Gigolo erotické poviedky

Predo mnou zastalo veľké čierne Audi. Najnovší model Q8 v komfortnej výbave s koženými sedačkami. Okienko spolujazdca sa spustilo dole, aby odhalilo šoférku. Elegantným outfitom presne zapadala do jeho interiéru.
"Tak čo? Nastúpiš si?” vyzvala ho. Jej hlas znel dominantne, hoci nebol ani hlboký a neznel ani príliš panovačne. Mlčky som nahmatal kľučku a nastúpil na miesto spolujazdca. Bol najvyšší čas povedať niečo.
"Nech ti ani nenapadne vykať mi!” vyriešila moju najväčšiu dilemu dňa.

Snažil som sa ju príliš neobzerať, ale na prvý pohľad vyzerala na svoj vek veľmi zachovalo. Mlčky som si užíval komfortnú jazdu.
"Pri písaní si bol viacej zhovorčivý.” prerušila ticho elegantná šoférka.
"Netušíš o čom sa rozprávať s takou starou ženou ako ja, však?”
"Nie, to nie je tým. Skôr netuším, čo by...ťa mohlo zaujímať.” na chvíľu som sa uprostred vety zasekol, pretože sa mi do úst dralo vykanie.
"Spomínal si, že študuješ na vysokej. Čo študuješ?”
"Menežment.”
"Naozaj? Tak vidíš, už máme hneď spoločnú tému.”
"Aj ty si študovala menežment?”
"No ja ho stále študujem. Najprv na škole a následne dlhé roky v praxi.”
"Chápem.”
"V ktorom ročníku si?”
"Teraz v treťom. Píšem teraz bakalárku.”
"Akú tému máš?”
Oboznámil som ju s mojou možnosťou vybrať si tému, ktorá mi sadla. Rozrozprával som a ona pozorne počúvala a dopĺňala ma zvedavými otázkami. Ponoril som sa do toho tak hlboko, že som si nevšimol, že sme medzitým zaparkovali v podzemnej garáži. S vypnutým motorom ma trpezlivo nechala dovysvetlovať posledné detaily.

"Tak čo? Ideme hore?” spýtala sa, keď som dohovoril.
"Môžme.” odpovedal som sebaisto, no hneď na to sa ma zmocnila úzkosť. Opäť som si kládol otázku, na ktorú som si nevedel odpovedať. Ticho som ju nasledoval do výťahu. Stlačila najvrchnejšie tlačidlo a výťah nás vyviezol na najvyššie poschodie. Po vstupe do bytu ma zalialo silné slnečné svetlo, ktoré sa odrážalo od tmavej mramorovej podlahy.
"Tu sa vyzuj.” prikázala mi, hoci ona si svoje topánky na vysokom opätku nechala. Medzitým sa mi oči prispôsobili a zhliadol som veľkú obývačku s veľkým gaučom, ktorý v obrovskom priestore takmer zanikal.
"Choď sa posadiť. Hneď som pri tebe.”

Zamieril som k gauču, ale prilákal ma parádny panoramatický výhľad. Postavil som sa až k okraju okien, ktoré vypĺňali celý priestor od podlahy až po strop. Mal som zrazu skoro celé mesto ako na dlani. Kochal som sa, žatiaľ čo sa nepríjemné myšlienky pomaly vzďaľovali od mojej mysle a napĺňal ju pocit luxusu.
"Očarujúce, však?” ozvalo sa spoza jeho ramena.
"Nesmierne.” pritakal som až fascinovane.
Keď som sa otočil, zistil som, že dáma je už usadená. Nohy mala slušne prekrížené, aby jej dlhšia sukňa neodhalila viac ako treba.
"Ponúkni sa, nech sa trochu uvoľníš.”
"Nie, ďakujem.” slušne som odmietol pohár alkoholu🡕 , ktorý položila na konferenčný stolík, zatiaľ čo ja som sa naďalej kochal výhľadom.
"Ja ťa neponúkam, ale žiadam. Si dosť strnulý, potrebuješ sa trocha uvoľniť.”
Keď vám také niečo niekto povie, ustrniete ešte viacej. Takmer až dreveným pohybom som sa posadil na neobsadenú užšiu časť gauča a vystrašene som načiahol po nápoj.
"Neboj sa, nechcem ťa otráviť.” zareagovala ešte skôr, ako som sa dotkol pohára.
"Nechcem ťa nútiť absolútne do ničoho. Vlastne to, čo som ti sľúbila, si si už zarobil.” povedala a ukázala na komodu pri vchode. Trochu zaostril a rozpoznal obálku.
"To máš za odvahu. Kedykoľvek s ňou môžeš odísť a sľubujem, že už sa nikdy neuvidíme.”
Dala mi tým jasne najavo, že je to plne v mojich rukách, ale ak z toho vycúvam, žiadna druhá šanca už nebude.
"Rozumiem.” odpovedal som a trochu neisto sa na ňu usmial. Niečo mi šekpalo, aby som odtiaľto zdrhal tak rýchlo, ako to len ide. Namiesto toho som sa načiahol opäť po pohári a pôžitkársky som si z neho odpil.

