ktorá zabrechala pár stoviek metrov ďalej, si to nevšimli. Svetlo mojej baterky len úsporne osvetľovalo jej postavu...no aj tak bolo vidieť, že sa o seba stará. Mikinu, ktorú som mal pod sebou som vytiahol a rozprestrel vedľa mňa...hneď vedela, že je to pre ňu ale nesadla si...oprela sa o okno a dívala sa na lúku...mesiac, ktorý bol len v polovici predsa len mal toľko žiary, že aspoň trochu osvetľoval jej siluetu tváre...bola naozaj pekná, Veronika, ktorá nechodila skoro nikam, zhliadnutá len občas vonku tam teraz stála v celej kráse, síce osvetlená len mesačným jasom ale stála tam pre môj pohľad...prstami si pretiahla vlasy, čo jej zavadzali vo výhľade ako by mi chcela ukázať ešte viac svojej krásy...každý v dedine vedel, že je krásna...zelená mikina🡕 s kapucňou mi trochu zavádzala vo výhľade na jej profil...poprosila ma, či jej nepožičiam ďalekohľad...dal som jej ho bez mihnutia oka a kým sa ona dívala na lúku nedalo mi nevšimnúť si, čo má na sebe...okrem mikiny🡕 , obtiahnuté rifle a vysoké poľovnícke topánky..."aha tam niečo je!" zašepkala...nahla sa hlbšie do okna ale ja som nevedel kam mám pozerať skôr ... Oči mi pritiahla len jej mikina🡕 , ktorá za zdvihla až nad kríže a pod ňou som zazrel kúsok nahej kože zdobenej tetovaním a trochu čipky, ktorá na mňa vykukla spopod riflí... "Krásny pohľad" povedal som si len tak popod nos...no ona to započula...odvetila:"veď nič tam nie je! :-)" pousmiala sa ... "Ale je, viac než by si si mohla myslieť :-)" odpovedal som s úsmevom :-)..."vieš že ja a Ty tu spoločne...nemôže sa nič stať, ja som ženatý, Ty máš toho ešte veľa pred sebou..." Povzdychol som si... "Áno, to dobre viem, dobre viem, že máš manželku, ale veď nič sa nedeje, len sa spoločne dívame na lúku..." Odvetila. To som zobral ako ochladenie.

Zrejme veta, ktorá odznela z jej úst nebola presne tým, čo myslela, ako to u žien býva. Ešte viac sa nahla do okna a rukou siahla pod bundu🡕 . Rozopla si opasok a zrejme aj gombík a zips lebo pár ladných pohybov jej bokov odhalilo čipku ešte viac a už aj sa na mňa smiala polovica jej zadočku s príjemne zarezanými nohavičkami. Nemohol som z toho oči pustiť preč a povedal som: "Veronika, na to sa už nemôžem pozerať! Je toho na mňa trochu dosť. " No ona sa len pousmiala a odvetila:" veď sa nepozeraj ale niečo sprav:-)" v tej chvíli som pochopil aké zázraky dokáže spraviť ženské telo. Zacítil som ako mi na stehná prilieha niečo teplé...ako sa mi stráca priestor v mojich nohaviciach...ako nemyslím už na nič iné...len na to aby som sa jej aspoň dotkol...aby som videl tu nádheru, čo skrýva pod vecami...jej pokožka aby sa vrývala pod moje ruky...jej teplo aby patrilo len mne...aspoň na chvíľu...

Mám pokračovať?