Spokojne sa na mňa usmiala, ako keby vedela, že ma má vo svojej hrsti. Nesmelo som sa na ňu pozrel a potom sklopil zrak opäť k poháru.
"Nespomínal si, že si takýto hanblivý?”
Zvyčajne som nebol, zvyčajne som sa pohyboval v prostredí, kde som mal navrch. Ak som pri sebe cítil niekoho tak silného ako ja, bral som to ako výzvu. Ale pri nej som bol zrazu bezmocný.
"Nezvyknem byť, ale ešte nikdy som nebol v takejto situácií.”
"Ako sa líši takáto situácia od akejkoľvek inej situácie?”
"Neviem, ale určite sa s ňou len tak bežne nestretnem.”
"Chlapče, o to vôbec nejde. Ty tu nie si na nejakej skúške alebo na nejakom pohovore. Nechcem, aby si mi niečo dokazoval. Chcem, aby si mi robil spoločnosť, tak ako robíš spoločnosť tvojím kamarátkam, partnerkám...komukoľvek. Chápeš?”
"Áno, ale...”
"Žiadne ale. Nechcem počuť nič viac. Ak to nechceš alebo nedokážeš, vieš, kde sú dvere. Nechcem vidieť, ako sa tu premáhaš, chcem vidieť snahu o prirodzenosť a ideálne skutočnú prirodzenosť.”
Neviem, či som ju svojou neistotou nahneval alebo chcela namotivovať moju súťaživosť, ale ak to druhé, podarilo sa to. Namiesto toho, aby som zobral nohy na plecia, prijal som výzvu a striasol som zo seba neistotu.

"Väčšinou so ženami veľa nedebatujem.” povedal som až takmer panovačne a s lišiackym úsmevom.
"Tak je najvyšší čas to zmeniť.” okamžite ma uzemnila.
"Ja chápem, že si mladý a pekný. Že ti stačí na niektoré ženy pozrieť a tie sa okamžite rozhoria vzrušením. Ale čo potom?”
Nechápavo rozmýšľal, či odo mňa očakáva nejakú odpoveď.
"Diskutovať vieš celkom pútavo. Musíš sa ale naučiť rozprávať a aj počúvať. Hlavne počúvať, aj keď nikto nehovorí.”
Pozrel som sa na ňu nechápajúc. Chcel som dať pohľad typu: "O čom to, do pekla, rozprávaš?”, ale podarilo sa mi vystrúhať iba nechápavú grimasu s prihlúplym výrazom.
"Ach, ten tvoj pohľad. Tým raz obmäkčíš srdce každej ženy. Ten si zachovaj, pomôže ti v mnohých situáciách.”
Netušil som, o čom to rozpráva, ale išla z nej taká istota, že som sa ju snažil pozorne počúvať a odniesť si z toho, čo najviac.
"Tak teraz ma pozorne počúvaj!” povedala dôrazne a ja som bol plne pripravený spracovať každú novú informáciu vychádzajúcu z jej úst.
"Keď nevieš, ako začať diskusiu, nemôžeš čakať, kým ju začne druhá strana. Tá môže medzitým úplne stratiť záujem. Musíš byť tvorca témy. Musíš pozorne vnímať, aby si zvolil tú správnu. Musíš sa naučiť dobre počúvať a na základe toho rozvíjať ďalší priebeh.”
"A ako mám začať, keď o tom človeku neviem vôbec nič?”
"Myslíš ako napríklad o mne?”
"Áno.”
"Chce to trocha intuície a kreativity. Vlastne jej to chce veľa oboch. To, čo zaujíma teba, o čom sa chceš rozprávať, čo sa chceš dozvedieť...to vieš alebo by si to aspoň mal vedieť. Potom si predstav, ako by asi reagovala tá osoba na otázky, ktoré jej chceš položiť. Cítila by sa komfortne? Zaujali by ju? Chcela by odpovedať? Mala by dostatok priestoru otvoriť tému a spustili by záujem rozprávať o nej?”
"Rozumiem, i keď zdá sa mi to trochu ako umenie.”
"Áno, je to umenie. Tak a teraz mi ukáž, koľko z toho umenia sa skrýva v tebe.”
"Uff.”
"Máš na premyslenie toľko času, koľko len chceš.”
Pohodlne sa usadila s pohárom v ruke a pôžitkársky si z neho odpíjala kvalitné whisky. Ani na sekundu zo mňa nespustila zrak, čo mi situáciu výrazne skomplikovalo. Pokúsil som sa to využiť a nájsť v jej očiach záujem. Skladal som si všetky informácie o nej a v hlave sa mi vynárali neustále nevhodné témy ako sex alebo jej živobytie zabezpečujúce takto luxusný život. A k tomu stále tá fascinácia obrovským výhľadom.
"Máš rada výšky a lietanie?”
"Mám, zvláštna otázka. Prečo?”
"Asi mi to moc nejde.”
"Ešte si ani nezačal.”
"Ale tak asi blbú otázku som zvolil.”
"Nie je podstatné, ako začneš. Získal si moju pozornosť. Takže prečo?”
"Neviem, nič iné ma nenapadá.”
"Zlato, nehnevaj ma...takýto postoj ma unavuje.”
Okamžite som pochopil situáciu a rozrečnil som sa o lietaní, výhľadoch a adrenalíne. Prestal som sa sústrediť na vhodnosť témy nakoniec bola z toho viac ako hodinová diskusia.